enských Židov smrť v koncentračných táboroch. Patrí medzi jedných z mála Židov na Slovensku, čo po tejto tragédii prejavili hlboký záujem o poznanie zdrojov židovstva." Odvtedy sa na pultoch našich kníhkupectiev objavilo veľa kníh s touto témou, no ako hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí stále formuluje názory a postoje svojich spoluvercov, čo sa rozhodli ostať občanmi Slovenskej republiky, napriek krutej minulosti ich starých rodičov. Jaroslav Franek.

Prečo sú Židia v histórii Európy opakovane terčom obvinení z rôznych sprisahaní?
Je to tradícia, ktorá hovorí o tom, že treba hľadať niečo tajomné, čo z pozadia ovláda naše životy - svet je v podstate dobrý, ale je tu ešte niekto zlý, ktorý to všetko manipuluje. A táto teória vždy odznovu ožíva, lebo sa opiera o strach z neznámeho. Antisemitskú tradíciu katolícka cirkev v Európe pestovala veľmi živo, hlavne v starších dejinách a stredoveku. Až v 60. rokoch minulého storočia - možno ako reakciu na tragédiu holokaustu - v rámci II. vatikánskeho koncilu vydal pápež Ján XXIII. encykliku Nostra aetate - o vzťahoch cirkvi s nekresťanskými náboženstvami. Do povedomia slovenskej katolíckej vrchnosti však uzávery, ktoré Nostra aetate uzákonila, nedorazili dodnes. Napríklad, Ján XXIII. požadoval aspoň raz ročne v každom katolíckom chráme predniesť modlitbu smerom k Židom, ako ku starším bratom vo viere. Pokiaľ viem, u nás to neexistuje, akoby Slovensko zastalo niekde na prelome 19. a 20. storočia.

V dejinách katolíckej cirkvi sú známe aj ústretové kroky - pápež Inocent IV. v 13. storočí vydal edikt proti obviňovaniu Židov z rituálnej vraždy, v 14. storočí po epidémii čierneho moru vyšla pápežská bula na prísny zákaz pogromov, v 16. storočí pápež Lev X. vydal necenzurovaný Talmud. Napriek tomu v ľude antisemitizmus nezanikol a napokon vyústil do nacizmu. Prečo?
Skutočne sú známe jednotlivé ústretové kroky predstaviteľov cirkvi, ale ťažisko postoja cirkvi voči Židom bolo negatívne. Pozitívna politika voči Židom zväčša absentovala. Ak aj bola, tak v pozadí sa ako červená niť tiahla argumentácia v duchu - Židia síce nie sú zodpovední za všetko zlé, čo sa deje na zemi, ale zavraždili nášho spasiteľa. Až v minulom storočí odzneli slová z úst pápeža Jána XXIII. - krivdili sme Židom stáročia, vraždili sme ich, odpusť nám, Pane, že sme Ťa cez Židov opätovne križovali.

Nebol ustavičný návrat nenávisti voči Židom len bojom o ekonomickú moc?
V pozadí mnohých antisemitských bojov išlo veľmi často iba o peniaze a vplyv, ale najväčšími obeťami antisemitizmu boli chudobní Židia. Aj pri pohľade na štatistiku vraždenia počas slovenského štátu vidno, že oveľa viac boli zasiahnutí ľudia z východného Slovenska, ktorí žili veľmi chudobne, v chatrčiach, v malých dedinách. Lepšie sa vedeli zachrániť bratislavskí svetáci, čo ovládali 5 jazykov, mali bankové kontá vo Švajčiarsku a včas vycítili, že treba odísť. A tí biedni, aj keď ich varovali, báli sa opustiť svoj domov - „išla by som, ale čo urobím so sliepkami, kto nakŕmi hydinu?" Niekedy vôbec nešlo o ekonomiku, výskumy ukázali, že holokaust pomáhal Nemcom vojnu prehrať, nie vyhrať. Keď mali najväčšie problémy s presunom vojsk, vždy mali prednosť vlaky so Židmi, ktorých viezli do koncentračných táborov. Sťažovali sa na to aj nemeckí velitelia, ale mašinéria holokaustu mala absolútnu prednosť pred všetkým - nech sa deje čokoľvek, ale Židov treba vyvraždiť vždy prednostne. Bolo to v povahe fanatikov nacistického režimu, ktorí dokonca v poslednom ťažení počas bitky o Berlín pustili do berlínskeho metra vodu a utopili tisíce Berlínčanov. Išlo o rovnakú logika - po nás potopa.

