Dov Freiberg je penzionovaný robotník z továrne v izraelskej Ramle. Má 79 rokov a napísal niekoľko kníh. Na jednej pracuje aj teraz. Už dobre nevidí a trasú sa mu ruky, a tak mu s knihou pomáhajú jeho dcéry. Len preto prišli do Izraela z Talianska, kde žijú. Dov Freiberg začal písať pred 20 rokmi. Vtedy, keď ho múzeum holokaustu Jad Vasem oslovilo, aby napísal svoje spomienky. Freiberg bol jedným zo svedkov v procese s Adolfom Eichmannom a tiež účastníkom neúspešnej vzbury väzňov v koncentračnom tábore Sobibor. Freibergove knihy veľa ľudí nečítalo, hoci viacerí kritici oceňujú jeho "nevypísaný", jednoduchý jazyk a zmysel pre príbeh.
Spisovateľov ako Freiberg je v Izraeli veľa. Každoročne vyjde asi 200 memoárov o holokauste a ich autormi sú podobne ako Freiberg neštudovaní ľudia, čo prežili koncentráky. V posledných rokoch židovský štát aj sponzori vydali veľa peňazí na to, aby takýchto kníh vyšlo ešte viac. "Bojujeme proti času," povedala pre denník Haarec Bella Guttermanová, riaditeľka vydavateľstva pri Jad Vasem. Guttermanová naráža na to, že vek ľudí, čo prežili holokaust, sa zvyšuje a ich počet sa znižuje.
Faktom však je, že náklad takýchto memoárov je symbolický a netrhajú sa o ne ani knižnice.
Napríklad v najväčšej telavivskej knižnici je regál s memoármi o holokauste zastrčený v poslednej, veľmi tmavej a malej miestnosti. "Izraelčania si všeobecne požičiavajú skôr svetových ako domácich autorov, a už takmer vôbec nie beletriu o holokauste. Skôr literatúru faktu na túto tému, memoáre si občas požičajú študenti na seminárne práce, ale nemôžem povedať, že by to bolo zo záujmu," hovorí knihovníčka Irit.
Myslí si tiež, že realita v Izraeli je dosť dramatická a tak si ľudia požičiavajú skôr ľahšie žánre. "A možno sú aj príbehmi o holokauste presýtení." Podobný názor mali aj viacerí izraelskí intelektuáli, ktorí o téme memoárov o holokauste diskutovali na veľtrhu Týždeň izraelskej knihy v Tel Avive. Dlhoročný liberálny izraelský politik a novinár Josef Tommy Lapid sám prežil holokaust a na debate zastával názor, že ľuďom treba dať vydýchnuť. "O pár rokov sa možno k tej literatúre vrátia, ale teraz je tu skutočne pretlak." Navyše podľa Lapida sa ľudia potrebujú vyrovnať so súčasnou realitou, a tak si radšej prečítajú Amoza Osa, Davida Grossmana či hviezdu mladej literatúry Etgara Kereta.
Aj Lapid, hoci je liberál, priznáva, že štát by mal na literatúru o holokauste prispievať. "Sú veci, ktoré jednoducho nie sú trhové," vysvetľuje. Štátna podpora pre autorov memoárov je teraz okolo 5000 sekelov (necelých 35-tisíc korún). Veľmi štedrí sú však filantropi. Mnohí z pamätníkov sa rozhodli vydať knihy aj vo vlastnom náklade. Ako sami priznávajú, je to veľmi drahé a od začiatku je jasné, že pôjde o stratový podnik.
Pre mnohých z nich je však písanie istým druhom psychoterapie. "Keby som túto knihu nenapísal, určite by som sa zbláznil alebo spáchal samovraždu," povedal na veľtrhu Jisrael Bresitzky. Jeho kniha Dieťa, zachráň sa, vyšla vlani a je jednou z mála, ktorú v Izraeli pozná viac ľudí.
Autor: Tel Aviv
