Verše pre deti sú nepredstaviteľné bez hry - to si dobre uvedomuje aj Danuša Dragulová-Faktorová, ktorá sa už etablovala na poli detskej literatúry niekoľkými knihami. Naposledy to boli Čáry-máry, zmizli čiary, básne-kaligramy, kde prejavila dostatok invencie, akú si vyžaduje komponovanie básní do obrazcov. Táto symbióza verbálneho materiálu a vizuálnej predstavy sa stala najznámejšou od čias Apollinaira a dajú sa ňou dosiahnuť pozoruhodné efekty, na čo poskytuje vhodnú príležitosť najmä detská poézia.
Vráťme sa ale k našej autorke, ktorá zachováva zásadu slovných hier až manifestačne aj v nových dvoch knihách pre deti - Haló leto, haló, zima a Antilopa z Antarktídy (obe vydavateľstvo DAXE, Zálesie, 2000). Prvá i druhá z nich je v istom zmysle kolektívnou prácou, lebo Haló leto… obsahuje básničky postavené na princípe kalendára, resp. niekoľkých kalendárov (Veselý kalendár pod lavicu, Kalendárik pre bračeka, sestričku a Pesničkový rok na každé odpoludnie, pričom k tomuto poslednému cyklu skomponovala melódie Danuša Dragulová st. a autorom ilustrácií k celej knihe je Štefan Šilhan).
Kalendár - vďačný námet, lebo je tu zmena ročných období, teda detských zvykov, povinností, zábav, očakávaní, ale aj námet konvenčný, lebo celoročné cykly sa opakujú, majú svoje pravidlá a rituály a závisí len od autora, či k nim primyslí niečo neobyčajné, vtipné, neočakávané. Vo Veselom kalendári autorka pri charakteristike jednotlivých mesiacov neprejavila bohvieakú fantáziu; taký február sa skladá z najbežnejších obrazov: chlad, sneh, lyžovačka, dym z komínov, horúci čaj. Inde zasa zaujmú len detaily, sem-tam originálny básnický trópus, obligátne šarkany pri októbri… Čo ubrala autorka Veselému kalendáru, to zasa pridala Kalendáriku pre bračeka, sestričku, ale úprimne povedané, zopakovať tú istú ideu len v miernom premenovaní, nebola myšlienka najšťastnejšia, lebo nejakých výnimočných nápadov ani v tomto cykle niet; nevraviac o tom, že dieťa sotva pochopí, prečo to má byť práve pre bračeka a sestričku. Rovnaké tematické východiská a „epické“ rámce majú aj pesničkové texty, ktoré obsahujú varianty už povedaného. Pripojené noty dodávajú tejto časti knižky príchuť novosti a sú akýmsi nevtieravým návodom na tvorivosť detského čitateľa.
Náročnejšiu úlohu riešila autorka v knižke Antilopa z Antarktídy. Rozhodla sa napísať básničky, z ktorých každá obsahuje výlučne slová s tým istým začiatočným písmenom a takto zveršovať celú abecedu. Nebolo to jednoduché, pretože všade zachováva rytmus a rýmy, vcelku sa jej tento zaujímavý experiment podaril, hoci niekde cítiť kŕčovitosť a umelú konštrukciu básničky. Prekvapujúcou kuriozitou knižky je, že každú báseň ilustrovali jej dve deti: buď dvanásťročný Dávid, alebo deväťročná Xénia. Aj z čisto profesionálneho hľadiska ide v oboch prípadoch (napriek uvedeným výhradám) o nezanedbateľný pokus posunúť tvorbu detskej literatúry trochu netradičným smerom. Od súkania veršov ku kreatívnosti.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
