Budovu Národnej banky Slovenska v Bratislave, postavenej v roku 2002, projektovali Martin Kusý a Pavol Paňák. FOTO - ĽUBO STACHO
Pre architektku Henrietu Moravčíkovú je bádanie vo svete stavieb vzrušujúcim dobrodružstvom. Aj preto sa spolu s ďalšími rozhodla napísať knihu o histórii architektúry na území Slovenska od čias Rímskej ríše až po súčasnosť.
Rýchlo berieme, rýchlo opúšťame
O čisto slovenskej architektúre sa dá hovoriť iba pár desiatok rokov dozadu. Územie Slovenska bolo dvetisíc rokov križovatkou rôznych kultúrnych vplyvov, stretávala sa tu architektúra rôznych národov, národností, vierovyznaní. Ľudia tu boli odjakživa otvorení vonkajším vplyvom, dokázali ich rýchlo akceptovať, ale aj rovnako rýchlo opustiť.
"Na druhej strane tu vznikal zvláštny jav, že isté názory na Slovensku v akýchsi záhyboch pretrvali dlhšie ako inde vo svete a prejavili sa ako aktuálne oveľa neskôr, keď boli vo svete opäť ,in'," hovorí Henrieta Moravčíková. "Príkladom zo súčasnosti je architekt Ivan Matušík, autor obchodného domu Prior, hotela Kyjev v Bratislave či rodinného domu Elipsion, ktorý získal architektonickú cenu Dušana Jurkoviča. Kedysi prinášal na Slovensko technologickú, v tom čase vo svete veľmi modernú architektúru. Na západe stihla medzitým odznieť a po desiatkach rokov zase zaznieva. On má dnes už viac ako sedemdesiat - po celý čas sa držal svojej predstavy a jeho stavby sú dnes znova veľmi súčasné," hovorí architektka.
Ako neriešiť osud más
Mnohí ľudia sa ťažko vyrovnávajú so skutočnosťou, že novej architektúre padá tá staršia za obeť. Hľadať atraktivitu v novej architektúre je pre človeka zaťaženého minulosťou niekedy priam nemožné. Vidno to najmä na vnímaní modernej architektúry dvadsiatych rokov minulého storočia, keď architekti a urbanisti verili, že práve svojimi prostriedkami definitívne vyriešia osud más, že mestá odstránením starej architektúry ozdravia. "Výsledkom takého rozmýšľania sú aj panelové sídliská. Mali dať strechu nad hlavou čo najväčšiemu množstvu ľudí, dodnes ich však môžeme vnímať ako negatívny jav, lebo sa na nich podpísalo príliš veľa negatívnych faktorov," hovorí Moravčíková. "No mnohé z nich sú po praktickej stránke riešené lepšie ako dnešné byty, ktoré vznikajú v terajších projektoch," dodáva.
Okľukou k tradíciám
Nový boom vo výstavbe sa u nás začal v deväťdesiatych rokoch. Namiesto panelákov začali rásť tehlové obytné domy, túžba po pestrosti sa odrazila na nových rodinných domoch.
"Ľudia museli uspokojiť svoju životnú frustráciu, je celkom prirodzené, že tu začali vyrastať prezdobené sídla či domy prebraté zo zahraničných katalógov. Aj tie sú dnes súčasťou nášho koloritu. Ich výzor je iba druhoradým znakom architektúry, podstatnejšie je, či ľudia dokázali odhadnúť, aký priestor je pre nich vyhovujúci a praktický. Keď sa nad tým zamyslíme, zistíme, že sa síce vraciame k našim tradíciám, ale veľkou okľukou a zložitými, často finančne zbytočne náročnými cestami."
Nestaviame naveky
Dnes architekti tvoria s vedomím, že nestaviame naveky. Ich tvorba si vyžaduje zodpovednosť voči tradíciám, no zároveň musí odrážať bezprostredné potreby človeka a zachytiť súčasnú dynamiku života. "Čím viac sa stavia, tým je väčšia šanca, že vznikne dobrá architektúra a presadí sa osobnosť architekta. Len tak budú mať architekti odvahu experimentovať," hovorí Henrieta Moravčíková.
Slovenskí architekti podľa nej nie sú veľkí milovníci experimentov. "Súvisí to s naším konzervatívnym prostredím, ktoré nie je experimentom naklonené. Ale aj so slovenským zmyslom pre praktickú stránku veci."
Máme doma vychytávku?
