FRANTIŠEK ČERNÝ - zakladateľ, spolulíder, gitarista a spevák skupiny Čechomor. Narodil sa v Svitavách, vyučil sa hodinárom, hudbou sa profesionálne zaoberá od svojich 15 rokov. Hral v skupinách Kanafas, Povijan (víťazi Porty 1985, 1986 a 1989) a v rockových skupinách Kapitol a Verze 5. V roku 1988 založil skupinu Českomoravská hudební spoločnost (dnešný Čechomor). Hral vo filmoch Knoflíkáři (taxikára) a Rok ďábla (sám seba). So skupinami Českomoravská hudební společnost / Čechomor nahral 8 albumov. Nedávno hrali v Bratislave na veľkom koncerte. Černý sa venoval aj divadlu.

Sláva, žiara reflektorov a vypredané športové haly patria väčšinou hviezdam popu a rocku. Sú však aj výnimky. Jednou z najslávnejších kapiel v Čechách i na Slovensku je už roky Čechomor. Partia pánov, ktorí sa imidžom dosť výrazne líšia od popových celebrít, hrajú úpravy ľudoviek. Zakladajúcim členom Čechomoru je drobný pokojný muž - FRANTIŠEK ČERNÝ. Spevák, gitarista, spolukapelník skupiny.

So skupinou Čechomor ste začínali s kramárskymi piesňami, ktoré ste hrali v Prahe na trhovisku. Určite ste nerátali s tým, že raz zažijete veľkú slávu, fanklub a podobne. Ako ste prežívali nástup popularity?

S takýmto úspechom sme naozaj nerátali, ale veľmi nás nezaskočil. Išlo to totiž úplne logicky, nebol to žiaden strmý vzostup, proces trval mnoho rokov, počas ktorých sme mali obrovské množstvo vystúpení. Najväčší posun sme zaznamenali, keď sme hrávali ako predkapela skupiny Lucie. Vtedy si nás všimla asi väčšina mladých ľudí.

Na Slovensku ste pravdepodobne populárni aj vďaka tomu, že vo vašej hudbe sa krížia české, moravské aj slovenské prvky.

Som veľmi rád, že prebúdza nejakú národnú hrdosť, lebo táto hudba vzniká tu, a nie niekde za kopcami. Tretinu nášho repertoáru tvoria pesničky z pomedzia Moravy a Slovenska.

Čo okrem moravských ľudoviek považujete za svoju veľkú inšpiráciu?

Všetko prebieha intuitívne. Každý z nás prešiel niekoľko štýlov. Máme v kapele ľudí, ktorí hrali vážnu hudbu, džez, folk, folklór. A skúsenosti sa vždy vrátia. Ak sa dá, snažíme sa do pesničiek dostať aj humor.

Rátate k humoru aj používanie dychovky?

Áno, to je náš obľúbený prvok. Zvuk sparchantenej dychovky máme radi.

Aká bola cesta z pražského mestského folklóru takmer až na Slovensko?

Na trhu, kde sme vystupovali, sa prezentovali staré remeslá ako hrnčiar, kováč, drotár. Hrali sme pesničky, ktoré sa tých remesiel týkali. Začalo nás baviť nielen hranie, ale aj hľadanie piesní. Otvoril sa nám nový svet. Takže to prišlo samo. Ten svet už skúmame osemnásť rokov. Snažíme sa hľadať zabudnuté pesničky. Je zvláštny pocit, keď pesničku znovu objavíme. A snažíme sa byť veľmi opatrní, aby sme ich nepokazili.

Mali ste niekedy spory s ortodoxnými zástancami čistoty folklóru?

Veľakrát. Ale našťastie som vždy narazil na rozumných ľudí. Skončilo to vždy na tom, že najdôležitejšie je, že človek má tie pesničky rád.

Je autentický folklór konzerva, alebo žije? Aká je podľa vás jeho budúcnosť?

Ortodoxní to majú čím ďalej tým zložitejšie. Našťastie existuje túžba zachrániť, čo sa dá. Na Slovensku je táto tendencia oveľa silnejšia ako v Čechách. Takže si nemyslím, že tradičný folklór zahynie, aj keď jeho miesto v spoločnosti sa možno bude meniť.

