Ani nie mesiac po vojne, 7. júna 1945, zakázalo Povereníctvo SNR pre veci vnútorné "s okamžitým účinkom" činnosť Bratislavského umeleckého spolku, ktorý vznikol roku 1885 a bol najstaršou výtvarníckou organizáciou na Slovensku. Dôvodom mala byť "štátna bezpečnosť".

Takto zanikol spolok, ktorý šesťdesiat rokov združoval umelcov maďarskej, slovenskej i nemeckej národnosti a usporadúval výstavy, prednášky, kurzy a podľa možností aj finančne podporoval výtvarníkov. Jeho posledný tajomník, architekt Andrej Szönyi, zachoval a potom daroval Slovenskému národnému múzeu spolkovú dokumentáciu, ktorú trojica autoriek Zuzana Francová, Želmíra Grajciarová a Marta Herucová výdatne využili pri písaní knihy Bratislavský umelecký spolok (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Brtislava 2006).

Autorky sa rozhodli rekonštruovať históriu tohto významného spolku od jeho založenia až po zánik, od výstavy k výstave - práve na základe archívnych dokladov. A nielen to. Pokúsili sa, napriek množstvu suchých faktov, vyvolať atmosféru niekdajšieho Prešporku a neskôr Bratislavy, preskúmať všetky podrobnosti, ba dokonca vžiť sa do motivácií jednotlivých funkcionárov a umelcov.

Pri zrode Bratislavského umeleckého spolku nestáli umelci, ale "otcovia prešporskej župy" na čele s grófom Štefanom Esterházym. Splnila sa tak dávnejšia myšlienka zo začiatku 19. storočia, keď prešporský učiteľ kreslenia Johann Schauff navrhoval založiť uhorskú výtvarnú akadémiu. Na organizácie umelcov či na založenie umeleckých škôl však pomýšľali aj iní.

Autorky si dali záležať na tom, aby ukázali celý kontext zakladania aj samotného "náboru" priaznivcov umenia, medzi ktorými nechýbali ani zástupcovia cirkvi, miestnych novín, právnik, lekárnik, staviteľ, archivár. Až udivuje, že na prvé valné zhromaždenie 17. mája 1885 bolo pozvaných vyše tristo záujemcov.

Nemalá pozornosť sa v knihe venuje aj konkrétnej činnosti spolku. Chronologicky je v nej zaznamenaná každá výstava, mená vystavujúcich, názvy obrazov, počet návštevníkov, a čo je veľmi dôležité, sú v nej aj farebné reprodukcie mnohých diel, pokiaľ ich autorky našli. Pri každej výstave bývalo zvykom žrebovanie, v ktorom výherca získal niektorý z vystavovaných obrazov.

Hneď od začiatku narážal spolok na problém výstavných priestorov, a tak boli expozície zakaždým niekde inde: v Primaciálnom paláci, v budove priemyslovky na Fajnorovom nábreží, v Redute. K pútavosti textu prispievajú i charakteristiky umelcov. Napríklad, sochár Jozef Murmann, pôvodne bratislavský stolár, prišiel ako sedemnásťročný o pravú ruku, no pracoval ľavou a vytvoril diela vysokej kvality. Za zmienku stojí aj to, že na prvej povojnovej výstave v novembri 1919 v Redute boli v architektonickej časti i návrhy na výstavbu záhradného mesta - dodnes prekvapujú svojou originalitou. Aby bola situácia v umeleckom živote ešte plastickejšia, autorky citujú z dobových výtvarných kritík, najmä vtedy, ak išlo o protichodné názory.

Šesťdesiatročné dejiny Bratislavského umeleckého spolku sú preto pestrým obrazom kultúrneho diania v našom meste.