Allen Ginsberg. FOTO – ARCHÍV
eľsky, ako na niekoho, kto zvádza naše deti a vháňa ich do nezodpovedných experimentov a bláznivých hier so slovami.
Prvé stretnutie s menom Allena Ginsberga malo príchuť zakázaného ovocia. Kdesi v šatni olomouckej telocvične som si prečítal článok v novinách o básnikovom vyhostení z Československa a bol som šokovaný. Písalo sa vtedy o básnikovej homosexualite, čo bol pre mňa, študentíka, termín úplne neznámy a temný. V pocitoch sa miesil odpor so zvedavosťou a tiež obdiv k autorite básnika, ktorý si takéto a podobné veci môže dovoliť. Oveľa neskôr som čítal Ginsbergovo Kvílení a bol som nadšený. Dlhý reťazec oslovení pripomínal katolícke litánie, verše sa však búrili proti poriadkom takzvanej usporiadanej spoločnosti a oslavovali bláznovstvo a vzburu.
Bolo to nezvyčajné, ale veľmi silné. S podobnými pocitmi čítam Ginsbergove básne aj dnes. Vo výbere Slovy a dechem, ktorý práve vyšiel v Mladej fronte, síce Kvílenie chýba, ale sú tam najlepšie básne z tohto obdobia, keď sa básnik postavil po boku beatnikov a bol „na ceste“. Cieľom bolo lepšie vidieť a pomenovať realitu, ono zdanie politicky korektnej demokracie, ktoré prekrývalo skutočnosť plnú ohavností, xenofóbnych a rasistických predsudkov a nespravodlivosti. Verše „viděl jsem nejlepší hlavy své generace zničené šílenstvím, hystericky obnažené a o hladu“ nezabudnem nikdy.
Objavom sú básne z mladosti. Básnik vyrastal v Patersone, kde obaja rodičia učili. Už vtedy sa prejavuje Ginsberg metafyzik a bohohľadač. V jednej básni píše: „Vzduch zčernal, na noc sedl splín / já naříkám, nemůžu spát. / Blázen sám trpí šílenstvím: / ostatní nedbají a Bůh je rád. / A v kost se proměňuje stín.
Ginsbergove básne sú robené slovami a dychom. A tiež hudbou. Až do konca svojho života – Ginsberg zomrel 5. 4. 1997 – autor svoje básne spieval a sprevádzal sa na príručnom harmóniu.
Ginsberg je básnikom „tanca smrti“. Kedysi ho videl v madridskom Prade na Brueghelovom obraze. Znamenalo to pre neho veľký zážitok, ale tiež rozhodujúci pocit kultúrnej spolupatričnosti. Hovorí o tom: „Naraz som si uvedomil, ako ďaleko je celok európskej kultúry pred nami.“ Všetky tieto fakty – a mnohé ďalšie – sú obsiahnuté vo vynikajúcom doslove Josefa Jařaba. Ak som tento rok neodpovedal v ankete o najlepšie knihy minulého roka (tiež preto, že som nijaké „najlepšie“ nečítal), musím sa teraz priznať, že práve prečítaný výber z poézie Allena Ginsberga takéto ašpirácie napĺňa.
JIŘÍ OLIČ
(Autor je básnik a výtvarný kritik)
