To, že má pevné nervy, dokázal už v mečiarovských 90. rokoch, keď v rádiu Twist robil programového riaditeľa. V novej STV vybudoval Dvojku. V konkurze na nového riaditeľa Slovenského rozhlasu ho Rada SRo trikrát nezvolila, no dnes je pravou rukou Miloslavy Zemkovej - programový riaditeľ SRo - Ľuboš Machaj.

Čo je podľa vás úlohou verejnoprávneho média?
Pochopiteľne, čo človek, to iný názor. Legislatíva hovorí, že verejnoprávne médium je zákonom chránené, aby mohlo plniť svoje povinnosti - okrem iného by napríklad malo objektívne a vyvážene informovať, podporovať pôvodnú tvorbu a obhajovať menšiny a slabších. Ale podľa mňa je pomerne jasná definícia, ktorú používa BBC - ak nejaké médium platí verejnosť, musí tejto verejnosti slúžiť a tá ho má kontrolovať.

Keď ste ešte nedávno pracovali v STV, ako ste vnímali kritiku, že Rybníček hrubo porušuje princípy verejnoprávnosti?
Pracoval som na Dvojke a nemám pocit, že by sme tam čokoľvek porušovali. Dá sa síce diskutovať napríklad o tom, kde sú hranice verejnoprávnosti na Jednotke, ale riaditeľ Rybníček iba dôsledne realizoval svoj projekt, ktorý mu schválila Rada STV. A kde sú práve tieto hranice verejnoprávnosti, to je už vec odbornej diskusie. Rybníček sa dostal do situácie, že odrazu riešil existenciu STV v rámci mediálneho obchodného trhu, preto musel Jednotku postaviť tak, aby bola obchodne zaujímavá. Je pravda, že si z tohto mediálneho priestoru dokázal vytvoriť slušný príjem . A tých 400 až 500 miliónov, ktoré takto získal, sa stali výrazným vkladom do rozpočtu STV. Musíme si však uvedomiť, že nemal k dispozícii taký koncesionársky zákon, ktorý by vytvoril predpoklady na iné, povedzme viac verejnoprávne fungovanie televízie. Na porovnanie - Česká televízia má rozpočet okolo 6 miliárd českých korún, a STV len 2 miliardy slovenských. Podobný pomer platí aj v prípade rozhlasu.

Zákonom sú teda určené verejnoprávne médiá aj na obranu slabších, no na to nestačia prostriedky, a preto v STV musí víťaziť väčšinový vkus. Nie je teda myšlienka verejnoprávneho média na Slovensku iba čistou ilúziou?
Musíme si presne povedať, koľko táto krajina potrebuje verejnej služby a zákonom vymedziť duálny systém - čo má robiť vysielateľ z licencie a čo zo zákona. Doteraz u nás podľa mňa neprebehla širšia odborná diskusia, čo vlastne verejnoprávne médiá sú a ako majú byť chránené pred politickými a ekonomickými vplyvmi.
Takéto diskusie sa tu síce objavujú, ale zakaždým odídu do stratena. Nie je táto bezradnosť jasnou odpoveďou, že ľuďom o to vôbec nejde?
V Národnej rade už musí byť konečne ustanovený úplne samostatný parlamentný výbor pre médiá, ktorý by mal presne definovať služby verejnosti a ktorého práca by mala smerovať k rýchlej zmene legislatívy.

Nakoľko je dnes ohrozená nezávislosť Slovenského rozhlasu?
Samozrejme, že inštitúcia, ktorá je nastavená tak, že musí na vyrovnanie dlhov pravidelne prosiť dotácie od štátu, je ohrozená a nie je nezávislá. Navyše, vytvára dlh, ktorý sa môže riešiť aj radikálnym spôsobom. Keď aj dnes niektorým subjektom, napríklad Rádiokomunikáciám, skončí trpezlivosť, tak to naozaj môže viesť ku kríze.

A napriek týmto ohrozeniam ste optimistický...
Som optimista, lebo v rozhlase sú vnútorné rezervy. Jednou z nich je samotná štruktúra organizácie, ktorá má reálnu možnosť pracovať efektívnejšie. Rysuje sa tu legislatívny rámec, ktorý dokáže stabilizovať médiá. Dôležité je potom pochopenie ľudí, že médiá peniaze nielen trovia, ale ich dokážu aj efektívne využiť, keď sa stanú modernejšími a kvalitnejšími. A to sa dá. A aj keď nad nami visí problém, že do všetkých typov technológií treba vložiť ďalšie milióny korún, myslím si, že sme schopní v priebehu dvoch-troch rokov dosiahnuť vyrovnaný rozpočet.