Spomínali ste obviňovanie zo zavraždenia Krista. Ako z tohto pohľadu hodnotí judaizmus novoobjavené evanjelium podľa Judáša, v ktorom sa tvrdí, že Ježiša udal po dohode s ním samotným?
Do teologických dišpút sa Židia nepúšťajú, lebo to nepovažujú za šťastné. Treba vždy oddeliť, čo je historické a čo teologické. Navyše, apokryfné evanjeliá existovali tisícky rokov a pre odborníkov nie sú novinkou. Rozdiel medzi apokryfmi a uznanými evanjeliami je len v tom, že kresťanská cirkev štyri evanjeliá kanonizovala a uznala za literatúru, ktorá má vyššiu váhu, je predchnutá „svätým duchom". Aj v židovstve sa dostalo do kánonov, len to, o čom nejaká skupina učencov rozhodla, že to môžeme považovať za Božie slovo. Nie je problém v tom, že udalosti z biblickej histórie sú rôzne opisované. Keď viacerí ľudia opíšu tú istú udalosť, nikdy ju neopíšu rovnako.

Študujú Židia kresťanstvo?
Nie je to rozšírené ani typické, ale existovali aj takíto učenci. Z tých posledných by som menoval Pinchasa Lapideho - kmeňovo patril do Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, ale vyučoval na mnohých nemeckých univerzitách. Písal o Pavlovi a názov jeho knihy Der Jude Jesus hovorí o mnohom. Zapamätal som si niekoľko jeho téz, v ktorých pripomína, že kresťania nie všetko z evanjelií pochopili správne - Ježiš sa totiž nikdy nezriekol svojho národa, nikdy nekomunikoval s nikým iným, ako boli Židia, a Židia sa proti nemu nikdy nepostavili. V Lapideho diele cítiť snahu dotknúť sa pôvodného židovského kresťanstva ktoré je židovským dedičstvom. Mnoho Židov sa díva na Ježiša Krista ako na jedného z histórie dobre známeho židovského občana, ale myšlienku, že je to syn Boží, nepovažujú za prijateľnú. Židia teda nemajú na Krista náboženské hľadisko, ale iba historické - bol to obrezaný Žid, od narodenia až do smrti žil ako Žid a chodil do synagógy. Napokon, v 1. a 2. storočí aj kresťania chodili do synagógy a považovali sa za Židov. Odlišovali sa len tým, že už nečakali príchod mesiáša, lebo pre nich sa už stal mesiášom Ježiš.

Čím si vysvetľujete, že kresťanská interpretácia týchto - podľa judaizmu len historických udalostí - následne duchovne oslovila takú obrovskú masu ľudí?
Nedávno jeden parížsky rabín povedal, že často sa stáva, že filiálka máva väčší úspech, ako materská firma. Kresťanstvo oslovilo ľudí predovšetkým tým, že urobilo pôvodné židovstvo oveľa prístupnejším a odbúralo niektoré bariéry. Židovstvo je dosť ťažké náboženstvo v tom, ako sa musí dodržiavať.

Je ťažké pre štúdium?
Štúdium ako také nie je rozhodujúce - židovstvo sa považuje za návod na život, ktorý je zošnurovaný mnohými pravidlami, príkazmi a predpismi. Liberálom a voľnomyšlienkarom sa to nepáči, lebo je jednoduchšie robiť si, čo chcem. A kresťanstvu sa mnohé z týchto dosť nepríjemných zákazov a prekážok, ktoré často odrádzali konvertitov na prestup, podarilo odbúrať. Takže židovskú vieru, ktorú kresťanstvo prevzalo, sprístupnilo celému svetu. Rozvinulo misijnú činnosť, ktorá u Židov jestvovala len v zanedbateľnej miere. Kresťania išli do sveta a obracali ľudí na svoju vieru - išli do vzdialených kontinentov a krstili niekedy aj násilím. V tomto bolo židovstvo vždy veľmi distingvované - nikdy svoje dvere neotváralo doširoka, no ani ich nezatváralo, nebolo izolované.

