FOTO – GAZETA WYBORCZA

Tridsiateho prvého marca budú na Ukrajine parlamentné voľby. Už dnes je zrejmé, že voličov programy strán nezaujímajú. Vedia, že väčšine politikov nejde o budúcnosť krajiny, ale iba o to, aby sa dostali do parlamentu, pretože politiku chápu predovšetkým ako výhodné zamestnanie. Iba málo voličov si uvedomuje, že z týchto volieb má vzísť parlament, ktorý dokáže v roku 2004, po zvolení Kučmovho nástupcu, zabezpečiť prezidentovi Kučmovi bezstarostný politický dôchodok.Parlamentné voľby na Ukrajine budú od roku 1991, keď Ukrajina získala nezávislosť, prvými voľbami, v ktorých zrejme nevyhrajú komunisti. Nasvedčujú tomu výsledky všetkých výskumov verejnej mienky. Za Juščenkovu stredopravú koalíciu Naša Ukrajina chce hlasovať 23,9 percenta voličov. Komunisti na druhom mieste majú získať 16,8 percenta hlasov. Do parlamentu sa môžu ešte dostať (stačia na to 4 percentá hlasov): Sociálnodemokratická (zjednotená) strana (8 percent), Kučmov blok Za jedinú Ukrajinu (7 percent), Strana zelených (podporujúca prezidenta) (5,5 percenta), Ženy pre budúcnosť – pod vedením Kučmovej manželky (4,1 percenta). Dve radikálne zoskupenia – BjuTy Júlie Tymošenkovej (3,9 percenta) a Socialistická strana Oleksandra Moroza (3,7 percenta) sú tesne pod hranicou zvoliteľnosti. Volieb sa nezúčastní 4,5 percent, nerozhodnutých je zatiaľ 12,5 % voličov. Centrum Kyjeva je oblepené volebnými plagátmi. Okrem strán a ich kandidátov do parlamentu sa prezentujú aj kandidáti do mestskej rady a uchádzači o kreslo kyjevského primátora. Podobne je to vo všetkých regiónoch, pretože politika je „skvelý biznis“.V boji o moc sa používajú najrôznejšie triky. Na jednom z plagátov stojí rozkročený muž v slipoch a so stetoskopom vyšetruje statnú dievčinu v nohavičkách. „Pozná tvoje problémy a vylieči ich,“ tvrdí heslo.

Kandidát do mestskej rady potrebuje na efektívnu kampaň najmenej 200 000 dolárov. V provincii sotva 50 000. Ak sa chce niekto dostať do parlamentu, musí do predvolebnej kampane vraziť 100 000 až 400 000 dolárov. Záleží, kde sa o priazeň voličov uchádza. Kde na to berú v krajine, kde priemerná mzda dosahuje sotva 20 dolárov na mesiac?

Čierne pokladnice

Iba najväčšie strany si môžu najať profesionálov z renomovaných agentúr. Ostatní volebné technológie obkukávajú v Rusku. Najchudobnejší si kupujú novinárov, ktorí majú také mizerné platy, že sa dajú na všetko. Bývalá podpredsedníčka vlády Júlia Timošenková, ktorá založila blok BJuTy (po anglicky krása, po ukrajinsky bič), sa priznala, že ruským poradcom vyplatila už 2 milióny dolárov. Platiť však musí aj za výrobu billboardov, spotov a šotov, za čas v elektronických médiách, za miesto v novinách, za výjazdy: spolu niekoľko miliónov dolárov.

Každá strana môže na voľby vydať oficiálne 2 milióny hrivien, teda iba 400 000 dolárov. To však nikoho nezaujíma, pretože väčšina strán loví v mútnych vodách čiernej a sivej ekonomiky, ktoré tvoria 60 percent hospodárstva. Strany, ktoré sa chcú dostať do parlamentu, počítajú s podporou „svojich biznismenov“. Tí vedia, že po voľbách sa im politici odmenia: poskytnú im rôzne úľavy, privilégiá a kontrakty. Peniaze vložené do volieb sa im mnohonásobne vrátia.