Keď má vzniknúť kvalitný objekt, musí sa stretnúť rozhľadený stavebník, ktorý vie, prečo chce stavať práve tam, kde chce, s talentovaným architektom, ktorý zase dokáže uchopiť ich spoločnú predstavu. Ak majú dostatok finančných prostriedkov, potom by nemalo už nič stáť v ceste. Máme vlastne na Slovensku výnimočnú stavbu, porovnateľnú napríklad so slávnou vilou Tugendhat na Morave? "Pravdepodobne nie," myslí si architektka. "Ale možno by to mohol byť napríklad kolonádový most v Piešťanoch od architekta Emila Belluša alebo bratislavské krematórium od Ferdinanda Milučkého, ktoré sa považujú za najlepšie stavby 20. storočia na Slovensku a zrejme aj v strednej Európe. Nie náhodou sa práve tieto dve stavby zvyknú zaraďovať aj do zahraničných publikácií."
Za barokom do Trnavy, za gotikou na Spiš
Len málo architektov z minulosti má známu totožnosť, a to nielen u nás. Ani v novšej histórii však nie je veľa mien, ktoré by architektonický rukopis vyvážali za hranice. No dnes je Slovensko čoraz častejším cieľom zahraničných turistov a architektúra sa stala jedným z dotykov s jeho kultúrou. Čo z architektúry sa u nás podľa Henriety Moravčíkovej oplatí vidieť?
"Nie je ľahké zvoliť výstižnú trasu, každé historické obdobie má svoju," hovorí. "Keď chcete vidieť dvadsiate storočie, pôjdete hlavne do Bratislavy a kúpeľných miest. Keď vás zaujíma secesia, navštívite juh Slovenska, Košice a Bratislavu, keď barok, tak najmä Trnavu, a za gotikou pôjdete na Spiš. Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie v Spišskom Štvrtku sa nedá obísť. A iste by sa oplatilo vypraviť aj smerom na Halič pozrieť si Jurkovičove cintoríny."
Zaujímavým architektonickým cieľom na Slovensku sú aj kostoly. Výnimočné sú najmä drevené kostolíky na východe Slovenska, z tých novších, ktoré sa začali stavať po roku 1989, sa podľa architektky oplatí zavítať napríklad do kostola sv. Bartolomeja vo Vojkovciach (od architekta Alberta Rybarčáka), pastoračného centra na Teplickej ulici v Bratislave (od Závodného), či do kostola v Bratislave-Vrakuni (projektovaného v ateliéri Bogár-Králik-Urban).
Čo nového v hlavnom meste
V Bratislave a jej okolí zaujme podľa architektky napríklad budova Slovenského rozhlasu, obytný dom Avion, Nový most, ale aj bývalé sídlisko Februárka pri Račianskom mýte, postavené v šesťdesiatych rokoch. Z novšej architektúry stojí za pozornosť Národná banka Slovenska, pamätník Chatama Sofera, obchodný dom Atrium, administratívna budova Ingsteel v Ružinove, obytný dom Mondrian či obytný komplex Rozadol.
Pozornosť môžu vzbudiť tiež objekty s paradoxnou históriou, napríklad funkcionalistický objekt na bratislavských Kramároch od autorov Balána a Grossmanna. "Bol to veľmi inšpiratívny dom, jediný svojho druhu v strednej Európe," vysvetľuje Moravčíková. "Mal tvar zrezaného hranola, ale v sedemdesiatych rokoch mu ten zrezaný zvyšok dostavali. Čosi podobné sa stalo aj so známym skleným domom v Stupave od architektov Kopeckého a Studeného, ktorý dodatočne obmurovali, aby doň nebolo vidno, hoci prvotným zámerom architektov bola práve jeho priehľadnosť. Tieto stavby dobre ilustrujú našu domácu situáciu. A tým sú určite zaujímavé."
Dr. Ing. arch. HENRIETA MORAVČÍKOVÁ (1963) - študovala architektúru na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Pôsobí ako vedúca oddelenia architektúry na Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave. Prednáša na STU a je šéfredaktorkou časopisu ARCH. V tandeme s architektom Matúšom Dullom vydali pred troma rokmi monografiu Architektúra Slovenska v 20. storočí, nedávno vyšla ďalšia kniha pod názvom Architektúra na Slovensku, ktorú zostavila s autorským tímom architektov a ktorá prvýkrát mapuje vývoj architektúry na území Slovenska od najstarších čias po súčasnosť. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Drevený kostolík svätého Michala Archanjela z roku 1836, vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, v obci Inovce, ležiacej pri hranici Slovenska s Ukrajinou. FOTO - TASR
Kolonádový most v Piešťanoch z roku 1933 od Emila Belluša. FOTO - ĽUBO STACHO
Funkcionalistická vila K. Jaroňa z roku 1929 od autorov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna na bratislavských Kramároch. V sedemdesiatych rokoch bola prestavaná. FOTO - ARCHÍV OA ÚSTARCH SAV
Bratislavské Krematórium od Ferdinanda Milučkého, postavené v roku 1968. FOTO - ARCHÍV F.M.
Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave z roku 1983 autorov Š. Svetka, B. Kisslinga a Š. Ďurkoviča
FOTO - R. MÜLLER
