Hodiny slovenčiny sú pre mnohých študentov nepríjemnou povinnosťou. Nechce sa im čítať, gramatika ich nezaujíma. Majú jednoducho pocit, že sa bez slovenčiny v živote zaobídu. S učiteľkou MONIKOU KUCHÁRIKOVOU sme sa zhovárali o tom, čo by mali hodiny slovenského jazyka a literatúry dať mladým ľuďom.

Myslíte si, že treba niečo zmeniť v spôsobe, ako a čo sa učí?

„Určite, stále sa kladie príliš veľký dôraz na memorovanie a encyklopedické vedomosti. Ale aj keď máte akúkoľvek snahu robiť všetko preto, aby hodiny boli iné, narazíte na niečo, čo vás zastaví. Musíte sa držať učebníc, učebných plánov, ale záleží aj na tom, ako sa k tomu postavíte. Snažím sa neponúkať žiakom hotové názory, ale priviesť ich k tomu, aby nad literárnym dielom premýšľali. Potom sa učia porovnávať, rozlišovať štýly, charakteristické črty aj kvalitu. Gramatika – tá je iná. Malo by byť prirodzené, že inteligentní, všeobecne vzdelaní ľudia sa vyjadrujú na určitej úrovni.“

Čo by nás teda hodiny slovenčiny mali naučiť?

„Praktické veci, ako napríklad schopnosť pracovať s knihami, vedieť sa orientovať, robiť si poznámky. Ale rada by som študentov naučila chápať aj krásu literatúry. Nedá sa to nazvať celkom zručnosťou, ale myslím si, že keď rozmýšľate nad literárnym dielom a dáte ho do súvislosti s iným dielom, nastáva posun vo vnímaní, pretože mnohé sú aktuálne, aj keď boli napísané dávno.“

Mal by sa venovať čas aj formovaniu prejavu študentov?

„Presne tak. Aby nemali strach vyjadriť svoje myšlienky a stáť si za svojím názorom. Lenže názor si môžu vytvoriť až na základe vedomostí a určitého odstupu.“

Ako by sa líšil váš prístup, keby ste učili povedzme na strednej odbornej škole?

„Zrejme v nárokoch na množstvo vedomostí. Ale určite by som neustúpila od kultivovania myslenia.“

Ako by mala podľa vás vyzerať maturita, aby skutočne hovorila o vedomostiach a schopnostiach študenta?

„Myslím si, že na maturite zo slovenského jazyka by sa malo pracovať s textom. Mala by sa rozoberať ukážka z diela, ktoré bolo na hodinách prebraté. Na nej by mohol študent predviesť svoje vedomosti o vývoji literatúry, o súvislostiach, o charakteristických črtách textu, o štýle – o všetkom, čo sa v rámci hodín slovenčiny preberalo. Potom by nikto nemusel mať na maturitách strach. Vnímavý študent by všetko potrebné vyčítal z textu pred sebou.“

Hovorí sa, že mládež dnes nemá k slovenčine dobrý vzťah. Čo by ste použili ako lákadlo alebo inšpiráciu?

„Vo filmových kluboch sa často hrajú filmy, ktoré zaujímavo spracovávajú literárne predlohy. Mnohé knihy sú totiž o obrazoch a to niekedy robí študentom problémy. Sú zvyknutí opierať sa o dej a vyrozprávať ho. Snažím sa, aby pochopili charakter postáv, pretože každá ich oslovuje vlastným jazykom. Chcem, aby to videli takto a obraz im môže sprostredkovať to, čo v texte chápu ťažšie. Divadlá tiež ponúkajú veľmi dobré možnosti. Bratislava má v tomto veľkú výhodu. Na predstavenia nechodíme v rámci vyučovania, takže je to dobrovoľné, ale účasť je celkom dobrá.“

Myslíte si, že klasické diela môžu študentov osloviť? Čo im môžu priniesť?

„Mnohé divadelné hry sú robené moderne. Klimáčkova inscenácia Jesenského Demokratov je aj hrou o súčasnosti. Takéto predstavenie veľmi dobre dopĺňa našu prácu na hodine. Aj v novinách alebo časopisoch môžu vidieť, ako literárne dielo rezonuje v spoločnosti. Ak dám študentom napísať úvahu, hneď vidím, kto z nich číta a kto nie. Prejaví sa to v pestrejšom vyjadrovaní, v tom, ako dokážu spojiť myšlienky do logického celku. Tí, ktorí čítajú a premýšľajú nad dielom, sú jednoducho kultivovanejší.“ MONA GÁLIKOVÁ