Ako sa vám darí udržiavať prvok zábavy - aby to bavilo publikum aj vás?

Máme okolo seba dobrú partiu ľudí a máme radi to, čo hráme. Dôležitá je aj organizácia, lebo keď nie sú veci dobre zorganizované, nebude vás baviť nič. A keď vás to nebaví, stane sa z toho rutina. Sme veľmi radi, že sme sa dostali do štádia, keď si môžeme zobrať najmodernejšiu zvukovú a svetelnú techniku, aby bolo koncert dobre počuť a vidieť - to je tiež dôležité, lebo sedemdesiat percent zmyslových vnemov majú na starosti oči. K tomu, že máme k dispozícii špičkovú aparatúru, sme sa tiež museli prebojovať, aj hraním v neregulárnych podmienkach.

Keď niekto hrá veľa rokov, zákonite prídu menej kreatívne obdobia, keď sa zacyklí a nevie, čo ďalej. Ako riešite takéto stavy?

Toto sme prežili v čase, keď sme mali veľmi veľa koncertov, to je potom strašný stereotyp. Keď sme ho pretrhli, skončilo sa aj zacyklenie, pretože sme to začali vnímať ako zábavu. Máte pred sebou projekt, ktorý urobíte a medzitým pracujete na ďalšom, pretože my plánujeme veci niekoľko rokov dopredu. Aj zmena je dôležitá, niekedy urobíme akustický intímny koncert pri sviečkach, niekedy veľké predstavenie. Radi pozývame aj hostí, spieva s nami Lenka Dusilová. A keď aj niekto z nás niekedy vypadne, tak je to zasa iné, to neprekáža.

Ale bez vás ešte Čechomor určite nehral.

Raz sa to stalo, v Poľsku. Karel Holas musel všetko odspievať sám.

Karel Holas, huslista a váš spolulíder skupiny, bol nominovaný na cenu Český lev za hudbu k filmu Príbehy obyčajného šialenstva. Vás takéto aktivity nelákajú?

Karel je veľmi šikovný, technicky vybavený a baví ho to. Mňa bavia skôr pesničky ako hudobné plochy. Navyše, filmová hudba je trochu ohraničená práca. Nálada, čas sú dané, a niekto vás diriguje. Ja si rád pesničku regulujem sám.

Lenka Dusilová vo vašej kapele ukazuje polohy, ktoré nikde inde neuplatňuje.

Poprosili sme ju, aby nám zaspievala pesničku. Spýtala sa, ako. My, že ako uzná za vhodné. Ona hneď všetko pochopila, vie sa začleniť, vystihnúť to najdôležitejšie. Je to svojím spôsobom geniálna speváčka. Myslím si, že sme si vzájomne veľmi pomohli.

Čo ste sa naučili vy od nej?

Prekvapila nás napríklad odvážnym poňatím dvojhlasu. Rada experimentuje, použili sme niektoré jej nápady. Je to príjemná spolupráca.

Stretnutie s filmom

Nezabudnuteľná je vaša postava taxikára vo filme Knoflikáři. Ako ste sa k nej dostali?

Bol som hudobný dramaturg v Divadle u Hasičů, s kamarátmi sme robili divadlo. Práve sme uvádzali Predanú nevestu v réžii Petra Formana. Hrala tam aj naša kapela, ale mne sa neušlo miesto, tak som musel hrať ako herec, a Forman pre mňa vymyslel novú postavu, opitého Frantu. Na predstavení som legálne pil, a to bola moja jediná pracovná náplň. Tam ma uvidel režisér Petr Zelenka, ktorý sa prišiel pozrieť na premiéru, a angažoval ma do Knoflikárov.

A potom prišiel film Rok ďábla, ktorý vám výrazne pomohol v popularite.

Myšlienka vznikla v období, keď sme hrali s Jarkom Nohavicom, a Petrovi Zelenkovi sa to páčilo. Navyše sme nahrávali album Proměny s Jazom Colemanom, tak to Zelenka zobral do jedného balíka a nakrútil o tom film. On si vždy vymýšľa a ľudia potom nevedia, čo je pravda, a čo nie. Túto mystiku a mystifikáciu ovláda skvele. Takýmito projektmi sa radi odreagúvame, aby sme nehrali za sebou stopäťdesiat rovnakých koncertov.

