BRATISLAVA 20. mája (SITA) - Spisovateľ, textár, aforista, prekladateľ, ale predovšetkým majster slovenského epigramu Tomáš Janovic oslávi v pondelok, 22. mája, svoje 69. narodeniny. Bratislavský rodák z úradníckej rodiny začal navštevovať gymnázium v rodnom meste, maturoval však v Košiciach. V rokoch 1954-1960 študoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas vysokej školy publikoval v satirickom týždenníku Roháč, kde sa neskôr zamestnal a až do roku 1990 tam zostal celé tri desaťročia. Prvou Janovicovou knihou je zbierka básní Život je biely holub z roku 1959, v ktorej zobrazil svoje detstvo počas vojny. Ďalej sa však vyprofiloval ako autor aforizmov a epigramov. Potvrdzuje to dlhý rad jeho kníh – zbierok epigramov, aforizmov, anekdot, bájok a dialógov: Epigramatika (1962), Podpisy analfabetov (1965), Posledná večera (1969), Óda po zet (1983), Ko(z)mické piesne (1986), Čítanie z ruky (1988), Stokrát o láske (1989), Moje najmilšie hriechy (1991), Smutné anekdoty (1993), Najsmutnejšie anekdoty (1995), Ruka majstra (1997), Dostal rozum (2001), Nikoho nezabije (2003), alebo Je taký (2004). Spolu s Pavlom Vilikovským vydal knihu Okrídlená klietka (1998) a s Milanom Lasicom knihu Zoči-voči (1999).
Generačný druh Milana Lasicu a Júliusa Satinského sa riadi heslom, ktoré si sám vymyslel: „Vrážame si nože do chrbta, aby sme mohli obedovať strieborným príborom“. Kritici ho označujú za "posmutnelého klauna našej literárnej scény". Jeho mnohostranné literárne záujmy smerujú od satirickej poézie a prózy pre dospelých, deti a mládež cez texty piesní, až po rozhlasové hry a scenáre televíznych hudobno-zábavných programov. Janovicova poetika je charakteristická - ani pri zobrazovaní najzávažnejších tém, akými sú vojnové reminiscencie, rasové prenasledovanie, koncentračné tábory, nevolil silné slová. Emotívny účinok dosahoval jednoduchým radením slov a faktov. Rovnocennú pozornosť venoval aj literárnym žánrom pre deti, pričom sa sústredil na najmladších čitateľov. Najmä v dramatickej tvorbe okrem hravosti, humoru a fantázie podnetne uplatnil partnerstvo rozprávača-autora s deťmi s lyrickým ladením. Tým sa mu podarilo navodiť dramatické napätie s vtipne komponovanými príbehmi, ktoré umocnili pútavosť. Jeho rozprávky boli preložené do češtiny, slovinčiny a srbčiny. Spoločne s Mariánom Vanekom napísal prózu (Ne)ukradni tri vajcia (1968), s Vladom Bednárom Snehuliakov (1985). Z poézie pre deti dominujú: Rozprávkové varechy (1975), Dín a Dán (1977),Drevený tato (1979), Jeleňvízor (1982), či Veselá knižka do prvej ľavice (2001). Spolu s Vladom Bednárom vytvoril rad rozhlasových hier, ako napríklad O žuvačkovom kráľovstve (1972), Kľúčikové kráľovstvo (1979), či Rozprávkový šlabikár (1982). Okrem toho zostavil antológiu českej básnickej satiry Kniha sťažností a zborník estrádnych materiálov Posvieťme si na seba, obe z roku 1987.
Za kvalitatívny i kvantitatívny prínos do literatúry získal Tomáš Janovic viacero ocenení: Cenu vydavateľstva Mladé letá za knižku Drevený tato (1979), Cenu Zväzu slovenských spisovateľov za knihu Jeleňvízor (1982), zápis na Čestnú listinu IBBY s knihou Drevený tato a jeho rozprávkové varechy (1984), Cenu Haškovej Lipnice (1985), zápis na Čestnú listinu H. CH. Andersena (1985), Cenu trojruže (1987) a Cenu Dominika Tatarku za rok 2005 za knihu Maj ma rád (2006).
