Mlčanlivá, ale výstižná scéna z filmu Akiho Kaurismäkiho Lights in the Dusk. "Fíni naozaj nie sú príliš zhovorčiví. Ich bežná konverzácia vyzerá asi takto: Ahoj! Ahoj! Tak čau! Čau!," hovorí herec Janne Hyytiäinen. Na snímke spolu Mariou Järvenhelmi. FOTO - SPUTNIK OY
Ak sa na konci prvého rande spýta mĺkvy muž mĺkvej ženy Vezmeš si ma?, stopercentne viete jedno. Pozeráte sa na film Akiho Kaurismäkiho. Vymyslieť jednoduchý príbeh, priamych hrdinov a strohé dialógy, na to je on absolútny špecialista. Už roky má presnú predstavu, ako má film vyzerať, nestráca čas vymýšľaním originálnych detailov. Trvalo síce štyri roky, kým sa po hite Muž bez minulosti ukázal s novým filmom, jeho scenár však písal len tri dni. Potom vraj už len chodil na hríby a pestoval zemiaky.
Na festivale v Cannes je film Lights in the Dusk (Svetlá v šere) v hlavnej súťaži. Spolu s Akim sem prišli aj herci JANNE HYYTIÄINEN a MARIA JÄRVENHELMI. V rozhovore pre SME obaja komentovali, aké to je, keď ich vedie jednotka fínskeho autorského filmu.
Berie sa prvý pokus
"S Akim sú pravidlá jednoduché. Máme zakázané hrať. Povie nám základné technické veci, kde je postavená kamera a aké je svetlo, ale nenechá nás skúšať. Zvyčajne nám nedovolí žiadnu scénu zopakovať, berie prvý pokus," hovorí Maria. Janne pokračuje: "Zbytočne sa budem pýtať, Aki, keď budem prechádzať cez tieto dvere, na čo mám myslieť? Odpovie mi: Nemysli na nič, len prejdi cez dvere! Keby som pri ňom rozmýšlal o tom, čo ma naučili iní režiséri, dostal by som sa na najkratšiu cestu do pekla."
Janne hrá vo filme osamelého robotníka. Má rád rokenrol, rýchle autá, moderné ženy, ale tešiť sa z nich môže len vo svojich predstavách. Čokoľvek by chcel na svojom bezútešnom živote zmeniť, stále mu v tom čosi zabráni. Za celý film sa len raz usmeje (vo väzení) - taký výrazový prostriedok nemá Aki rád. "Rázne nám povedal: Len žiadny hollywoodsky úsmev," hovorí Janne.
A žiadny smiech. Na to vraj treba špeciálne sebazaprenie. Je ťažké zahrať s meravou tvárou tragikomické scény so smiešnymi dialógmi. Janne vysvetľuje: "Predstavte si, že päť centimetrov pred tvárou máte kameru, tri centrimentre od nej výstražný Akiho prst, a vy musíte povedať - milujem ťa."
Milujem ťa, hovorí Janneho postava tej nesprávnej žene. Rýchlo sa na ňu naviaže, lebo chce mať niekoho rád, nevšimne si, že ona len zneužíva jeho nekonečne romantickú povahu a naivitu. Maria hovorí: "Aj moja hrdinka je veľmi osamelá. Žije v nevľúdnom a krutom svete - manipuluje len z donútenia."
Pohľad dedinčana
Kaurismäki sa vo svojich posledných filmoch koncentroval v podstate len na temnejšiu stránku fínskej spoločnosti. Kým štatistiky ukazovali, že Fíni žijú čoraz lepšie a lepšie, on rozprával o nezamestnanosti a bezdomovcoch. Útulné a priateľské Helsinki dokáže ukázať ako nekonečnú, chladnú železobetónovú konštrukciu. "S Helsinkami je to presne tak ako s filmom a skutočným životom. Jedno z toho je vždy ilúzia, a väčšinou je to film. To, čo vidíme z Helsiniek v Akiho filmoch, to je Akilandia," hovorí Janne. Maria považuje za logické, že Kaurismäki vidí Helsinki inak ako Helsinčania: "Pochádza z dediny, pre neho je mestský život príliš neosobný."
Fínom chvíľu trvalo, kým Kaurismäkiho filmy prijali. Musel dostať v Cannes Grand Prix za film Muž bez minulosti, aby si ho začali vážiť. Teraz má skupinu verných obdivovateľov, stále ich však nie je veľmi veľa. Maria tvrdí, že na jeho filmy chodí do kina okolo 40-tisíc ľudí: "Fíni majú stále radšej zábavnejšie filmy s akciou a happy endom. Lenže aj Aki je zábavný, ibaže jeho vtip je skrytý. Aj keď je sarkastický, zachoval si optimizmus a nevinnosť."
Janne a Maria čakajú, kedy sa k práci dostanú mladí režiséri a študenti. Od nich čakajú novú vlnu autorského a realistického fínskeho filmu. Zo staršej generácie filmárov, čo by ich dokázali nadchnúť, zostáva Aki jediným.
