kému džezmanovi, ale aj gangstrovi ukrývajúcemu zbraň. JURAJ BARTOŠ (1967) pôsobí aj v civile ako starosvetský elegán. Tradíciu si ctí nielen v hudbe, ktorú hrá s orchestrom Bratislava Hot Serenaders. Zdalo by sa, že v modernom svete džínsov a diskoték je džezman, ktorý siahol po Františkovi Krištofovi Veselom, trochu anachronizmom. Ale nie je. Cédečko Ja som optimista, ktoré Bratislava Hot Serenaders nahrali spoločne s Milanom Lasicom, sa nedávno dočkalo Zlatej platne, jeden z najznámejších slovenských trubkárov zaň pred pár dňami získal hudobnú cenu Aurel za producentský výkon roka a javisková verzia Optimistu v Štúdiu L+S má úspech u všetkých generácií.Divadelný program Ja som optimista, kde Milan Lasica za doprovodu Bratislava Hot Serenaders spieva piesne Františka Krištofa Veselého, je nielen o starých šlágroch, ale aj o starej Bratislave. Na často už neexistujúce miesta spomínajú Július Satinský a Stano Dančiak. Vy ste tiež bratislavský rodák. O čom by ste rozprávali vy?

Mám síce k starej Bratislave nostalgický vzťah, ale, žiaľ, iba vďaka fotografiám a sprostredkovaným informáciám. Bratislavu, na ktorú spomínajú páni, som nezažil, pretože detstvo som prežil v okolí Kramárov. Vtedy už stála nemocnica, takže už to nebol kopec plný záhrad. Paradoxne, prvý väčší zážitok zo starého mesta mám zo slávnostného otvorenia Mosta SNP, ktorý starú Bratislavu zničil. Išiel som tam s mamou, lebo to bola veľká sláva, a chcel som vidieť, ako po moste pôjdu tatrovky. Dodnes mi je smutno z toho, čo sa mostom zlikvidovalo. Určite by som ale rozprával o Železnej studničke. Bola vtedy bez nezmyselných minigolfov, ľudia sa tam chodievali kúpať do potoka, v ktorom sme chytávali raky. Vtedy, aspoň dúfam, ešte neboli chránené. Vybavujú sa mi i ľudové veselice. Mali fajn kolorit, aj keď to boli spolitizované akcie. Najviac sa mi páčilo, ako pri príležitosti osláv SNP rozostavili po kopcoch vojakov, ktorí po zapálení vatry strieľali zo samopalov, a my s kamarátmi sme zbierali patróny.

Stano Dančiak rozpráva tiež historku o bratislavskom Bulharovi, ktorý mal významný podiel na formovaní jeho osobnosti. Raz navždy ho odnaučil kradnúť. Pristihol ho totiž, ako mu v záhrade kradne reďkovky, a tak si ich musel tvrdo odpracovať. A ešte si to zlízol aj doma, lebo zmeškal večeru. Kto bol takým vaším „Bulharom“?

V prvom rade moji rodičia, u ktorých mám dodnes fantastické zázemie. Veľkého kamaráta som mal v dedkovi. Keď sme išli na Železnú, rodičia nás šacovali, či nemáme nejaké nožíky, takže on ich pašoval, aby sme sa mohli hrať na zálesákov. Na Morave, kam som chodieval celé detstvo, bol mojím „Bulharom“ bratranec Aleš. Zbieral šelakové platne, púšťal mi na starom gramofóne džezové nahrávky. Vďaka nemu som pričuchol k starej muzike. No a ešte brat Karol. Nosil domov nahrávky Armstronga, začal ma učiť hrať na trúbke, spoločne sme založili orchester, ktorý predchádzal Hot Serenaders, a hráme spolu dodnes.

Hneď ste vedeli, že chcete byť trubkár?

Na žiadnom inom nástroji som ani nikdy nehral, učil som sa hrať na trúbke od siedmich rokov.

To sa smie? Myslela som, že na trúbke sa môže hrať, až keď sú celkom vyvinuté pľúca.

Nemalo by sa to. Mal som napríklad aj taký problém, že som mal vtedy vyrastený iba jeden predný zub, preto som začal hrať na boku, a potom som si musel prestavovať nátisk.

Nadúvajúce sa líca trubkára naznačujú, že také sólo je aj poriadna drina.

Je pravda, že vtedy sú veľké tlaky v hlave a srdce sa tlaku bráni oveľa väčším výkonom. To je trochu problém. Aj nervy sú dosť zaťažované. Trúbka je totiž zradný nástroj. Aj najmenšiu chybu je veľmi počuť. Keď na klavíri niekto zahrá nesprávny tón, je síce iný, ale nie je škaredý. Nemuzikant to ani nemusí postrehnúť. Keď kiksne trúbka, tak to stojí za to. To počuje každý.

Vnímate pri hraní negatívne pocity, o ktorých ste hovorili?