Prezradíte nejaké príhody z nakrúcania?

Ja si to už ani veľmi nepamätám. Bolo to veľmi hektické. Už prvý deň sme skoro zahynuli. Nakrúcala sa scéna rituálu s Jazom Colemanom. Zelenka vymyslel, že musíme byť zhulení a opití. Upravovali nás pol dňa blatom, ktoré zaschlo a nešlo odstrániť, ale aj tekutými látkami. Podarilo sa, vyzerali sme naozaj zbedačene, a tak to aj nakrútili.

Dirigent Jaz Coleman je známy človek, ako ste sa s ním zoznámili?

Bola to náhoda, práve uvádzal v Prahe Doors Concerto, skladby Doors v symfonickej podobe. Mal pauzu so svojou skupinou Killing Joke. Je to síce punker, ale zároveň študoval vážnu hudbu, dirigovanie. My sme sa to dozvedeli, Karel Holas za ním zašiel do hotela a dohodli sa. Pôvodne to mal byť jeden koncert, ale Jaz mal podmienku, aby sme nahrali album. Tak vznikli Proměny.

Hodinár s gitarou

Mali ste v detstve hudobné zázemie?

Otec bol herec, sestra hrala na klavíri, ale potom s tým prestala, brat hral na trúbku a tiež s tým prestal. Tak ma rodičia z opatrnosti do hudobnej školy radšej nedali. Asi im to robím natruc, že sa tým živím.

Takže ako hudobník ste samouk?

Som, ako jediný z kapely. V kombinácii s akademicky vzdelaným Karlom Holasom to dobre funguje. Myslím si, že keď sa sedliacky rozum snúbi so skúsenosťami a hudobnou teóriou, je to veľmi prínosné.

Ste vyučený hodinár. Má hodinárstvo a hudba niečo spoločné?

Spočiatku bolo tých spoločných bodov málo. Hodinárčina je o tom, že sedíte a pozeráte kukátkom do strojčekov. Ja som bol vždy hudobník, tak som býval dlho hore, a na druhý deň ma to pozeranie nebavilo. S odstupom času som však rád, že som to robil, lebo som sa naučil mnohým veciam - trpezlivosti či práci s materiálom.

Máte nejaké hobby, alebo dávate všetko do hudby?

Všetko dávam do hudby, aj keď kedysi som bol celkom aktívny športovec. Vlastne ma dodnes baví sa starať o telo tak, aby nezdegenerovalo.

Hrávate si doma aj úplne inú hudbu ako tú, čo hráte na koncertoch a v štúdiu?

S dcérami hrám bigbít. Jedna je bubeníčka, druhá basgitaristka, tak si občas zahráme.

Počúvate aj hudbu iných kultúr?

Jasné. Napríklad ma teraz zaujíma eskimácka hudba.

Používate aj počítače či sample, ktoré sú skôr doménou mladých elektronikov?

Áno, ale opatrne, a vždy priznáme, že je to experiment. Robíme to aj na živých koncertoch, lebo je to emocionálne silná záležitosť.

Je pre vás zaujímavejšia štúdiová práca alebo koncerty?

Koncert je najviac. Keď niekto do nás investuje svoje peniaze a svoj voľný čas, je to pre nás veľmi zaväzujúce.

Na čom pracujete v súčasnosti?

Budeme pokračovať v prezentácii nášho nového albumu a onedlho vyjde naše nové DVD, čo je záznam z krstu nového albumu z minulého roka. A, samozrejme, pracujeme na nových pesničkách. Aj na DVD budú bonusy, ktoré práve dokončujeme. Medzi bonusmi bude aj jedna gruzínska pesnička, lebo náš bubeník je Gruzínec.

FOTO - MARIAN JASLOVSKÝ A ČTK

Minuloročný krst zatiaľ posledného albumu Co sa stalo nové. Zľava Radek Pobořil, Lenka Dusilová, Michal Pavlík, Karel Holas a František Černý.

S verným kolegom Karlom Holasom a Collegiom českých filharmonikov.

Autor: MARIAN JASLOVSKÝ MARTIN CHROBÁK