"Chceme chlieb! Chceme slobodu!" zneli heslá na začiatku demonštrácie robotníkov v meste Poznaň na západe Poľska. Prvý naozaj rozsiahly protest proti komunistickej moci v krajine spočiatku nemal politický rozmer, začal sa radikalizovať až potom, keď robotníci videli, že ich nikto nechce vypočuť. Stalo sa tak 28. júna 1956, pred päťdesiatimi rokmi.
K úvodnému štrajku sa pridalo 80 percent zamestnancov Cegielského závodov, najväčšej továrne v meste. Postupne ich pri?šli podporiť aj robotníci z ďalších fabrík. Žiadali zrušenie nespravodlivých pracovných noriem, zníženie cien a naopak zvýšenie platov. Centrom demonštrácií sa stalo dnešné Mickiewiczovo námestie, ktoré vtedy ešte nieslo názov zosnulého sovietskeho vodcu Josifa Stalina. Zhromaždilo sa tam nakoniec až 100tisíc ľudí.
Zo začiatku nič nenasvedčovalo tragickému priebehu. Komunistické vedenie však spanikárilo, nevedelo, ako sa v tejto nečakanej situácii zachovať. V krajine už nejaký čas od Stalinovej smrti nastalo politické uvoľnenie. Komunistická moc a polícia už neboli také silné ako na začiatku 50. rokov.
Demonštranti požadovali rokovania s predstaviteľmi moci. Čakali niekoľko hodín, nikto však pred nich nepredstúpil. Naopak sa rozšírila správa, že vyslaných delegátov demonštrantov zatkli. Dav obsadil sídla komunistickej strany a cez okná vyhadzoval dokumenty a portréty funkcionárov.
Nepokoje sa tak pomaly začali meniť z ekonomických na politické. Objavovali sa protikomunistické a protisovietske heslá. Objavila sa aj požiadavka slobodných volieb pod kontrolou OSN. Po čase sa dav presunul pred väzenie a sídlo komunistickej tajnej polície. Väzňov oslobodili a robotníkom sa podarilo získať zbrane z väzenského skladu.
Robotníci sa tiež pokúsili vniknúť do budovy krajského úradu bezpečnosti. Tu však narazili na ozbrojený odpor príslušníkov bezpečnosti, ktorí začali strieľať do davu.
Popoludní už boli komunistické úrady pripravené na protiútok. Do Poznane stiahli okolo 10-tisíc vojakov spolu s tankami. Tí v priebehu 24 hodín vzburu robotníkov udusili. Potlačenie protestov si vyžiadalo životy asi 70 demonštrantov, zomrelo aj osem vojakov a príslušníkov bezpečnosti. Presné čísla sa nepodarilo zistiť dodnes.
Symbolom udalostí v Poznani je najmladší z obetí Romek Strza˝kowski, ktorý mal iba 13 rokov. Asi 500 ľudí bolo zranených. Niekoľko stoviek ich zatkli a mnohých odsúdili na roky väzenia. V porovnaní so zvyklosťami stalinského súdneho systému však boli tresty pre účastníkov poznanských udalosti pomerne mierne. Z tohto obdobia pochádza aj známy prejav vtedajšieho poľského premiéra Józefa Cyrankiewicza.
Razantne vyhlásil, že každý, kto zdvihne ruku proti ľudovej moci, musí počítať s tým, že mu bude táto ruka odseknutá v mene robotníkov, poľnohospodárov, pracujúcej inteligencie a vôbec celého národa, ako aj v mene demokratizácie pomerov v krajine.
"Preliata krv poznanských robotníkov, žien a detí nebola zbytočná. Bola zrnom slobody, ktoré prinieslo po rokoch krach stalinského systému a úplnú samostatnosť národa," napísal v telegrame pre účastníkov osláv 50. výročia poznanských udalostí pápež Benedikt XVI.
Zajtra - Henrich VIII.