Najbohatšie zoskupenia – Prezidentský blok Za jednu Ukrajinu! a Sociálnodemokratická (zjednotená) strana bývalého podpredsedu parlamentu Viktora Medvedčuka – vydali na kampaň 50 až 60 miliónov dolárov. Ale aj tak sa môžu prerátať. Ľudia sú znechutení, môžu voliť nevypočitateľne, trucovito.

Blok Za jednu Ukrajinu!, ktorý vedie šéf administrácie prezidenta Kučmu – Volodymyr Lytvyn, má podľa vlastného prieskumu iba 4 percentá preferencií. Pritom z „prezidentovej kandidátky“ štartuje súčasný premiér Anatolij Kinach, polovica jeho ministrov, gubernátori a veľa štátnych úradníkov. Kučma sa vraj denne Lytvyna pýta: „No ako?“ Lytvyn iba krčí ramenami. Všetci už vedia, že jeho menovanie do tejto funkcie bolo katastrofálnym omylom. Ak blok Za jednu Ukrajinu vo voľbách neuspeje, Lytvyn, pokladaný za Kučmovho nástupcu, stratí pôdu pod nohami.

Mocní si pomáhajú

Preferencie Kučmovcov môže ešte zdvihnúť takzvaný administratívny faktor – celý štátny aparát totiž pracuje v prospech kandidátov bloku Za jednu Ukrajinu! Lytvynovci sa ľahšie dostanú do verejnoprávnej televízie i do regionálnych médií, ktoré kontrolujú gubernátori. Pozývajú ich do vojenských útvarov, do škôl, do tovární. Používajú však aj nátlakové metódy. Za biznismenmi, ktorí odmietajú spolupracovať, vysielajú štátnu kontrolu: finančných úradníkov, požiarnikov, hygienikov, ktorí skoro vždy nájdu spôsob ako opozičníkov pritlačiť.

Napríklad: Zväz roľníkov a súkromných vlastníkov pôdy podporil pred niekoľkými mesiacmi lídra stredopravicovej koalície Naša Ukrajina, bývalého premiéra, pretože jeho vláda začala prideľovať kolchoznú pôdu súkromníkom. Kučmovci začali okamžite vyvíjať na Zväz nátlak, aby Juščenka nepodporoval. Keď neuspeli, polícia začala všetky hospodárstva Zväzu šikanovať.

„Našim ľuďom vypínajú telefóny, zastrašujú ich a vydierajú,“ sťažuje sa šéf Zväzu Ivan Tomyč. Podnikatelia, zastrašovaní vládnymi „razbojnikmi“, odmietajú Našej Ukrajine prenajímať sály. Ak aj niektorý prenajme, v polovici stretnutia s voličmi zhasne svetlo, alebo sa pokazia mikrofóny. Regionálne televízie, ktoré pozvali do vysielania Juščenka, mali okamžite s Kučmovcami problémy.

Malí, ale verní

Kučmovci využívajú aj iné triky. Založili a financujú tri menšie volebné bloky, ktoré idú síce do volieb samostatne, ale v parlamente budú podporovať prezidentových ľudí. Ide o Stranu zelených, Demokratický zväz a Ženy pre budúcnosť. Napospol ide o strany, ktoré nevznikli okolo vlastného programu, ale iba z vôle najrozličnejších záujmových skupín. Prvé dve straničky založili už v roku 1998, krátko pred voľbami.

Strážcovia verejnej mienky vtedy signalizovali, že polovica Ukrajincov sa až v poslednej chvíli rozhodne, komu dá svoj hlas. Vládnuce strany sa rozhodli tento elektorát získať. Sociológovia na príkaz zhora zistili, že voliči zo všetkých hodnôt uprednostňujú najmä demokraciu a ochranu životného prostredia. Prezidentova administratíva a niekoľko biznismenov vzápätí založili Stranu zelených a Demokratický zväz. „Rýchlení zeleninári“ sú odvtedy pre prezidenta železnou rezervou. Verchušku Zväzu demokratov zasa obsadili biznismeni, ktorým poslanecká imunita umožní po voľbách podnikať bez strachu z paragrafov.