Nie. Pri spôsobe života, akým musí fungovať človek takzvane na voľnej nohe, je samotné hranie sviatkom. Každý raz, keď chytím do ruky trúbku, sa na ňu teším, pretože, paradoxne, hoci som profesionálny hudobník, najviac času a energie musím vynaložiť na to, aby som si vôbec mohol zahrať.

Keď som robila rozhovor s violončelistom, rozprával mi, že čelu kupuje vlastnú letenku, lebo potrebuje samostatné sedadlo. Huslista zase vravel zaujímavé veci o konských chvostoch, z ktorých sa zhotovujú sláčiky. Čo je zaujímavé na trúbke?

Napríklad, že nie je ani zlatá, ani strieborná, ako si mnohí myslia. Deväťdesiatdeväť percent tvorí mosadzný plech. Málokto tiež vie, že trúbky starnutím strácajú. Nie sú ako drevené hudobné nástroje, ktoré, naopak, časom väčšinou získavajú. Stará trúbka je zväčša handicap. Preto, na rozdiel od huslí či klavíra, sú staré trúbky lacné, na cene stúpajú jedine vtedy, ak na nich hral niekto slávny. V našom orchestri však hráme iba na starých nástrojoch, teda aj na starých trúbkach. Mám nástroj zo štyridsiatych rokov a hrám na ňom aj moderný džez. Neobstál by síce vedľa súčasnej profesionálnej trúbky, ale má dušu, a muzika, pre ktorú bol stvorený, sa na ňom hrá oveľa lepšie.

Koľko máte trúbok?

Asi desať. Nástroje, na ktorých hrám, staré trúbky, ktoré sú už nepoužiteľné, a teda nepredajné, ale aj také, na ktorých som nehral, ale sú nádherné. Hlavne ale pátram po nástrojoch, na ktorých sa dá hrať.

Milan Lasica v Optimistovi hovorí vtip, že rozdiel medzi kapelníkom a teroristom je ten, že druhý má aj sympatizantov. Vyhovuje vám vodcovská rola v orchestri?

Nemám rád výraz kapelník, ani sa necítim byť pred chlapcami v tejto pozícii. Vlastne to tak vyplynulo. Orchester, z ktorého sa neskôr vyvinuli Bratislava Hot Serenaders, sme v roku 1987 založili spoločne s bratom. On neskôr vymyslel aj názov. Keď som bol začiatkom 90. rokov, mimo republiky, orchester viedol môj brat. Keď som sa vrátil, mal som konkrétne umelecké predstavy a snažil sa ich presadzovať. Mal som potrebu stále niečo hovoriť, až nakoniec som hovoril väčšinou ja a ostatní počúvali. Nie vždy mi to vyhovuje, ale musí to tak byť. V uzavretej spoločnosti, ako sú orchestre, musí byť niekto, kto dáva tvár, dokáže povedať, keď niečo nie je v poriadku. Nám je spolu niekedy až tak dobre, že sa ťažko skúša, kvôli srande sa dá ťažko skoncentrovať. Máme radosť, že sa stretávame, nie je to len pracovná, ale aj spoločenská udalosť.

Hovoríte chlapci, ale v Bratislava Hot Serenaders sú aj muzikantky. Napríklad klaviristka, ktorej sexapeal využíva aj Milan Lasica na svoje bonmoty. V dobových džezových orchestroch hrávali aj ženy? Nebola to vyslovene mužská záležitosť, a popritom boli ženské orchestre, aké poznáme z Niekto to rád horúce?

Konkrétne Ľubica Čekovská, ktorú spomínate, mala v 20. rokoch obdobu vo vynikajúcej džezovej klaviristke Mary Lou Williams. Bola to svetová star džezovej muziky. Hrala v orchestri Andyho Kirka, neskôr viedla vlastné zoskupenie a dodnes ju všetci muzikanti ctia. Aj ja veľmi rešpektujem Ľubicu, je to široko-ďaleko jeden z najtalentovanejších hudobníkov, akých poznám.

Milan Lasica je obdivuhodný, ako vie okamžite na všetko spraviť vtip. Vie byť však aj prísny. Nechcela by som byť v koži diváčky, ktorej na predstavení zazvonil mobil. Vy ste z neho nemali spočiatku trému?

Nie. Veľmi sa mu páči muzika, akú hráme, takže od začiatku sme našli spoločnú reč. Mal som skôr problémy zo seba. Som totiž „meškací“ človek. Aj s vami sa mi koniec koncov podarilo dodržať túto tradíciu. No a stalo sa i s pánom Lasicom, že na mňa čakal.

Osladil vám to?

Nie. Hoci som videl, že voči iným vedel byť aj nepríjemný, na mňa nikdy. Zachoval chladnú hlavu a nerobil dusno, no mňa to aj tak nesmierne mrzelo.

Milan Lasica v Optimistovi spomína, ako sa s Františkom Krištofom Veselým niekoľkokrát stretli, dokonca mu v päťdesiatych rokoch konferoval estrády. Vy ste sa s ním stihli zoznámiť osobne?