Prečo je teda také komplikované prestúpiť na židovskú vieru?
Z praktického hľadiska musíte dodržiavať veľa pravidiel. Dnes je to tak, že väčšina Židov sú tí, ktorí úplne alebo čiastočne pochádzajú zo židovských rodín a časom sa navracajú k pôvodným tradíciám. Ak sa k židovstvu obrátia konvertiti, tí to majú ťažšie - očakáva sa od nich, že budú dodržiavať prísne pravidlá, lebo práve týmto prejavujú svoju konverziu. Pohľad spoločnosti na pokrvne narodených Židov je tolerantnejší, očakáva sa menej. Navyše, len relatívne malá časť židovského spoločenstva žije nábožensky - ortodoxných Židov je určite menej ako Židov pôvodom. Je veľmi ťažké definovať, kto je Žid a kto nie, a vedú sa o tom nekonečné panelové diskusie.

Je známe, že aj pražský rabín Karol Sidon mal so svojím uznaním starosti, lebo nie je Židom po matke, ale po otcovi.
Áno, musel konvertovať. V podstate všetci konvertiti s tým mali problémy, no veľmi často sa práve oni stávajú rabínmi alebo funkcionármi náboženských obcí. A môžeme ísť dozadu stovky aj tisícky rokov, často sa to o nich vie. V dejinách sú zaznamenaní významní talmudickí učenci, ale dodnes sa o nich vie, že konvertovali, alebo, že ich stará mama nebola Židovka.

Prečo Židia neotvárajú dvere dokorán?
Lebo sú presvedčení, že je dobré, keď sa niekto narodil ako kresťan, tak nech žije ako dobrý kresťan, a ten kto sa narodil ako Žid, nech žije ako dobrý Žid. Identitu nie je možné ľahko zmeniť, nejde len o presvedčenie, ale aj o tradície, pôvod, prostredie, v ktorom vyrastáme.

Neplatí azda, že Boh je jeden?
Samozrejme, ale nijako to neznamená, že Bohu je menej milý niekto, kto nie je Žid.

Židia hovoria, že sú zodpovední za celý svet.
Veď každý človek cez svoje skutky je zodpovedný za tento svet. Každý ho robí lepším alebo horším. V pozadí je princíp slobodnej vôle - treba sa správať tak, aby to bolo dobré. A to, čo je dobré, je už otázka náboženská.

Ako hodnotíte dnešnú situáciu Izraela?
Vďaka Izraelu podľa mňa máme my v Európe trochu pokoj. Ostrie nenávisti je nasmerované na zničenie Izraela. Mám obrovský pocit solidarity s týmto štátom bez toho, aby som ho chcel glorifikovať. Keď mi niekto povie, že v Izraeli je korupcia, kriminalita, prostitúcia, drogy - tak tomu verím. Je to totiž rovnaké ako na Slovensku, v Poľsku či v Maďarsku. Je to štát európskeho typu, ako celok však znáša to, čo platí pre celé dejiny antisemitizmu - Židia totiž boli vždy zástupným a nie reálnym problémom. Aj Izrael je zástupným problémom, hromozvodom nenávisti a terčom obviňovania, ktoré nemá racionálny základ, ale je umelo vytváraný. Negatívny obraz Izraela je živený ustavičnou propagandou, miestami primitívnou, inde viac sofistikovanou.

Teraz je podľa vás židovský štát zástupným problémom boja politického islamu s USA?
S celou západnou civilizáciou. Považujem za veľmi smutné, že Európa to odmieta a nechce si to uvedomiť. Bojoví islamskí predstavitelia si nemôžu dovoliť priamo napadnúť Európu a Ameriku, teda západnú civilizáciu, ale o nič iné tu nejde. A práve Európa na rozdiel od USA sa podľa mňa správa z tohto hľadiska katastrofálne. Súčasný postoj Európy mi dnes umožňuje lepšie pochopiť, ako sa veľmoci pred vojnou správali k Československu, ako došlo k Mníchovskej dohode. A to sa bytostne dotýka práve Čechov a Slovákov.

Ako to myslíte?
Keď Európa napríklad uznala Hamas za normálnu organizáciu, zachovala sa protiizraelsky. Hamas vo svojich vyjadreniach a skutkoch nezaostáva za nacistickým slovníkom, no Európania boli ochotní dlhé roky s touto organizáciou spolupracovať a dávať jej peniaze s tým , že treba rozlišovať jej vojenské a politické krídla. Pripadá mi to rovnaké, ako by sme tvrdili, že pri nacizme treba rozlišovať gestapo od politickej strany NSDAP. Toto je európsky postoj.