Strana Ženy pre budúcnosť vznikla iba nedávno. Podnet na jej vznik dali opäť sociológovia, podľa ktorých čoraz viac Ukrajincov hnevá, že ženy majú v politike malé zastúpenie. Preferencie „mamušiek“ (kandidátky sú zväčša ženy okolo päťdesiatky, pričom každá druhá je manželkou niektorého z bývalých červených funkcionárov), nie sú najhoršie. Rozvážajú ich po krajine, kde rozdeľujú humanitárnu pomoc v nemocniciach, školách a sirotincoch, a večer to už národ vidí v televízii.

O čo ide Juščenkovi?

Naša Ukrajina Viktora Juščenka je jediným zoskupením, ktoré má do istej miery západný štandard. Bývalý premiér je populárny. V rokoch 2000 až 2001, keď bol na čele vlády, podarilo sa mu zabezpečiť hospodársky rast (4 percentá ročne), začali sa pravidelne vyplácať mzdy a dôchodky, podviazal vplyv oligarchov, ktorí vlastnia kľúčové odvetvia hospodárstva. Pokladajú ho za človeka s čistými rukami, a to už na byzantsky skorumpovanej Ukrajine čosi znamená. Rok po demisii ho podporuje 44 percent voličov, (Kučmu iba 10 percent), stal sa najpopulárnejším politikom v krajine. Už dnes je skoro isté, že Naša Ukrajina bude mať v parlamente najviac kresiel.

Juščenkovci sú jednoznačne prozápadní, chcú urýchliť hospodárske reformy, chcú viac demokracie a poctivejšiu politiku. Juščenko chce udržať čo najlepšie vzťahy aj s Ruskom, pretože vie, že si tým môže získať väčšinu po rusky hovoriacich Ukrajincov. V predvolebnom boji zásadne nevyužíva kompromitujúce materiály. Jeho heslo znie: „Nie slovom, ale činom.“

Ešte vždy zdôrazňuje, že nie je ani proti Kučmovi, bol predsa jeho premiérom.

Národ ho zbožňuje, protivníci nenávidia. Nacionalisti pripomínajú, že má ženu Američanku, tlač, ktorú vlastnia oligarchovia, šíri fámy, že ešte ako šéf národnej banky presadil viacero pochybných opatrení.

Test demokracie

Gerard Stoudman, šéf európskych pozorovateľov, ocenil nedávno istú pluralizáciu ukrajinských volieb. Vládna moc síce zneužíva verejnoprávne médiá vo svoj prospech, ale tlač a lokálne médiá už nekontroluje. V najserióznejšom politickom týždenníku Zrkadlo týždňa sa nedávno objavil veľký článok o hrozbe sfalšovania volieb. Túto zdržanlivosť moci spôsobil Gongadzeho efekt. Tohto skvelého novinára zabili vlani najatí vrahovia. Z magnetofónových pások, ktoré „dodal“ člen Kučmovej ochranky, vyplynulo, že Gongadzeho zabili na Kučmov príkaz. Škandál sa neobjasnil, ale moc sa odvtedy bojí, najmä v prítomnosti zahraničných pozorovateľov, atakovať a cenzurovať čoraz smelšiu tlač.

Domáci pozorovatelia sú však skeptickí. Tvrdia, že ani tieto voľby ukrajinskú politickú scénu zásadnejšie nezmenia. Nový parlament bude opäť rozdrobený, nikto v ňom nebude mať rozhodujúcu väčšinu. Mykola Horbal, disident, ktorý strávil 16 rokov v gulagoch a v 90. rokoch bol poslancom parlamentu, tvrdí: „Ak bude mať Juščenkov klub v parlamente najväčší vplyv, bude to senzácia. Ale ľudia, ktorí sú dnes pri moci, sa nezmenia. Najväčšie slovo bude mať naďalej prezident Kučma. Tieto voľby do parlamentu rozhodnú aj o jeho osude. O dva roky budú prezidentské voľby. Kučma dnes manipuluje politickú scénu tak, aby vo voľbách vyhral človek, ktorý mu zabezpečí pokojnú penziu.“

Voľby 31. marca mocenský boj na Ukrajine neukončia. Skutočný boj o moc sa začne až po nich.

GAZETA WYBORCZA