telovýchovy v Záhrebe. Trénoval spočiatku v mládežníckych družstvách, okrem iného v slávnej Cibone. Lučenec je jeho prvým seniorským tímom a premiérový v jeho kariére je aj v sobotu získaný titul.

Ponuku trénovať Lučenec ste prijali vlani v lete. V akom stave ste našli štvrté mužstvo vlaňajšieho ligového ročníka?

Mužstvo je silné slovo. Na prvých tréningoch som mal štyroch hráčov, vyzeralo to skôr na stretnutie partie streetballu. Ku Kovačevičovi a trom juniorom sme postupne získali ďalších a v priebehu septembra bol konečne káder kompletný. Začiatky neboli ľahké, ale vedeli sme, že klub nemá peniaze na veľké nákupy hotových basketbalistov. Profesionálnu zmluvu dostali piati hráči, vo februári k nim pribudol Sýkora.

Výkonnosť mužstva išla postupne hore, až ste po základnej časti skončili na druhom mieste. Prezradíte recept?

Nič, len poctivá, tvrdá práca. Cieľ sme mali postup medzi štyri najlepšie tímy play off a pokúsiť sa získať medailu. Nezačali sme najlepšie, po prehrách som pocítil aj tlak na moju osobu, trúsili sa reči o vypadnutí z ligy. Vydržali sme, povzbudením bolo deväť výhier v sérii, súperi nás začali rešpektovať. Mali sme úzky káder, dôležitý bol tímový duch a našťastie, vyhýbali sa nám zranenia. Začal som veriť, že môžeme dosiahnuť úspech.

Vo finálovej sérii ste Handlovú zdolali na prvý pohľad jednoznačne 3:1 na zápasy. Ich priebeh taký nebol, raz ste vyhrali až po predĺžení. Čo v konečnom dôsledku rozhodlo? Šťastie?

S tým súhlasím len čiastočne. V každom stretnutí sme dlho prehrávali, a až na jeden sme dokázali priebeh zvrátiť. To svedčí o mentálnej sile mužstva, nemohlo to byť len v šťastí. Dôležitá bola prvá výhra na pôde súpera, dodala nám sebavedomie i vieru vo vlastné schopnosti.

Máte za sebou prvú sezónu v slovenskom mužskom basketbale. Aká je jeho úroveň?

Mám iný názor ako väčšina odborníkov i fanúšikov. Liga nie je zlá, čo jej chýba, je väčšia propagácia. Pre slovenský basketbal je dôležité, že počet legionárov, ktorí môžu nastúpiť v zápase, obmedzil na troch. Kluby pochopili, že práca s mladými hráčmi je nevyhnutnosťou. Na súpiskách bolo veľa talentov, ktorí majú perspektívu. Len musia dostávať príležitosť.

Trúfnete si porovnať našu ligu s chorvátskou?

Na elitné družstvá ako Cibona Záhreb nemáme, ale som presvedčený, že Lučenec by sa umiestnil v hornej polovici chorvátskej najvyššej súťaže.

V tej súvislosti malé odbočenie. Bolo by v Chorvátsku možné, aby približne tri mesiace pred prvými zápasmi kvalifikácie majstrovstiev Európy reprezentácia nemala trénera a tým ani káder?

Vylúčené, to je nepredstaviteľné. Veď s národným tímom sa musí pracovať systematicky, dlhodobo a koncepčne.

Ostávate trénerom Lučenca?

Zmluvu mám podpísanú na tri roky, azda nemajú funkcionári dôvod poslať ma preč. (Smiech.)