Družba na večné časy sa v roku 1989 skončila. Pevné objatia a bozky „vo tri vrhy“ odišli na smetisko dejín. V bratislavskom Dome československo-sovietskeho priateľstva sídli ministerstvo. Budovu Sovietskej knihy vrátili cirkvi. Na Slavíne sa preháňajú chlapci na skateboardoch. Leninovo námestie sa opäť volá Jakubovo a naša štátna vlajka už nemá siamské dvojča, červené ako trenírky. Je to už pár rokov, čo naše územie opustila noha posledného vojaka „bratskej pomoci“. Rusi však zostali. Niektorí tu žijú po generácie, iní prichádzajú pracovať, obchodovať, možno aj usadiť sa natrvalo. Do nenápadnej vily v tichej štvrti starej Bratislavy sa v sobotu podvečer trúsia ľudia. Vyzerá to skôr na rodinnú oslavu než na spoločenskú udalosť. Asi štyridsaťčlenná spoločnosť oslavuje maslenicu – sviatok podobný našim fašiangom.

Večer zorganizoval Zväz Rusov na Slovensku, priestory poskytlo Ruské centrum pre vedu a kultúru. Každý doniesol jedlo zo svojej domácej kuchyne – typickým pokrmom sviatku sú palacinky. Spievajú sa častušky aj Alla Pugačevová, detičky recitujú. Bodrý pán predseda, 70-ročný Alexander Čumakov, hrá na balalajke. Po prípitku a zakuske vypukne voľná zábava s jedlom, alkoholom a tancom pri magnetofóne.

Prevažujú ľudia v strednom a staršom veku. Nájdu sa aj rodiny s malými deťmi, aj niekoľko skutočných pamätníkov, absolventov cárskeho gymnázia, ktoré založili v predvojnovom Československu bieli emigranti. Študovali za „vlastné“ – za peniaze z tzv. cárskeho pokladu, ktorý k nám doputoval spolu s našimi legionármi. Ich osud je spojený s dejinami nášho štátu, ale cítia sa byť Rusmi. Zväz má asi 700 členov. Občanov Slovenska, ktorí sa hlásia k ruskej národnosti, je podľa vlaňajšieho sčítania ľudu 1590. Predseda zväzu je presvedčený, že majú právo na oficiálny štatút národnostnej menšiny.

Zem zasľúbená

Rusi k nám prišli v minulom storočí v niekoľkých vlnách. Každá ďalšia sa od tej predchádzajúcej líšila. Politickí emigranti z 20. rokov patrili k ruskej elite. Čakali a dúfali, že raz sa do Ruska vrátia. Niektorí sa vrátili – ale nedobrovoľne ako väzni gulagov. S vojakmi červenej armády v roku 1945 prišli aj agenti NKVD. Tých, ktorí nestihli ujsť ďalej na západ, vracali „domov“.

Na ich miesto sa však už tlačili celkom iní Rusi. Uviazli tu, obyčajne sobášom, partizáni alebo dievčatá, ktorým sa podarilo ujsť z nemeckých transportov.

Ďalšia vlna prišla po vojne a po februári 1948. Rusky sa vtedy rady vydávali za študentov z Československa: z lásky, ale aj s vidinou na lepší život. Išlo do značnej miery o klasickú ekonomickú emigráciu – to dnes pripúšťajú aj sami slovenskí Rusi.

Čas plynul a spoločný pocit ruskosti rozdiely medzi prisťahovalcami z jednotlivých vĺn do istej miery zmazal. V 50. rokoch vznikol na Slovensku Klub sovietskych občanov, do ktorého chodili aj „predrevoluční“, ale najmä ich potomkovia, ktorí si tu hľadali ruských manželov a manželky. Ani ruský živel však nie je všemocný – desiatky a stovky Rusiek porodilo svojim slovenským mužom slovenské deti a nemali potrebu vštepovať im ruskú národnú hrdosť. Došlo k asimilácii – ak nerátame, že aj tieto deti sa povinne učili v škole ruštinu, ako všetky československé deti.

Lenže bez ruštiny niet ani Rusa. Štyridsiatnik Valerij je potomkom bielych emigrantov. Má slovenskú manželku, pohŕda spolkami, tunajších Rusov nijako zvlášť nevyhľadáva a štatút menšiny je mu ľahostajný. Vie však, kým je, a svoje deti učí po rusky.