Keď sa Irán začal vyhrážať, že pri prvých pokusoch o útok zo strany USA zaútočí na Izrael, únia prišla s návrhom veľkorysej finančnej podpory pre mierové rozvojové programy Iránu. Neprijíma Európa týmto "uplácaním" Iránu zodpovednosť za osud Izraela?
Keď Irak počas vojny v Zálive napadla koalícia, v ktorej boli okrem USA a európskych krajín aj arabské štáty, tak sa irackou reakciou stali rakety padajúce nie na útočníkov, ale na Izrael. Napriek tomu sa v Európe stretávam s rozhorčenými reakciami ľudí na tému, že Izrael bombardoval iracký atómový reaktor. Pritom bolo jasné, že tento reaktor mal slúžiť na výrobu jadrových zbraní. Dnes je podobná situácia - Irán otvorene hovorí o vymazaní Izraela z mapy sveta a sú silné indície, že pripravuje jadrové bomby, ale reakcie európskych politikov sú veľmi vlažné. Ak by sa vízia Iránu naplnila, neočakávam nič viac, ako formálny protest európskych štátov.

Ako môže Európa v tejto situácii Izraelu pomôcť inak?
Je to veľmi jednoduché. Mala by mať predovšetkým politickú vôľu, ale nemá ju. Európa je podľa mňa hrozne nezrelá - má to vo svojej tradícii a histórii, neočakávam, že urobí nejaký obrat. Správa sa rovnako ako za Hitlera.

Až takto sa podľa vás opakuje história?
Áno, vraj prvýkrát ako tragédia, druhý - ako fraška. Trápi ma to, lebo opäť vidím v Izraeli zástupný problém. No kým sa moslimskí politickí vodcovia môžu vybúriť smerom k Izraelu, ešte sme tu v Európe ako-tak chránení. Už sú však prípady, ktoré dokazujú, že časť politického islamu vyhlasuje likvidačnú vojnu Židom na celom svete. Útoky boli aj na židovské ciele, ktoré nemali izraelskú identitu.

Je vôbec možné uvažovať v takejto napätej situácii o mierovom modeli spolužitia židovského štátu s arabskými susedmi?
Nepochybne áno, ale kým bude Európa tlieskať palestínskemu teroru, tak to asi nepôjde.

Nedá sa dohodnúť so susedmi bez zvyšku sveta?
Naozaj si nemyslím, že by boli Palestínčania iní ľudia, ako my, musí sa však úplne zmeniť atmosféra. V tomto zmysle rád používam príklad Japonska v čase 2. svetovej vojny - vtedy boli japonskí vojaci takí sfanatizovaní, že keď sa ocitli v zajatí, boli schopní dobodať amerických chirurgov, ktorí im zachraňovali život, priamo na operačnom stole. V bitke o Okinawu zaútočilo na americkú flotilu až 1500 kamikadze. Nie je tam úplná paralela so samovražednými atentátnikmi. Japonskí kamikadze bránili svoju vlasť, útočili na vojenské ciele, nie na civilistov, ale čo sa týka fanatizmu a sebaobetovania, bolo to rovnaké. Dnes, keď príde americký turista do Japonska, môže zájsť do poslednej japonskej dediny a nič mu nehrozí. Atmosféra v Japonsku sa zmenila. No ak by dnes niekto, kto vyzerá ako Žid, vošiel na palestínske územia, tak je mŕtvy. Obrat je možný, ale myslenie množstva - za iných okolností iste mierumilovných ľudí - je dané propagandistickým protiizraelským aparátom, ktorého pôsobenie napriek všetkým dohodám stále trvá.

S čím sa ako hovorca židovskej obce stretávate v našej spoločnosti?
Nemôžem sa sťažovať, ale moja situácia nie je typická. Horšie je na tom ten občan židovského pôvodu, ktorý o svojom židovstve nechce hovoriť, čo je časté a typické. Ja som dobre deklarovaný Žid a mám to jednoduchšie, ľudia sú ku mne ústretoví. Názorové nezhody mám skôr v intelektuálnom prostredí, najčastejšie pri hodnotení neuralgických bodov slovenskej histórie, slovenského štátu či Tisa. Tu často počujem tézy, s ktorými vonkoncom nemôžem súhlasiť.