Má verejnoprávny rozhlas nárok na prostriedky z fondov únie?
Nie na všetky, ale napríklad program digitalizácie archívu spadá pod zákon o národnom kultúrnom dedičstve.

O vás sa hovorí, že ste v STV vybudovali Dvojku...
Dvojku budoval celý tím. Ako šéfdramaturg som bol len jeho súčasťou. Je však pravda, že až po reforme STV vznikla Dvojka ako samostatná programová stanica - dovtedy bola len reprízovým okruhom. Vznikli nové formáty a tie výsledky sú zaujímavé.

Zasahoval vám manažment do práce?
S intendantom Jarom Kernerom sme dostávali presný rozpočet na celý rok, takže sme museli vytvoriť program tak, aby sme sa doň vošli a zároveň, aby sme zabezpečili programovú službu. Česká televízia síce vyrába oveľa viac pôvodnej tvorby, no ekonomické limity nikoho nepustia. Napríklad teraz sa po filme Ticho dokončuje už druhý nízkorozpočtový televízny film - Zima kúzelníkov v réžii Dušana Trančíka.

Ako dnes hodnotíte Rybníčkov zásah do vysielania dokumentu Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho? Bol v poriadku?
Ako generálny riaditeľ mal právo riešiť to takto. Bol som dramaturg a musel som rešpektovať názor právneho oddelenia, ktoré po analýze povedalo, že by sme naozaj mohli za ten sporný netolerantný výrok z filmu dostať pokutu. Keďže dielo nebolo schválené, odvysielali sme ho aspoň v rámci diskusie.

Aký je ďalší osud filmu?
Riaditeľ Rybníček vydal rozhodnutie, je to teda na ňom.

S akým pocitom ste odišli z STV?
Pracovalo sa mi tam dobre. Tri roky, čo som tam strávil, znamenali pre mňa aj poznanie vecí, ktoré by som chcel uplatniť v rozhlase.

Čo ste sa tam naučili?
Naučil som sa, že ekonomika je veľmi dôležitá. Zblízka som videl manažérsky priestor - ako sa dá s peniazmi narábať tak, aby sa nevytváral dlh, ktorý by sme za sebou ťahali. Je fakt, že manažment STV dokázal dostať televíziu do vyrovnaného rozpočtu. Predtým televízia vyrábala ročne 400-miliónovú sekeru. Je za tým obrovský kus roboty.

Do Slovenského rozhlasu ste sa vrátili po 16 rokoch. V akom stave ste ho našli?
Odišiel som po revolúcii, keď si rozhlas začal hľadať novú verejnoprávnu tvár. Po rokoch som sa vrátil do inštitúcie, ktorá je rozdrobená a nepripravená na zmeny. Za tento čas mediálne prostredie na Slovensku poskočilo o 30 rokov dopredu, ale Slovenský rozhlas len fyzicky zostarol. Pozerá sa dozadu. Mojím cieľom je, aby sa tvár rozhlasu otočila dopredu, aby sa zmodernizovala.

Tá tvár bude komerčnejšia?
Je pravda, že ľudia v rozhlase majú obavu z komercionalizácie, lebo ja som pôsobil v súkromnom Twiste a Miloslava Zemková vo Fun rádiu. Obom nám však ide naozaj predovšetkým o modernizáciu. Komercia totiž znamená, že každá minúta vo vysielaní sa musí nejakým spôsobom zužitkovať, zarobiť si na seba - a tu je ten rozdiel. Verejnoprávnemu médiu totiž musí ísť o to, aby poskytovalo ľuďom vysielanie, ktoré nie je zaťažené ekonomickými vplyvmi. Napríklad Rádio Slovensko bude o niekoľko mesiacov poslucháčom poskytovať moderné, dynamické a informačne bohaté vysielanie. Chceli by sme, aby sa všetky okruhy programovo vyčistili. Dnes si ešte navzájom konkurujú, lebo sú vertikálne riadené a neexistuje medzi nimi horizontálne prepojenie. Napríklad každá z Regín - bratislavská, bystrická aj košická - si vytvára vlastný program. A pritom by tu mala byť jednotne riadená a programovo príbuzná regionálna stanica. Chceme umožniť tvorivým ľuďom, aby nedoplácali na štruktúru, ktorá bola zviazaná množstvom vedúcich pracovníkov na rôznych stupňoch riadenia. Teraz v rozhlase panujú zbytočné konkurenčné boje, animozity, lebo ľudia medzi sebou nekomunikujú.