Jeho krajania, ktorí prišli k nám až po páde komunizmu, problém asimilácie neriešia. Vedci, športovci, umelci, podnikatelia odišli z Ruska za lepším životom. Niektorí hľadajú v provinčnej Bratislave (a na skok od Viedne!) odpočinok od hektickej Moskvy či Petrohradu. Mnohí sa tu začnú skoro nudiť. Skutoční boháči sem neprídu, mieria ďalej na Západ.

Trvalý pobyt má u nás 924 a dlhodobý 447 ruských občanov. Koľko je tu ruských podnikateľov, zrejme nikto presne nevie. Obchodný radca veľvyslanectva Alexander Mazylov ich odhaduje na „stovky“. Za posledných desať rokov získalo naše občianstvo len sedem Rusov.

Zasvätený odhad hovorí, že možno päť percent z poslednej vlny Rusov sú mafiáni, špekulanti a podvodníci.

Na Slovensku nebol dosiaľ súdený nijaký občan Ruskej federácie za najzávažnejšiu trestnú činnosť, pripomenul nedávno minister spravodlivosti Ján Čarnogurský, inak známy rusofil.

Medzi dvoma vlasťami

Zväz Rusov na Slovensku dostal na rok 600-tisícový príspevok od ministerstva kultúry. Jeho hlavný diel ide na vydávanie časopisu. Ak Rusi získajú štatút menšiny, získajú s ním aj výrazne vyššie štátne príspevky. Argumentom proti je, že Rusi u nás nie sú pôvodnou, tzv. autochtónnou etnickou menšinou. Predseda Zväzu Rusov na Slovensku Alexander Čumakov nesúhlasí a argumentuje spoločnými historickými koreňmi Slovanov na území Karpát. Argumentuje tiež názvami obcí na východnom Slovensku, v ktorých sa objavuje prívlastok ruská či ruský: „Napríklad obec Ruská je známa z roku 1295, a sú mnohé ďalšie.“ Doterajšie neprijatie Rusov medzi oficiálne národnostné menšiny Slovenska má podľa neho „politické pozadie, ktoré by v štáte, ktorý chce ísť do Európy nemalo mať miesto“.

Hovorca úradu vicepremiéra pre otázky menšín Péter Miklósi považuje šancu Rusov získať štatút národnostnej menšiny za viac ako len teoretickú. Spor o výklad pojmu autochtónnosti označil za jeden z problémov, ktoré treba riešiť.

„Napríklad Chorváti tu žijú už od 17. storočia, ich počet nie je veľký – podľa posledného sčítania ľudu nedosahuje ani tisíc – ale sú tu autochtónnou menšinou,“ hovorí.

Ani jedna strana nevidí problém v tom, že by popri rusínskej národnosti bola u nás aj ruská národnosť. I keď Miklósi – na rozdiel od Čumakova – upozorňuje, že Rusíni zďaleka nie sú Rusi.

„Rusi a Rusíni majú rovnaký pôvod. Kedysi na území Karpát a ďalej na východ žili kmene ako Vjatiči, Dregoviči, Poľane. Tam vznikla Kyjevská Rus. V Karpatoch žili Rusíni. V rusínskej hymnickej piesni sa jasne hovorí som Rusin, ale sú tam aj slová ako ruskaja vsja rodina. Možno sa tým niekoho dotknem, pretože aj toto bolo poznačené politikou. Pripúšťam, že na to nie je jednotný názor,“ myslí si Čumakov.

Ruské veľvyslanectvo Rusov v ich boji o získanie štatútu dnes podporuje. Pani Ľudmila však spomína na nie najlepšie vzťahy s ambasádou v sovietskych časoch: „Správali sa k nám ako ku zradcom.“ Pani Gaľa si zasa pamätá na šikany sovietskych úradov, keď sa so svojím čerstvým československým pasom vybrala navštíviť matku do „zakázanej zóny“. Nebola už „naša“, bola cudzia.

Za Putinovej vlády našlo Rusko zdroje aj na obnovené kultúrne stredisko. Slúži krajanom aj našim záujemcom o vedecké či študijné kontakty. Pripomína však skôr firmu, ktorá nechce byť príliš na očiach. Na internetovej stránke ruského veľvyslanectva nie je o stredisku ani zmienka. Chýba aj v zozname zahraničných kultúrnych inštitútov na stránke ministerstva kultúry SR. Nedočítate sa o ňom ani v programových magazínoch a dokonca ho nenájdete ani v telefónnom zozname.