Čo hovoríte na divadelné predstavenie Tiso?
Bolo vyvážené - nezbadal som ani falšovanie histórie, ani jej zahmlievanie. Aj keď si myslím, že jeho dôležitosť bola médiami nafúknutá, väčšinu návštevníkov fascinovalo, že sa táto téma vôbec ocitla na divadelných doskách.

Ústav pamäti národa začal zverejňovať zoznamy slovenských arizátorov židovského majetku. Po toľkých rokoch je to dosť problematické, lebo časť deklarovaných arizátorov skutočne zachraňovala majetok pre ich pôvodných majiteľov a ďalšia sa na to vyhovára. Ako sa táto otázka dá vyriešiť?
Myslím, že sa to celkom nedá.

Takže lepšia by bola hrubá čiara?
Nie, hrubé čiary sú nemožné. Musí existovať kontinuita medzi tým, čo bolo a prítomnosťou. Človek je historická bytosť. Ani jednotlivec, ani celok si neporadí bez minulosti. Navyše, Slovensko ešte stále nie je vyrovnané s touto časťou svojej histórie. Niekedy sa mi zdá, že sa skôr dokáže vyrovnať so zločinmi komunizmu ako so svojím ľudáckym a fašistickým dedičstvom. Neviem, čím to je.

Čo znamená - nedokáže sa vyrovnať?
Nedokáže pomenovať veci pravými menami - akceptovať a priznať realitu. Nie je to nejaký okrajový fenomén, lebo veľa ľudí popiera realitu - nebolo to tak, a keď to tak bolo, my za to nemôžeme, a keď za to môžeme, tak len jednotlivci a aj tí neboli Slováci, ale Nemci. Nepríjemné fakty sa relativizujú, potláčajú a naopak - nevyváženenevyvážene sa vyzdvihujú pozitíva. Presne tak by ste mohli pristupovať ku komunizmu - pozrite sa, každý si mohol kúpiť chladničku či práčku, no pritom zabudnete, že 100-tisíc ľudí išlo do Jáchymova, bol tu teror, popravy a zatvorené hranice.

Žijeme vo svete, v ktorom sa všeobecne s realitou narába voľne. Veľmi populárne sú napríklad  historické filmy, v ktorých sa minulosť prerozpráva na nepoznanie, ale divákom to vôbec neprekáža.
Vždy platilo orwellovské - kto ovláda minulosť, ovláda súčasnosť. Boj o minulosť je súčasťou mocenského boja. Históriu prepisovali komunisti, ľudáci aj nacisti. V Poľsku je napríklad oveľa silnejší antisemitizmus ako na Slovensku, ale pravdepodobne medzi  židovskou menšinou a tamojšou majoritnou spoločnosťou nebude spor o podstate situácie Židov v Poľsku počas nemeckej okupácie. Tam sa to s ľuďmi nezžilo. U nás má však slovenský štát medzi viacerými predstaviteľmi politických elít sympatie.

Máte pocit, že slovenský politik sa nebojí skompromitovať tým, že naznačí svoj utajený obdiv k slovenskému štátu?
Nebojí, čo je napríklad v Rakúsku nemysliteľné, hoci malo veľmi výraznú fašistickú minulosť. No o Rakúšanoch sa trefne hovorí, že sa im po vojne podarilo presvedčiť svet, že Hitler bol Nemec, a Beethoven - Rakúšan, aj keď pravdou je pravý opak. Samozrejme, ak by na Slovensku niekto začal verejne chváliť Hitlera, chytili by sme sa za nosy, ale keď niekto chváli jeho najvernejšieho spojenca Jozefa Tisa, štvrtina ľudí ostane ticho, polovička ľudí zatlieska v rozpakoch, a ďalšia štvrtina s nadšením.

Zúčastnili ste sa na televíznej diskusii o filme Da Vinciho kód. Neprekvapuje vás úspech filmu?
Trochu ma to aj prekvapilo. Úspech filmu však ilustruje konflikt medzi náboženským a svetským, v tomto smere by nezaškodilo brať film trochu s humorom. A samotný film nie je obzvlášť vydarený. Jozef Haľko, cirkevný historik a kňaz, ktorý sa zúčastnil na diskusii, to pomenoval aj za mňa presne - keď sedel v kine, sledoval hodinky, kedy sa film skončí. Ja som robil to isté.

