a piatom storočí a obsahujú rozličné mravoučné príbehy. Výber z nich prináša kniha Indické bájky (Drevo a srd, Bratislava 2006, zo sanskritu preložil a doslov napísal Róbert Gáfrik).

Tieto staroindické bájky boli už preložené takmer do 60 jazykov a každý preklad znamenal aj čiastočné premeny textu vrátane nových verzií. Mladý slovenský indológ Róbert Gáfrik, dobre oboznámený s celými dejinami prekladu týchto bájok a s ich inšpiračnou silou pre takého Boccaccia, La Fontainea alebo bratov Grimmovcov, pristupoval k textom s určitým kriticizmom.

Ako uvádza, tradičný indický spôsob rozprávania, uplatňovaný aj v bájkach, sa vyznačuje prepletaním príbehov, do ktorých sú vmontované verše s náučným obsahom, takže čitateľ môže ľahko stratiť prehľad. Slovenský prekladateľ zbavil bájky takýchto významových zauzlenín, no ponechal základnú štruktúru bájky, v ktorej po príbehu nasleduje jednovetové mravné poučenie.

Päťdesiatdva bájok má väčšinou zvieracie námety. Vystupujú tu tigre, šakaly, kozy, mačky, husi a iné zvieratá, ktorým sa síce sčasti ponechávajú ich pôvodné vlastnosti a vzorce správania, no Indovia im zavše pripisovali aj iné vlastnosti. Napríklad pre indického zajaca mala byť príznačná skôr múdrosť než zbabelosť (v bájke Pyšný lev nemal tzv. zajačie úmysly), alebo sova nie je symbolom múdrosti, ale vyvoláva strach. Zvieratá sú čiastočne antropomorfizované, konverzujú medzi sebou a konverzujú aj s ľuďmi.

Stretnutia skupín alebo jednotlivcov či už zvierat, či ľudí sa vždy vyvinú tak, že sa treba rozhodovať a vo väčšine príbehov ide teda o dilematické problémy, z ktorých sa potom vyvodí poučenie, formulované do sentencie. Napríklad: "Keď zloduch dosiahne vyššie postavenie, túži sa zbaviť svojho dobrodinca." Alebo: "Môže byť užitočné, keď sa nepriatelia hádajú."

Bájky majú miestami hravý ráz, inokedy sa v nich zjaví erotika a inde zasa boj na život a na smrť. Zobrazujú sa tu reálne i rozprávkové situácie a zápletky sú snované tak, aby došlo ku konfliktu dobra so zlom, čo je, nakoniec takmer vždy podstatou všetkých bájok i rozprávok. Tie životné múdrosti na konci každej bájky sa môžu zdať zavše skôr banálne samozrejmé než objavne múdre, netreba však zabúdať, že zbierka bájok mala slúžiť aj ako akýsi druh učebnice, kde nemohli chýbať ani elementárne zásady ľudského správania (také je napríklad poučenie: "Nie je dobré žiť so zlými ľuďmi.").

Prekladateľ pripojil ku knihe aj slovník sanskritských mien a slov, ktoré nechal v originálnom znení, aby neporušil kolorit pôvodiny.