Herečku ANKU ŠIŠKOVÚ už dávno netreba nikomu predstavovať. Odkedy sa objavila vo filme Musíme si pomáhať, vie sa o nej všade. Hrala však veľa pred ním a veľa hrá aj po ňom, pretože herectvo ju vždy naozaj bavilo. Na trase Praha - Bratislava stíha v posledných rokoch divadlo, film, televíziu aj dabing. Svoju novú životnú etapu spája s českým režisérom Jiřím Chlumským, ktorý ju po tom, čo sa zoznámili pri nakrúcaní slovenského filmu Konečná stanica, obsadil aj v českom seriáli Místo v životě. Ankina televízna postava sa stala medzi divákmi obľúbenou a priniesla kopu nových príležitostí nakrúcať. Herečka popritom nezabúda na divadlo, do ktorého na ňu ľudia stále radi chodia. V Česku aj na Slovensku.

Čoraz viac času trávite v Prahe. Ako sa vám darí v práci?

Celé sa to začalo minulý rok v apríli, keď ma oslovili zo Švandovho divadla na štúdium poľskej monodrámy Jašek. V Prahe hráme aj Odchody vlakov Petra Zelenku, hru budeme uvádzať aj cez prázdniny v rámci projektu Léto hereckých osobností. Popri tom som nakrútila trinásťdielny seriál Místo v životě, stvárňujem v ňom miestostarostku Janatovú. Začiatkom tohto roka som si zahrala aj v seriáli Eden, ktorý sa práve strihá. A naposledy ma cez kasting vybrali do nového seriálu Letiště, kde by som mala hrať hlavnú postavu, letušku, okolo ktorej sa celý dej odvíja. Scenáre sú veľmi dobré, teším sa, budeme nakrúcať aj pri mori.

Pracovné príležitosti sa vám len tak hrnú. Sú kastingy stále nutné?

V prípade seriálu Letiště si ma vybrala skupina mladých ľudí, ktorých som dovtedy vôbec nepoznala. Majú svoju firmu a spolupracujú s kastingovými agentúrami, cez ktoré si vyberajú všetky postavy. Urobili užší výber, no vzhľadom na to, že ma už ako herečku poznali, v podstate vopred vedeli, že ako typ im vyhovujem. Hlavná postava sa dokonca volá ako ja, Anna.

Sedí vám?

Vcelku áno, je to kladná postava - žena s každodennými radosťami a starosťami, ktorá nemôže mať deti, borí sa so vzťahmi. Teším sa na ňu, aj na kolegov. Zahrám si s Davidom Matáskom a možno aj s Marošom Kramárom.

Hráte aj v Bratislave. Stíhate to?

Pendlujem medzi Prahou a Bratislavou, keď nakrúcam, cestujem v noci a ráno som už na pľaci. Ale zatiaľ sa to opláca - podľa kritiky, ktorá býva v Česku dosť tvrdá, je Místo v životě jeden z najkvalitnejších seriálov.

Je z vás teraz seriálová herečka?

Herec je na to, aby nakrúcal a hral. Okrem toho rada aj dabujem, hoci sa nepokladám za dabingovú herečku. Dabujem dokonca aj telenovely.

Tie mnohí považujú za podradnú zábavu. Čím vás môže ich dabovanie obohatiť?

Niektorí herci to nechcú robiť, lebo je to vraj veľmi hlúpe. Ja vnímam telenovelu ako rozprávku pre dospelých. Keď ju niekto potrebuje pozerať a chce tak tráviť čas, prečo nie?

Nepotrebujete v herectve dosiahnuť ešte viac?

Nejde len o to, niečo dosiahnuť. Už som si pohrala všeličo, nemusím dokazovať, že viem hrať. Pre mňa je dnes podstatnejšie, aby ma práca, ktorú práve robím, bavila, aby bola pre mňa zmysluplná. Snažím sa tak prežiť každú chvíľu. Nechcem sa tešiť iba na to, ako si po útrpnom dni večer vyložím nohy. Naopak, snažím sa pozitívne naladiť, ešte aj keď umývam riad. Dabovaním si zarobím a navyše sa v štúdiu stretnem s kolegami, s ktorými sa mi dobre pracuje a cítim sa v ich spoločnosti príjemne.

Nepreberáte si v hereckých príležitostiach?

To áno, napríklad v Prahe mám veľa ponúk na študovanie rôznych predstavení v rôznych divadlách, dokonca som tam dostala ponuku aj na stály angažmán. Neprijala som ju. Je iné naštudovať niečo ako hosť, a iné rásť s kolegami a režisérmi v jednom kolektíve. Som spätá s Astorkou, nerada by som tento tím menila.

Súvisí odmietanie ponúk aj so znalosťou češtiny?

