Group, Levice 2006) prevažujú prózy, ktorých autori dali prednosť fragmentácii deja pred jeho kompaktnosťou. Pokiaľ ide o jazyk, príznačná je hovorovosť, prechádzajúca až do mládežníckeho slangu, pretože väčšinou sa tam vyskytujú postavy mladých ľudí.
Ak sa na prvom ročníku poviedkovej súťaže zúčastnilo 806 autorov, tohto roku ich bolo o polovicu menej, čo však ešte neznamená, že by jej príťažlivosť klesla. Bagalovský projekt vyvoláva stále záujem a za zmienku iste stojí, že tohtoroční víťazi sa v predošlých ročníkoch ešte neobjavili.
Prvú cenu získala poviedka Petra Ankou Tri Martolod. Tragický príbeh postavený na vlastných zážitkoch autora rozpráva o jeho zoznámení sa s tromi Francúzmi, ktorí prídu aj na Slovensko. Sviežo napísaná poviedka, kde autor originálne, no v primeranom rozsahu využil fonetické prepisy rozhovorov s cudzincami a v decentnom závere naznačil ich tragický koniec.
Autor sem nenápadne vsunul i sociálny motív, ktorý obsahuje aj druhá víťazná práca, poviedka Evy Cigánikovej Taký mizerný, mizerný život, situovaná do prostredia spoločenskej spodiny. Treťou víťaznou poviedkou sú Maily z Ultima Thule, ktorej autorom je Andrej Tusičišny. E-mailové dialógy medzi neznámym odosielateľom a študentkou nordistiky sú plné napätia a tajomnosti; dramatickosť príbehu zvyšuje náznak, že chlapec chce spáchať samovraždu.
Aj iní autori siahli po počítačovej téme a po možnosti pohrať sa s týmto úžasným vynálezom. Tak v prémiovanej poviedke Miriam Landae Vo vesmíre pohodená sa hrdinka popri sexe naplno oddáva surfovaniu po internete, lebo túži odletieť do bezčasového priestoru. Postava je zároveň trochu uletená, takisto ako Ona z poviedky Výhybky, ktorej autorkou je pseudonym Dag. V dialogicky stavanej poviedke vystupuje Ona i On. Ona si ho obľúbi, lebo ju "iracionálne priťahuje", kým On ju iba racionálne preťahuje. Ten najbežnejší príbeh.
Poviedka premianta Václava Kostelanského Smrť si nevyberá patrí do žánru fantasy; hlavná postava je zamestnaná vo fiktívnom pekle, kým Hostesky Norberta Mikláša sú skôr reportážou zo života slovenských hostesiek v Japonsku než poviedkou. A reportážou je aj Mojmírovac Ondreja Peťkovského z juhoslovanského prostredia.
Šialenému pseudonymu Egon Chandler Mara Rosa sa v poviedke Architektúra mŕtveho muža podarilo vytvoriť z banálnej epizódy efektný príbeh a dve ďalšie premiantky Gabriela Alexová a Vanda Rozenbergová sa tiež prezentovali zaujímavými textami: prvá v dômyselných skratkách vykreslila čakanie na novonarodeniatko, druhá vtipne a s trochou irónie píše o nedobrovoľných majiteľoch klietky s hlodavcami.
Napriek tomu, že tieto poznámky nehodnotia, iba informujú, nedá mi, aby som sa kriticky nevyjadril k pseudonymom, ktoré autori použili. Hoci majú na to plné právo, zdá sa, že sa skôr potrebovali blysnúť, ako utajiť. Dokazujú to aj ich vysoko štylizované miniportréty.