Nervozita pramení aj z toho, že chcete prepustiť 180 ľudí. To tiež nie je lacná záležitosť, nie?
Je to však nevyhnutné, lebo v rozhlase skutočne existujú zdvojené činnosti aj funkcie. Ak chceme dostať rozhlas rýchlo do vyrovnaného rozpočtu, musíme postupne redukovať aj stav zamestnancov. Je to veľmi nepopulárne, ale myslím si, že po aplikácii nových technológií sa kvalita a efektivita nových podmienok do dvoch rokov určite ukáže.

Stále sa diskutuje o zmene spôsobu výberu koncesionárskych poplatkov. Uvažuje sa aj o pripojení tohto výberu k poplatkom za energie. Aký model navrhujete vy?
Spôsobov je veľa, ale výber koncesionárskych poplatkov treba vyriešiť systémovo a nie novelami. Všetci sa zhodnú na tom, že zákon, ktorý platí dnes, nie je dobre formulovaný. Základnou otázkou je nielen to, akým spôsobom sa majú koncesionárske poplatky vyberať, ale aj to - či majú byť tieto viazané na prijímač, alebo na poskytovanú vysielaciu službu. Každá krajina to rieši inak. O tom, či to u nás bude viazané na odber elektriny - čo je asi najpresnejšia evidencia, ktorá má tiež svoje úskalia - napokon bude rozhodovať parlament. Nám ide o to, aby ľudia chápali, že koncesiami platia za garantovanú službu a jej cieľom je prinášať verejnosti taký druh programu, aký súkromné rádiá nie sú schopné zabezpečiť. Výber musí byť racionálny, aby to nebolo ako teraz, keď sa vyberú len dve tretiny poplatkov, čo je veľký problém - médiá sú podhodnotené a neplnia si službu tak, ako by si ju plniť mali.

Nečudujete sa koncesionárom, že sa bránia plateniu poplatkov za niečo, čo ani nepočúvajú?
Obchádzať isté verejné veci je slovenský zvyk. Poznám taký typický príklad - keď bol jeden môj známy v USA, zavolal si do Washingtonu a vytočil zlé číslo. Domáci, u ktorého býval, sa hneď ozval operátorovi a povedal mu, aby hovor neúčtoval, lebo to číslo nebolo správne. A našinec sa hneď potešil, že takto môže zavolať kdekoľvek a povedať, že sa pomýlil! Domáci Američan sa len stále nechápavo pýtal - prečo to chce robiť? Je to presný obraz dvoch pohľadov - my hľadáme cestu, ako pravidlá obísť, ale štandard by mal byť - aby platila istá spoločenská zmluva. A tá tu nie je. Nemáme presne pomenované, čo majú verejnoprávne médiá robiť a ľudia nechápu, akú službu im vlastne poskytujú.

Čo máte v pláne so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu?
Každý verejnoprávny rozhlas má takéto teleso, Británia dokonca niekoľko. Chceme ho viac orientovať na umeleckú činnosť. Len nedávno sme prijali Mária Košíka na miesto druhého dirigenta. Pripravujeme teraz dramaturgický plán, aby orchester viac rozvinul svoju koncertnú činnosť a aby systémovo pracoval pre nahrávky do nášho katalógu. Orchester Českého rozhlasu sa podľa názoru odborníkov aj navštevníkov koncertov a poslucháčov postupne vypracoval až na umeleckú úroveň Českej filharmónie. Verím, že to v našom prostredí dokáže aj SOSR.