V českom divadle hrám po slovensky a kolegovia to rešpektujú. Napokon, po slovensky tam hrajú aj iní naši herci. No pri nakrúcaní seriálov musím hovoriť po česky. Spočiatku to bolo ťažké, ale teraz mi už zlú češtinu odpúšťajú. Vždy však musí byť v scenári priznané, že mám slovenský pôvod. Češku hrať určite nemôžem. Prízvuk mám strašný, to hneď všetci zistia. Ř, to je to najmenej, horšie je to s melódiou viet a výslovnosťou. Predabovanie však asi nie je to najlepšie riešenie, keďže môj hlas už všetci poznajú.

Práca v Prahe sa vám spojila s novým životom a s novým partnerom, režisérom Jiřím Chlumským, s ktorým ste spolupracovali na seriáli Místo v životě. Ako vnímate túto, pomerne čerstvú etapu svojho života?

Každý sa ma pýta, či sa do Prahy odsťahujem, či tam ostanem a či na Slovensku končím. Sama v sebe si momentálne neviem na tieto otázky odpovedať, ale časom sa to určite bude riešiť. Zatiaľ žijem tak, ako sa dá, som tam, kde sa mi páči, kde chcem byť. Samozrejme, má to svoje nevýhody - žijem v dvoch bytoch, starám sa o dve domácnosti, fungujem dvojdomo. No na druhej strane sme si s partnerom v Prahe vzácni a keď prídem na Slovensko, tu sú mi zase vzácni kamaráti, kolegovia sa na mňa tešia a ja sa teším na nich. Stojí to viac energie, no nebude to takto trvať naveky. Budem sa musieť usadiť.

Na Slovensku sa veľa nenakrúca. Žiadne filmové príležitosti v Česku sa neodmietajú?

Zatiaľ je to tak. Myslím si, že keby ste sa opýtali ktoréhokoľvek herca na Slovensku, či by išiel nakrúcať seriál do Čiech, tak vám povie, že s najväčšou radosťou. Nakrúcanie tam fičí a herci majú prácu. Tento rok mám zhodou okolností toľko práce, že na Slovensku v divadle nebudem mať čas nič naskúšať, čo mi je ľúto.

V Bratislave bolo vaše herectvo spojené predovšetkým s divadlom, veľa vás obsadzoval Juraj Nvota, váš bývalý manžel. Teraz tiež spolupracujete s partnerom, s ktorým žijete. Aké to

je?

V pracovnom vzťahu je to úplne rovanké. Režisér je režisér bez ohľadu na to, či je mojím partnerom. A ja sa v práci zaraďujem medzi ostatných hercov. S Jurajom Nvotom sme spolu veľa robili a vždy od momentu, keď sme boli spolu na javisku, on bol režisér a ja herečka a neriešili sme osobné veci. Jiří Chlumský ma zatiaľ obsadil raz. Samozrejme, bola by som rada, keby sme spolu pracovali viac, aspoň by sme sa mohli častejšie vidieť.

Ste zrelá herečka. Môže vás dnes ešte nejaká postava prekvapiť?

Postavy ma prekvapujú stále. Rozsah typov, ktoré hrám, je dosť veľký a každá postava, ktorú hrám, je nová. S každou z nich sa musím popasovať, lebo tak, ako si v nej nachádzam to svoje, sa v nej aj v určitých momentoch nenájdem. Niektoré charaktery sa so mnou spájajú minimálne. Napríklad vo filme Slnečný štát som hrala alkoholičku, v českom seriáli Eden hrám prostitútku. V Astorke, v najnovšej hre Priateľky, som na svojej postave musela tiež veľa pracovať, pretože som sa z trpiacej chudinky, ženy v domácnosti, musela prerodiť v potvoru, ktorá vydiera svojho manžela. To nie sú veci, ktoré by som prežila vo svojom živote a mohla z nich čerpať.

Kde teda hľadáte spojenie s takýmito postavami?

Všímam si ľudí okolo seba a to, čo odpozorujem, sa snažím cez svoje osobné zážitky, cez svoje vnímanie sveta pretaviť do postavy. Tak prichádzam na to, ako sa má postava správať, ako má reagovať. Samozrejme, čím viac človek zažije, čím viac vecí ho s jeho postavou spája, tým je to preňho lepšie, lebo o to viac vstupuje do hry jeho osobnosť. A tak je to nielen v prípade herca, ale aj spisovateľa, výtvarníka, hocikoho.

Stačí pozorovanie, aby postava mohla byť presvedčivá?

Záleží od toho, aký hlboký vnútorný rozmer má moja postava v scenári.

Dievčenské postavy ste hrali už aj v zrelšom veku. Nikdy vám to neprekážalo?

