FOTO - ARCHÍV
Jeho kariéra sa začala podobne, ako sa skončila. Tragédiou. Dva roky potom, čo zasadol na trón, rozhodol sa usporiadať vlastnú slávnostnú korunováciu. Tiekla pri nej prúdom krv. Pri oslavách nástupu nového panovníka sa 18. mája 1896 pošliapalo a zadusilo na smrť 1389 ľudí. Napriek tomu trvali oslavy až do 26. mája. Dvadsaťdva rokov po korunovácii Mikuláša II., v noci na 17. júla 1918 celú rodinu posledného ruského imperátora zmasakrovali tí, ktorí sa vyhlasovali za zástupcov prostého ľudu.
Postava cára Mikuláša II. bola v posledných 15 rokoch predmetom búrlivých sporov a hádok. Jednými ospevovaná, inými zatracovaná. Nájdenie, identifikácia a početné znovupochovávanie pozostatkov celej imperátorskej rodiny bolo celonárodnou slávnosťou a pokusom Rusov vyrovnať sa s vlastnou históriou. O priznanie statusu obetí komunistických represií sa stále rokuje.
Komunisti ho popisovali ako tyrana. Tvrdili, že bol alkoholik a sukničkár. V skutočnosti Mikuláš nebol ideálnym panovníkom, ale víno pil málo a svoju manželku počúval viac, než sa patrilo. Jeho nešvárom nebola krutosť, ale chronická nerozhodnosť a mäkkosť.
Mikuláš II. vládol Rusku v čase, keď krajinu prepadol kapitalizmus a zároveň revolučné nálady. Úloha, ktorú si vytýčil, bola nesplniteľná - zachovať samoderžavie a zároveň zaistiť rozkvet štátu, ktorý bol oproti európskym krajinám o sto rokov pozadu. A hlavne, vládnutie ho vôbec nebavilo. Najradšej sa hral so svojimi deťmi a radil so svojou panovačnou manželkou, nemeckou princeznou Alicou Hessensko-Darmstadtskou, ktorá v Rusku prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Alexandra Fiodorovna.
Tá mu dávala často rady tragicky zlé a on ich rešpektoval. Tvrdila, že Slovania milujú krutých vládcov. Okrem toho panovníčka podstrčila manželovi ďalšieho šialeného radcu, legendárneho Rasputina - mužika bez vzdelania, zákerného, zlého a nebezpečného.
Pokus umiernenejších síl prinútiť cára k reformám sa skončil krvavou nedeľou, keď cárske vojsko zastrelilo viac ako štyritisíc demonštrantov. Keď sa k tomu pridala nepodarená vojna s Japonskom, bolo zarobené na revolúciu.
Tento pokus o ukončenie absolutistickej vlády režim ešte ustál - 75-tisíc ľudí skončilo za mrežami. Napriek tomu revolúcia posunula veci dopredu - cár daroval ľudu slobodu slova, zhromažďovania i svedomia a Štátnu dumu - parlament. Rusko postupne zaznamenalo obrovský hospodársky rast, v roku 1913 najrýchlejší na svete. Napriek tomu v porovnaní s Európou zostávalo extrémne zaostalou krajinou.
Prvá svetová vojna zastihla Rusko na polceste. Vojakov dokázalo zmobilizovať, ale vyrobiť tank či guľomet ešte nevedelo. Všetci cítili, čo je vo vzduchu, napriek tomu februárová buržoázna revolúcia v roku 1917 zastihla cára nepripraveného.
Keď sa panovník dopočul o nepokojoch v Petrohrade, nezažmúril oka. Ráno abdikoval. Myslel si, že v pokoji dožije na Kryme. Nechápal, že dynastia Romanovovcov po 304 rokoch prestáva vládnuť. O niekoľko mesiacov nastúpili boľševici, ktorí počas novembrového prevratu prevzali moc a spečatili tak osud cárskej rodiny.
Od 9. do 14. augusta 1917 žil Mikuláš II. s rodinou v Cárskom sele. V Petrohrade opäť rástli revolučné nálady a cára previezli do Jekaterinburgu. Tam žil v dome banského inžiniera Ipateva aj so svojimi blízkymi a piatimi sluhami až do júla 1918. Vtedy uralský vojenský komisár Isaj Gološčekin priviezol z Moskvy tajný rozkaz - popravu zastrelením posvätilo najvyššie boľševické vedenie na čele s V. I. Leninom.
Šestnásteho júla 1918, pol hodiny pred polnocou členovia kolégia uralského ústredného výboru strany v pivnici zastrelili cára, cárovnú, štyri dcéry a jedného syna. Jedna dcéra popravu prežila a komando ju na ulici, kde by už výstrely počulo celé mesto, prebodlo bodákom. Posledné slová Mikuláša podľa neskoršej rekonštrukcie boli: "Čo je? Ja to nechápem!" Aká typická je táto veta nie len pre poslednú minútu, ale pre celý jeho život. Nič nepochopil.
V utorok - Albert Apponyi