Aký máte pocit zo spravodajstva rozhlasu?
Je málo aktívne. Veríme, že časom sa rozhlas stane informačným lídrom na trhu. Často sa stretávam s tým, že keď sa pýtam na isté veci, počujem odpoveď - „to nešlo". Neviem, prečo, akoby bol v pozadí nejaký Sézam, čo všetkému bráni. Keď však využijeme potenciál celého rádia a ľudia budú spracovávať témy atraktívne, komplexne a hlavne aktuálne, dostane sa aj spravodajstvo SRo tam, kde má byť.

Nie je až také jednoduché nájsť nových kvalifikovaných ľudí. Budete ich hľadať aj v iných médiách?
Určite áno. Budujeme úplne novú štruktúru, v ktorej budeme definovať nové vzťahy. Rozhlasová rada nám to schválila. Teraz obsadzujeme manažérske pozície a ideme vytvárať nové tvorivé tímy, hoci na to máme veľmi málo času, lebo už na budúci rok by sa táto programová štruktúra mala uplatniť v novej programovej štruktúre jednotlivých vysielacích okruhov.

Myslíte si, že tu ešte existuje kvalitná pôvodná rozhlasová tvorba? Čo hovoríte na národnobuditeľské hry stanice Devín?
Aj to sú dôležité témy, ktoré formujú náš vzťah k minulosti, ale určite by sme mali vysielať aj iné. Väčší priestor dáme autorom s odlišným pohľadom na tematické zameranie rozhlasových hier a pásiem. Musíme dramaturgický plán doplniť o súčasnosť. V televízii som spolupracoval s mladou, výnimočnou generáciou dokumentaristov, no, bohužiaľ, v rozhlase sa s takouto výnimočnosťou zatiaľ až tak často nestretávam. Ak však viac zapojíme externé prostredie, ak sa pri výbere textov stane rozhodujúcou kvalita, ak sa zmení honorárová politika, tak sa objaví aj atraktívna pôvodná tvorba. Občas som niečo pre rozhlas písal aj ja, a pred rokom to bola dokonca rozhlasová hra, za ktorú som dostal rovnaký honorár, aký som vypisoval autorom pred 20 rokmi. Za tri roky, čom som bol v televízii, sme autorské honoráre napríklad podstatne zvýšili. Musíme si povedať, koľko sa má vyrábať a vyrábať tak, aby to bolo pre najlepších autorov aj finančne zaujímavé.

O čom je vaša hra?
Volá sa Marketing a je o zvláštnom stretnutí dvoch svetov - jeden hrdina pôsobí v reklamnej agentúre a druhý je mafián. Obidva svety majú vlastné spôsoby marketingu.

Odkiaľ ste odpozorovali mafiánsky marketing?
(Smiech.) To nie je až taký veľký problém. Takýchto ľudí sa okolo nás pohybuje pomerne veľa. Je to to isté, ako si trúflo divadlo GUnaGU zinscenovať hru English is Easy, Csaba is Dead. Je to karikatúra, satira.

Desať rokov ste ešte v Československom rozhlase boli dramaturgom rozprávkových hier a po novembri 1989 riaditeľom Bibiany. Navždy ste opustili rozprávkový svet?
Bol to pekný svet a neopustil som ho. Veľmi rád si aj dnes prečítam rozprávky, lebo človeka dokážu obohatiť. No teraz ma viac ťahá ku fantasy a s veľkým pôžitkom som napríklad spolupracoval na realizácii rozhlasovej dramatizácie Tolkienovho Pána prsteňov.

Nie je už rozhlasová tvorba vo vašom prípade v konflikte záujmov s vašou funkciou?
Určite budeme riešiť aj tieto otázky, lebo manažéri by nemali byť užívateľmi, ale správcami peňazí.

O rozhlase sa vie, že je najintímnejším médiom. Ako chcete využiť tento jeho potenciál?
Rozhlas je intímny v tom, ako individuálne sa poslucháčom prihovára. Ten potenciál je obrovský a musíme sa naučiť oslovovať aj produktívnu generáciu 25- až 50-ročných, o ktorú SRo prišiel za tie roky najviac.

Čo by podľa vás radi počúvali takí štyridsiatnici?
Kategorizácia podľa veku je už podľa mňa prekonaná. So synom mám napríklad veľmi podobný hudobný vkus, hoci je medzi nami 25-ročný rozdiel. Už tu nie sú také generačné rozdiely, ako to bývalo predtým. Spoločnosť sa skôr rozdeľuje podľa záujmu, postojov a iných sociologických charakteristík.

