Ranné pózovanie pod Lanínom (3776 metrov nad morom), jedným z najkrajších vulkánov Patagónie a ikonou národného parku Lanín.
Pred niekoľkými rokmi sa na Fakulte manažmentu UK v Bratislave dala dokopy skupinka šiestich ľudí, dnes už všetci pôsobia v biznise. Už v prvom ročníku mali spoločný záujem - hory, skialpinizmus. Do kopcov chodili každý víkend, keď bola možnosť. Oťukali sa na trekkingoch a expedíciách po celom svete. Boli na Kaukaze, v Austrálii, Novom Zélande a na mnohých ďalších miestach. Koncom minulého roka si splnili svoj ďalší sen - navštívili Patagóniu.
Neznáma krajina
"Patgónia - územie rozprestierajúce sa v Chile a Argentíne - ponúka všetko - oceán, pampy, pralesy, ľadovce aj fjordy," hovorí 27-ročný Alexander Pataki. "Vedľa seba sú oblasti, kde zaprší raz ročne, a miesta, kde ročne spadne desať metrov zrážok. Patagónia je obrovská, asi dvanásťnásobok územia Slovenska. Je to neznáma krajina, a to nás lákalo."
Jeden z priateľov napokon nemohol ísť, tak vyštartovali piati. Prvá skupina odchádzala v novembri, druhá v decembri. Dopravu vyriešili jednoducho - kúpili terénny jeep, pretože to je najvýhodnejšie. Cesty sú tam zlé a autobusy neisté - v rámci hesla "maňana" sa na cestovné poriadky nedá spoliehať. Za dva mesiace prešli 12-tisíc kilometrov. "Nerobili sme žiadne extrémnosti. Expedícia sa volala Štyri zmysly Patagónie, chceli sme krajinu spoznať z rôznych uhlov pohľadov. Nech si každý vyberie tie svoje štyri."
To je sila
Pýtam sa na najsilnejšie zážitky a čakám príbehy. Všetky príhody však zatienila príroda. Napríklad druhý najväčší kontinentálny ľadovec na svete, Hielo Sur. "Ľad sa rozprestiera do dĺžky 350 kilometrov v nadmorskej výške 1500 metrov, je to neopísateľná biela rieka medzi vrchmi," hovorí Alexander Pataki.
Tu cestovatelia zažili jeden z najdramatickejších trekov. "V ľade sú skryté trhliny zasypané snehom. Chodí sa tam s vodcom, ktorý stojí tisíc dolárov. My sme vyrazili na vlastnú päsť, máme prechodené Alpy, kaukazský ľadovec, verili sme si. Boli sme naviazaní na lane."
Išli krokom, pomaly, občas sa niekomu prepadla noha. Mapy sú nepresné, takže aj keď mali dva navigačné prístroje GPS, orientovať sa bolo ťažké. Trek trval osem dní.
"Mali sme úžasný pocit, že sme úplne sami. Na druhej strane to bolo dosť dramatické, bolo sa treba správne rozhodnúť, napríklad keď sme išli hore morénou, a museli sme si vybrať cestu. Ľadovce tam padali z oboch strán do doliny a robili obrovský hukot ako silná búrka, zem sa triasla a pritom svietilo slnko. Bolo to ohromujúce."
Takéto ľadovce obdivovali aj úplne na juhu pri plavbe Magallanesovým prielivom až na najjužnejší ostrov výpravy. "Plavba trvala 36 hodín, videli sme, ako sa ľadovce zosúvajú z Kordilier a padajú až do mora."
Chuť stejkov
Čiľania aj Argentínčania sú vraj príjemní ľudia, je však medzi nimi veľká rivalita. Kým my Patagóniu vnímame ako jedno územie, oni striktne odlišujú, ktorá je čílska a ktorá argentínska časť.
Argentína je známa svojimi stejkmi a grilovanými jedlami. Čiľania však tvrdia, že ich kravy sú lepšie, lebo mäso argentínskych kráv je mľandravé. V Chile žijú kravy v kopcoch, a preto ho vraj majú pevnejšie.
"Mne však viac chutia argentínske stejky," hovorí Alexander Pataki. "To je neskutočná lahôdka. Začali sme si ich piecť aj sami, tam totiž grilujú všetci. Tajomstvo ich spôsobu grilovania je v tom, že sa neponáhľajú, mäso pečú aj hodinu vysoko nad ohňom, čo sme spočiatku nevedeli. Niekedy je však problém tú hodinu vydržať. Prvá pomoc sú výborné klobásky či krvavničky. Celkom na juhu je špecialitou aj krab obrovský. A ochutnali sme aj bobry. Sú však tvrdé, neodporúčam to nikomu. Na juhu sa bobry premnožili a krajinu úplne zdevastovali, zlikvidovali celé lesy."
Ľudia, príroda a mestá
Cestovatelia sa v Patagónii stretli s veľmi srdečnými ľuďmi. Raz sa im na zlej, nespevnenej ceste stalo, že počas dvadsiatich kilometrov dostali štyri defekty. Hoci tam chodí minimum áut, každé zastane, ľudia ponúknu pomoc, ubytovanie.
Patagónia je charakteristická búrlivými vetrami. "Domčeky sú ako z karát, nechápal som, ako môžu také silné vetry vydržať. Miestni však majú teóriu, že keď dom sfúkne vietor, postavia si nový," hovorí Alexander Pataki.
"Zavítali sme aj do chudobnejších oblastí, hlavne na vidieku, čílske mestá sú, naopak, rozvinuté. V Argentíne je zase zopár veľkých lyžiarskych stredísk na úrovni alpských."
Na vidieku sa nič nestratí, v mestách je to inak. Nadšení z argentínskeho národného parku Nahuel Huapi prešli cestovatelia do Chile, do turistického centra Puconu, kde zabudli na opatrnosť. "Bol to skrat. Zaparkovali sme len tak na ulici, nie na stráženom parkovisku, ako sme to robili vždy. Išli sme zistiť, kde sú termálne kúpele a najesť sa. Keď sme sa vrátili, okno na aute bolo rozbité a chýbali dva ruksaky. Rozbehli sme malé pátranie za odmenu. Večer nám ktosi volal na mobil, že sa chce s nami stretnúť. Stretli sme sa v prístave, bol to taký mafiánsky typ. Povedal nám, že batohy ukradol akýsi Melvin Quintero, ale aby sme nešli na políciu, lebo policajti so zlodejmi spolupracujú. Vraj máme ísť na oddelenie vyšetrovania v susednom meste. Nikam to však neviedlo. Najviac ma mrzí, že sme prišli o polovicu fotografií z výpravy, ktoré sme mali zálohované na cédečkách."
Čo bude nasledovať
Zážitkov bolo množstvo a naplnili by knižku, členovia výpravy s ňou však nerátajú. Svoj cestovný denník však priebežne, priamo na ceste písali na webovú stránku www.patagonia2006.sk . Nasledovať vraj bude Mongolsko alebo Tibet. "Do cestovania vrážame všetky peniaze," hovorí Alexander Pataki. "Je to dobrá investícia, napĺňa ma. Cestujem od šestnástich, študoval a pôsobil som aj v zahraničí, aj som rozmýšľal, že pôjdem žiť von, ale v zahraničí nemám takých kamarátov ako tu."
FOTO - MARTIN KOLESÁR, ZUZANA LAMAČKOVÁ
