Prekvapená turistka sa prizerá, ako policajt „zasahuje proti snehuliakovi na námestí Tchien-an-men. Podľa nariadení čínskych úradov je na politicky citlivom námestí zakázané čokoľvek stavať alebo umiestňovať bez povolenia. FOTO – REUTERS
Detaily tajnej diskusie čínskych vodcov pred potlačením prodemokratických protestov na Námestí nebeského pokoja (Tchien-an-men) v roku 1989 nehovoria iba o minulosti tejto krajiny. Prezrádzajú tiež veľa o jej súčasnosti a dokonca aj o jej pravdepodobnej budúcnosti. V dokumentoch, ktoré sa dostali do washingtonského časopisu Foreign Affairs, je viditeľný hlboký generačný rozpor vo vtedajšom čínskom komunistickom vedení. Tento rozpor tiež vysvetľuje, prečo sa „tchienanmenské dokumenty“ dostali na svetlo sveta až teraz – a prečo Čína pravdepodobne nakoniec radšej nastolí demokraciu, než aby to všetko musela absolvovať ešte raz.
Nikdy nebolo sporu o tom, kto rozhodol o spustení paľby na študentov a občanov Pekingu 4. júna 1989, pri ktorej zahynulo najmenej niekoľko sto ľudí. Deväť komunistických „staršinov“, ktorí urobili toto rozhodnutie (väčšina z nich osemdesiatnici a deväťdesiatnici), patrilo k pôvodnej revolučnej generácii. Po celý život vynášali rozsudky smrti nad každým, kto sa postavil proti nim.
„Poondení sviniari“ na Tchien-an-men, ako nazval demonštrantov 2. júna 1989 Wang Zhen, týchto mužov rozzúrili. „Tie decká nevedia, ako dobre sa majú. Keď sme boli my v ich veku, žili sme v lese pušiek a v daždi guliek… Musíme použiť silu, inak sa ľud vzbúri. Každý, kto sa pokúša zvrhnúť komunistickú stranu, si zaslúži smrť bez pohrebu.“
Nie je prekvapením ani to, že „zaslúžilí vodcovia“ využili politiku masakru na odstránenie tých príslušníkov mladšej generácie (t. j. šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov), ktorí im oponovali. Hlavným krokom bolo nezákonné nahradenie generálneho tajomníka Čao C‘-janga, ktorý je ešte stále v domácom väzení v Pekingu, súčasným vodcom Ťiang Ce-minom. Tento generačný rozkol v Číne pokračuje a napokon rozhodne aj o tom, či sa najväčší štát sveta stane demokraciou, alebo zostane veľkou výnimkou v dejinách.
Svedectvo tchienanmenských dokumentov a aktuálne skúsenosti komunistických strán inde vo svete dávajú nádej, že v Číne môže prísť k zmene. Po prvé, iba revolučná stará garda, ktorá sa v teenagerskom veku brodila v krvi, bola ochotná prikázať pekinský masaker v roku 1989. Väčšina z mladších by to neurobila, a niektorých bolo nutné dokonca odstrániť prv, než strana prikročila k zásahu. Pôvodná revolučná generácia zanikla už aj v Číne. Vodcovia, ktorí majú na rukách krv z roku 1989, sa urputne bránia, no pravdepodobne ich prevalcujú veľké zmeny, ktoré sa v súčasnosti dejú v strane. Jedno z ponaučení, ktoré poskytla východná Európa, je, že komunistické strany nakoniec zomierajú opustené.
V Číne mnohí zbohatli vďaka straníckym pozíciám. Nie sú presvedčení, že komunistická moc je dlhodobá, a to posledné, po čom túžia, je, aby sa ich nejaký postkomunistický režim pýtal, odkiaľ pochádzajú ich peniaze – takže pre nich je možno najlepším východiskom prechod k demokracii, pri ktorom by zostali pri kormidle.
Dá sa to uskutočniť. Treba oslobodiť tlač, umožniť vytvorenie politickej súťaže a o pol roka dospieť k slobodným voľbám. Komunisti by zrejme dostali svojich 70 percent hlasov. Väčšina Číňanov stále žije na vidieku a potrvá ešte desaťročia, kým si iná ako komunistická strana bude môcť dovoliť mať pobočku v každej dedine.
Demokratická poistka a slobodnejšia spoločnosť plus pretrvávajúca komunistická moc a lukratívne možnosti, ktoré prináša členstvo v strane: to je atraktívna možnosť pre nastupujúcu generáciu straníckych vodcov. No títo „taktickí“ demokrati musia najprv poraziť frakciu „ani-krok-späť“, do ktorej patria aj tí, čo nariadili masaker na Tchien-an-men. I preto prenikli do tlače dokumenty o kritickej udalosti. Naznačuje to tiež, že boj medzi frakciami sa blíži k poslednej fáze. Čína môže dospieť k skutočným demokratickým zmenám skôr, než si myslíme.
PRE SME – GWYNNE DYER, Londýn (Autor je historik a publicista)