Napriek tomu sa bránite obrazu rádia pre dôchodcov.
Určite by sme nechceli, aby rozhlas postupne starol spolu so svojimi poslucháčmi. Konkurencia nám odoberá cieľové skupiny mladších, ekonomicky aktívnych ľudí a ostávajú nám tie staršie kategórie. Vážime si ich, ale poslucháčsku základňu musíme postupne omladiť. Ide o to, nestratiť tých, čo máme, a získať nových. Nie je to jednoduché.

Teraz počúvate iba slovenský rozhlas?
Áno. Počúvam aj konkurenciu, aby som vedel, aký má zvuk, ale na to mi stačí taká hodinka, aby som pochopil, o čo im ide. Nedávno napríklad prišiel Martin Lengyel s novým projektom, a keď som si vypočul hodinu ich jemného vysielania, viem, kam sa uberá.

Skúša konkurencia mediálny priestor aj za vás?
Učím sa aj z chýb, aj z úspechov konkurencie.

Vo svojom súťažnom projekte sa riaditeľka Miloslava Zemková možno poučila z argumentácie susedných verejnoprávnych rozhlasov. Hovorí aj o tom, že Slovenský rozhlas nemusí na seba plne zarobiť a nemusí byť najpočúvanejším rádiom, lebo najdôležitejšia je jeho kvalita a dôveryhodnosť. No, paradoxne, televízna Jednotka je dnes takmer rovnako dôveryhodná ako SRo. Čo je teda správne kritérium?
Zhovárali sme sa o tom pri hodnotení peoplemetrov, ako sa treba pozerať napríklad na sledovanosť Dvojky. Pre mňa bola pri rozhodovaní o programovaní Dvojky sledovanosť iba doplnkovou informáciou. Nemôžete však vysielať pre mizivé promile divákov.

Čo je pre vás rozhlasový vzor?
Páči sa mi napríklad rádio Praha, čo je kultúrna, inteligentná, veľmi zaujímavo a dobre postavená stanica. Devín by som si predstavoval ako fúziu Prahy a Vltavy. Dnes je Devín postavený viac na umeleckej báze a ja by som chcel, aby bol kultúrno-umeleckým programom, lebo dnes je vo svojej sledovanosti len pod jedným percentom, čo je veľmi málo. Súvisí to so zlým pokrytím Devína, ktoré určite rozšírime.

Neobávate sa vo svojich predsavzatiach výsledku volieb?
Je možné, že pri zmene klímy môže prísť aj zmena pohľadu na médiá. So zmenou musíme počítať, ale priveľmi sa jej neobávam. Keď si dokážeme postupne zabezpečiť finančnú autonómiu, tak vplyvy a tlaky odpadnú. Nebude to však jednoduché. Na to musí dozrieť celá spoločnosť, nielen politici.

Žijeme v krajine, kde sa väčšina rozumných vecí musí u politikov vylobovať, lebo málokedy zvíťazia silou vlastných argumentov. V tomto sa mi váš projekt zdá dosť optimistický.
Treba dať jasnú víziu a ostať optimistom, lebo do takého projektu sa nedá ísť s pesimizmom. Je mi jasné, že aj "štruktúry" v rozhlase očakávajú, čo sa bude diať. No medzi dnešnými zamestnancami sú mnohí , čo sú ochotní a schopní našu novú víziu realizovať. Som si istý, že sa to dá. Aj preto, že projekt generálnej riaditeľky sa vo väčšine zhodol s mojím, mali sme podobné východiská reformy organizačnej štruktúry a nového formátovania jednotlivých okruhov.

Cítite sa ako reformátor?
To je silné slovo, ale cítim sa byť jedným z nositeľov vízie zmeny. To áno.

Myslíte, že vás po zmene - na pozadí agresívneho obrazu televízie - čaká pozorný poslucháč?
Rozhlas má oproti televízii stále mnohé výhody - je intímny, nie je taký agresívny a môže byť lepším partnerom ako televízia. Navyše, dokáže rýchlo sprostredkovať aj informácie, ktoré obrazovka nie je schopná zachytiť. Momentálne je rádio pod tlakom obrazu, ale ten je už taký nadužívaný a zneužívaný, že mnohých znechucuje. Myslím si, že rozhlas je pripravený na renesanciu.