Nie, nemal som to šťastie. Mal som asi desať, keď zomrel, vtedy som o ňom ani poriadne nevedel. Ale poznal som jeho manželku, pani Gizelu. Bola to nesmierne milá dáma, veľmi rád som sa s ňou rozprával. Tiež poznám pani Evu, dcéru Krištofa Veselého a pani Gizely Veselej. Dodnes býva v rodičovskom byte. Práve sa za ňou chystám, lebo mám ešte požičané otcove nahrávky. No hoci som Františka Krištofa Veselého nestretol osobne, dobre som ho poznal vďaka šelakovým platniam. Veľa ľudí si ho zafixovalo na základe poslednej platne, ktorú nahral až na konci života. Vtedy však už nebol celkom disponovaný, mal iný hlas ako zamlada. Keď bol mladý a na vrchole slávy, spieval úplne inak, a mne sa to ohromne páčilo. Odmalička som zbieral jeho platne a piesne zaranžované na ich základe sme hrali ešte skôr, než vznikli Bratislava Hot Serenaders.

Nebrali ste to však len ako milý anachronizmus? Má stará slovenská tanečná hudba zaujať aj muzikanta, ktorý sa na ňu díva bez sentimentu? Je dôstojnou partnerkou, čo ja viem, starému americkému džezu?

Z pohľadu hudobníka sú síce interpretácia aj aranžmány trochu insitné a s džezom to nemá veľa spoločného, ale má iné kvality. A dokáže očariť aj ľudí, ktorí ani nerozumejú po slovensky. Nedávno som dostal mail od Američana, kde mi píše, že sa mu dostalo do rúk niekoľko nahrávok F. K. Veselého, že sú fantastické a stále si ich púšťa. Je to výborná muzika, čoho dôkazom je aj cédečko Ja som optimista. Na to, že ide o takzvaný menšinový žáner, má až enormný úspech.

Bratislava Hot Serenaders spieva dobové šlágre, hrá na dobových nástrojoch, má dobové kostýmy. Zvládnete aj dobové tance?

Viem charleston, ktorý ma naučila babka. Chodil som síce do tanečnej, ale keďže väčšinou som vždy na pódiu, nemal som príležitosť zdokonaliť sa v tancovaní. V orchestri je ale zopár ľudí, ktorí to vedia.

Neplánujete aj tanečné vložky, aké máva v obdobných programoch Ondřej Havelka, ktorý nielen spieva, ale aj tancuje shimmy, stepuje…

On má perfektnú školu z prvej ruky, tancu sa venoval dlhodobo a cielene, aby to mohol predvádzať.

Počúvate jeho Melody Makers?

Áno. Pre mňa je však vzorom najmä Pavel Klikar s Originálním pražským synkopickým orchestrom, ktorý našiel aj Ondřeja. Roky spolupracovali a po hudobnej stránke ho vyprofiloval, ako množstvo iných muzikantov. Celá česká scéna tradičného džezu bola Klikarom ovplyvnená. Je to jeden z najlepších hudobníkov tradicionalistického hnutia, ktoré rekonštruuje 20. roky. Nielen v Čechách, ale aj vo svete. Okrem džezu sa venoval aj barokovej a renesančnej hudbe a v Čechách objavoval po knižniciach materiály starej hudby, ktoré neboli uvedené. Takže aj tu odviedol obrovský kus práce.

Legendárnym slovenským trubkárom je Laco Déczy. Je známy nielen ako skvelý muzikant, ale aj nonkonformný človek. Búrlivák, ktorý emigroval do Ameriky, našiel si exotickú manželku, pre expresívne slovo nemá ďaleko. Pripadá mi ako váš presný protipól. Stretli ste sa niekedy?

Bohužiaľ, nie. Veľa som o ňom počul, viem, ako hrá, ale keď som ja prišiel do Prahy, on už bol v Amerike, a hoci po revolúcii bol doma niekoľkokrát, vždy sme sa minuli. Stretol by som sa s ním ale veľmi rád.

On o vás vie?

Keď o ňom spravili film, ja som v ňom nahral trumpetku. Vtedy sa o mne vyjadril veľmi pekne.

Už ako dieťa ste namiesto disco hudby počúvali šelaky. Neboli ste súčasťou stáda tínejdžerov. Necítili ste sa sám?

Nebral som to tak. Samotu mám rád. A od malička som hral, a teda bol ľuďom na očiach. Najmä vďaka publiku som nikdy nemal pocit osamelosti.

Doteraz ste sa neoženili. Ako zvládate staromládenecký život? Neustále cestovanie, mať na koncerte vždy snehobielu košeľu, smoking bez jedinej smietky…

Mám priateľku, ktorá pre mňa veľmi veľa znamená a vytvára mi zázemie. A mám to šťastie, že mi pomáhajú mama aj otec. S nimi všetko zvládam.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