Zástupca riaditeľa strediska Viktor Parminskij to zdôvodňuje tým, že inštitúcia existuje „len rok“.

„Spolupracujeme s univerzitami, s katedrami ruského jazyka, s akadémiou vied, organizujeme hosťovanie ruských umelcov… Pripravovali sme napríklad let slovenského kozmonauta,“ hovorí.

„Ak sa chcete stretnúť s Ruskom, príďte k nám a uvidíte, čo máme. Fungujeme, ako každé kultúrne centrum – Francúzsky inštitút, Goetheho inštitút,“ dodáva neveľmi presvedčivo.

„Pekná diera“

Aký vzťah majú vlastne Slováci k Rusom? Bežný Slovák pozná pojmy ruská mafia, ruská zima, ruská vodka. Z toho, čo sa v Rusku dialo za posledných desať až pätnásť rokov, nemá dobré pocity. Bežný čitateľ novín vie, že Rusi nás nechcú pustiť do NATO, že nám môžu zavrieť kohútiky s ropou a plynom. Jeden ich prezident navyše veľmi-veľmi chcel, aby u nás vyhral voľby jeden politik. Ako sa takej krajiny nebáť? Napriek tomu neutícha záujem o štúdium na ruských vysokých školách. Slováci si okrem ruštiny vyberajú aj odbory ako ekonómia a manažment, medzinárodné vzťahy, politológia, žurnalistika, prírodné vedy či detská psychológia.

Oslovili sme Štatistický úrad SR a niekoľko súkromných inštitútov, nezískali sme však nijakú aktuálnu informáciu o postojoch Slovákov k ľuďom ruskej národnosti. Inštitút pre verejné otázky (IVO) publikoval v roku 1998 prieskum postojov našich občanov k Európskej únii, USA, Rusku a susedom z visegrádskej štvorky ako k obchodným, politickým a vojenským partnerom. Rusko označilo za vhodného partnera v obchode 47 percent, v politike len 10 percent a v obrane 21 percent respondentov. USA získali vo všetkých kategóriách najmenej dvojnásobok kladných odpovedí. Zdá sa teda, že naša orientácia je jasná – jasne prozápadná.

Ľudia majú dnes menej dôvodov cítiť ruský vplyv, ktorý poklesol, konštatuje sociologička Oľga Gyarfášová vo vlani vydanej štúdii IVO Krajina v pohybe. Na Slovensku podľa tejto štúdie nejde o konflikt medzi dvoma výraznými prúdmi. Prozápadná orientácia prevažuje. V skutočnosti však nie je taká hlboká a „lokajská“, ako tvrdia niektorí tzv. pronárodní politici.

Naopak, protiváhou k pomerne plytkej prozápadnosti je podľa štúdie skôr uzavreté a izolacionistické Slovensko. Teda Slovensko, ktoré nevidí za vlastný obzor a bojí sa zmien. To vlastne nie je dobrá správa pre nikoho – ani pre Západ, ani pre Rusko, a najmä nie pre Slovákov.

Inžinier Čumakov sa na Slovensku zjavne cíti ako ryba vo vode. Aj keď nezabudne na svojho strýka, ktorého za vojny zabili slovenskí gardisti. Pamätá si tiež na šesťdesiaty ôsmy, keď jeho deti bili v škôlke, pretože po dlhšom pobyte v Kyjeve nevedeli poriadne po slovensky.

Pani Gaľa sa vtedy s mužom-Slovákom aj maličkou dcérou schovávala u známych – báli sa, že si pre nich Slováci prídu.

„Načo sem len prišli!“ komentovala potom ešte mnohokrát „bratskú“ pomoc. Na naliehanie svojho slovenského manžela si vzala československé občianstvo a svoje deti ako Rusov nevychovávala.

„Pri prvom kontakte, keď otvorím ústa, cítiť maličké napätie,“ opisuje komunikáciu s ľuďmi pani Ľudmila, ktorá má aj po štyridsiatich rokoch mäkký ruský prízvuk. To sa však podľa nej veľmi rýchlo rozplynie. Slováci sú vraj príjemne prekvapení a o to milší, že je Ruska a navyše kultivovaná a vzdelaná. „Myslíte si, že medvede chodia po Moskve?“ dodáva.

Na vtedajšiu Bratislavu, do ktorej sa prisťahovala za mužom z pyšnej sovietskej metropoly, si spomína ako na „peknú dieru“.