Vo filme je zaujímavo ukázané, aké je odporné sebatrýznenie. Existujú podobné sebaumrtvovacie praktiky aj v židovstve?
Nie, to absolútne nie je židovský prvok. Je to už vynález kresťanstva. My nepovažujeme sebatrýznenie za správne a dobré, veď trápenia je, bohužiaľ, na svete priveľa aj bez toho. V  židovstve to vonkoncom nie je odporúčané. Odriekanie - to áno, ale to je už niečo celkom iné.

Myslíte, že Európa stojí pred dejinným civilizačným obratom smerom k islamu?
Vonkoncom sa to nedá vylúčiť. Keď sa Európa správa tak, ako sa správa, tak jej budúcnosť vôbec nie je istá. Vplyv politického islamu stále narastá a, žiaľ, je nesmierne agresívny. Viem, že tomu tak nebolo vždy. Boli časy, keď bolo kresťanstvo oveľa netolerantnejšie a agresívnejšie ako islam, dnes je to garde opačné. Islamské krajiny sa kedysi veľmi kultivovane, priateľsky a tolerantne správali nielen voči Židom, ale aj voči kresťanom. Napríklad Salladin svojim nepriateľom odpúšťal, udeľoval milosť a s ušľachtilosťou reagoval na ich nepekné skutky. Bolo to však dávno. Som presvedčený, že aj dnes je možné mierové spolužitie medzi Izraelom a Palestínčanmi, ale prvé, čo by muselo prestať, je nenávistná propaganda, ktorou je presiaknutý verejný život v Palestíne a celom arabskom svete. Na palestínskych školách by sa nemohlo učiť, že Izrael treba vyvraždiť a že Alah prikázal, že „Židia nesmú žiť v našej svätej zemi". V Palestíne vari nenájdete jedinú školu, ktorá by nemala športové turnaje dekorované portrétom nejakého mudžahedína, ktorý zomrel hrdinskou smrťou, čo treba chápať, že spáchal samovražedný teroristický útok na nevinných civilistoch. Tie deti sa v nich vidia. Posledný útok, ktorý sa odohral pred pár týždňami, spôsobil 14-ročný chlapec - zavraždil troch ľudí a je „hrdina". A Európa sa prizerá a nepriamo tomu tlieska.

Ako sa to dá zmeniť?
V Európe je veľký potenciál pre zmenu tohto stavu, ale vzhľadom na európsku antisemitskú tradíciu, ktorá je živnou pôdou pre Palestínčanov, lebo im umožňuje čerpať energiu nenávisti - neverím, že by sa niečo zmenilo.

Ako sa vám počúva, keď populárna Madonna vyhlasuje, že je odborníčka na kabalu?
Je to módny trend, ktorý so skutočnou kabalou vôbec nesúvisí. Sú to výstrelky bohatých a rozmarných ľudí, ktoré sa vyskytovali oddávna. Neberiem to priveľmi vážne, lebo za tým nie je nejaká duchovnosť, ktorá v samotnej kabale je. Jednoducho sa našli ľudia, čo dokážu predať aj počasie, teraz predávajú kabalu. Opierajú sa o tradíciu, ktorá v židovstve existuje tisícky rokov, lebo podľa mnohých učencov bola kabala už v tom pôvodom zvestovaní, ktoré prišlo z hory Sinaj.

Veríte ešte na pozadí histórie, ktorá sa opakuje, že človek bude raz lepší ako je?
Pozitívna viera je v židovstve vlastne príkazom - je vyjadrená očakávaním v príchod Mesiáša, ale priznám sa, že niekedy vo mne prevládne skepsa... Človek však má slobodnú vôľu, uvidíme, ako s ňou naloží. Fakt  je, že aj keď sme ako ľudia dosiahli mnohé úspechy, asi sme aj veľa stratili. Otázka budúcnosti je stále otvorená. Oveľa otvorenejšia, ako najnovšie voľby alebo niečo podobného, a preto nie je zlé byť v hodnotení budúcnosti do istej miery optimistom.

Kto je to
Jaroslav Franek (1946) ukončil štúdium fyziky na STU v Bratislave v roku 1968. Je vedeckým pracovníkom a pedagógom na Katedre teoretickej a experimentálnej elektrotechniky STU.  V rokoch 2001 až 2002  bol predsedom rady STV, ktorá jednohlasne odvolala riaditeľa Milana Materáka. Je hovorcom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike. Ako externý spolupracovník Inštitútu judaistiky UK v Bratislave sa venuje židovským dejinám a stal sa autorom kníh Judaizmus (1991) a Židia v Bratislave (1997).