Je to ako za trest, keď zaradia herečku do škatuľky. Ja som sa však nikdy v takej škatuľke necítila, hoci som často hrala dievčatá a mladé ženy, ktoré sa v živote nejako hľadajú. Okrem toho som však vždy mala aj iné možnosti. Pred piatimi rokmi som si napríklad v hre Cintorín slonov zahrala jedovitú, odpornú babku. Je zvláštne, že vo filme sa vek nedá oklamať. Napríklad v Musíme si pomáhať bolo vidno každú moju vrásku, a keď som potom prišla na besedu s divákmi, vypytovali sa, prečo ma na tom plátne tak zostarili.

Tento film odštartoval váš úspech. Ešte si naň zvyknete spomenúť?

Bol to najlepší štart, aký si môže herečka želať. Dovtedy som síce veľa hrala, ale bola som v podstate neznáma.

Je otázka náhody, s kým sa herec dá dokopy? Môže vopred počítať s popularitou?

Popularita je niečo celkom iné ako herectvo. Ak niekto dnes herectvo vyštuduje, kľudne sa môže prihlásiť do ktoréhokoľvek oblastného divadla. Šanca tu je, akurát sú tam strašne nízke platy. Vyžiť z nich je veľký problém. Ale ten bol aj za komunizmu. Dlho som žila z elévskeho platu, dostávala som dvetisíc korún, čo ani v tých časoch nebolo bohviečo, pomáhala mi mama. Dokonca aj keď som už mala deti, som si občas musela požičať dvadsať korún od susedky.

Pochádzate z početnej rodiny, máte štyroch bratov. Aké to bolo, vyrastať medzi nimi?

Tým, že som bola jediné dievča, mala som, samozrejme, isté privilégiá. Otec ma zbožňoval a občas asi aj uprednostňoval. Bývali sme vo Vrátnej doline, v Štefanovej - moji rodičia boli chatári. Moje detstvo sú hory a decká z dediny.

Herectvo ste neštudovali. Prečo vás priťahovalo?

Hlásila som sa na herectvo, ale neprijali ma. Tak som išla na pedagogickú fakultu, tú som však nedokončila, lebo už v dvadsiatich prišla možnosť hrať. V prešovskom divadle vtedy vyhlásili konkurz do divadla v Spišskej Novej Vsi, ktoré vtedy spadalo pod Prešov a potrebovalo nových ľudí. Prihlásiť sa mohli aj ľudia z ulice, ak v sebe cítili talent. Nechali si ma vtedy priamo v Prešove, lebo sa im práve zišiel taký typ. Samozrejme, zo začiatku to bolo s mojím prejavom hrozné. Všetko som sa musela postupne naučiť od kolegov. No každý rok som urobila päť-šesť inscenácií, vždy s iným režisérom, a bola to tá najlepšia škola. Bavilo ma hrať, chcela som robiť pekné predstavenia, z ktorých by diváci odchádzali plní dojmov. V tom vidím zmysel hrania aj dnes a nezáleží na tom, či hráte v Prešove, v Trnave, v Bratislave či v Prahe.

Trnavské divadlo malo v čase vášho pôsobenia silný herecký tím. Ako ste sa v ňom v pozícii elévky cítili?

Dostala som sa tam začiatkom osemdesiatych rokov a už som mala čosi za sebou. V Trnave bol mladý kolektív a všetky predstavenia sme robili s obrovskou radosťou, sršala z nás energia. Ostalo to v nás, aj keď sme prešli do Astorky v Bratislave.

V Trnave vtedy hral aj Jaro Filip, otec vašej dcéry Doroty, ktorá dnes robí hudbu a hlási sa k odkazu svojho otca. Aké je to pre vás, keď vidíte, že kráča v jeho stopách?

Zdá sa, že zdedila po otcovi talent, čo som si vždy veľmi priala. Páči sa mi jej hudba, texty sú mi blízke a silno na mňa pôsobia. Je to asi zázrak, ale táto hudba sa naozaj veľmi podobá Jarovej. Je to zvláštne, lebo s ním nevyrastala, ani ju nič neučil, a predsa sa to na ňu prenieslo. Bola som nedávno na jej koncerte a musím povedať, že je to ten najkrajší pocit, keď môže byť matka na svoje deti pyšná. Mám dvakrát väčšiu radosť z toho, keď sa niečo podarí im. Som z toho občas až dojatá.

Vaše dcéry sú už veľké a vy žijete v novom partnerskom vzťahu. Ako vidíte jeho perspektívu?

Nepozerám sa na vzťah tak, že má alebo nemá byť perspektívny. Vzťah dobre funguje, keď je vám s druhým človekom dobre, keď chcete byť spolu, netrápite sa, môžete sa na seba spoľahnúť a mať v sebe navzájom oporu.

Treba sa vedieť obetovať?

Myslím si, že vzájomná tolerancia si vyžaduje určitú obeť. Musím rešpektovať toho druhého, aj keď sa mi to niekedy nepáči. Ale taký istý rešpekt vyžadujem aj ja. Jednoducho, robím to, čo by som chcela od druhých, aby robili mne.

FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