Prečo sa máme stále učiť

„Štýly vzdelávania sa, života a práce sa búrlivo menia. Zmenám sa musia prispôsobiť jednotlivci a musia sa zmeniť aj doteraz obvyklé spôsoby konania. Je potrebné vzdelávať sa po celý život,“ odznelo na zasadnutí Európskej rady v Lisabone v miléniovom roku 2000. Hlavným cieľom Európskej únie na najbližších desať rokov sa tak stalo celoživotné učenie sa, lebo „Európa sa posunula do éry vedomostí so všetkými dôsledkami, ktoré z toho plynú pre kultúrny, hospodársky a sociálny život.“

Ľudí treba motivovať

Tak „prišlo na svet“ Memorandum o celoživotnom vzdelávaní sa.

Do jeho zavádzania do života sa zapojili i kandidátske krajiny, medzi nimi aj Slovensko. Pred piatimi mesiacmi ho Európska komisia prijala ako Koncepciu celoživotného vzdelávania sa pre Európsku úniu. „Podľa nej majú členské krajiny postupovať, aby sa systém vzdelávania v Európe čo najviac priblížili. Teraz je dôležité vypracovať vlastné postupy, koncepcie, akčné plány,“ povedal pre SME Dušan Kulich z ministerstva školstva. „My na nich začneme pracovať v tomto roku.“

Aby pekná teória o učení sa od „kolísky až po hrob“ začala fungovať aj v praxi, treba urobiť niekoľko krokov vpred. Ľudí treba naučiť, aby sa učili. „Oni nebudú chcieť pokračovať vo vzdelávaní sa, ak ich skúsenosti so vzdelávaním v ranom veku boli spojené s neúspechom a negatívnymi zážitkami. Nebudú chcieť pokračovať, ak nebudú mať na to dobré príležitosti - vhodný čas, tempo, miesto, finančnú dostupnosť,“ upozorňovali odborníci na zasadnutí Európskej rady.

Neformálne vzdelanie sa neuznáva

Máme teda ešte čo zlepšovať. A ešte niečo: „Ľudia nebudú chcieť investovať čas, úsilie a peniaze do ďalšieho vzdelávania, ak vedomosti, zručnosti a odbornosť, ktoré už nadobudli, im nebudú reálne uznané.“

A práve tu je „pes zakopaný“. Vo väčšine európskych krajín sa totiž ešte neuznáva tzv. neformálne vzdelanie, ktoré ľudia získali v iných ako oficiálnych inštitúciách - doma, v rodine, počas voľna, pri práci s počítačom, živote v komunite či každodennom živote. Pritom však ide o najstaršiu formu učenia sa.

„V tomto vidím najväčší problém,“ hovorí Dušan Kulich. „Dosiahnuť, aby sa u nás uznávalo i také vzdelanie, ktoré sa nekončí uznávaným dokladom. Ale na to zatiaľ nemáme legislatívne predpoklady. U nás sa stále postupuje tak, že sa uzná škola. Či zamestnávateľ uzná aj ďalšie vzdelanie, je to na jeho rozhodnutí.“

Ľudia majú o vzdelávanie záujem

Podľa prieskumu Ústavu informácií a prognóz počet ľudí, ktorí sa takto vzdelávajú, stúpa. „Chcú sa čosi naučiť, tak sa prihlásia na kurz či odborný výcvik,“ vysvetľuje Kulich.

K pojmu celoživotného vzdelávania sa dodáva: „Nie je to žiaden osobitný druh, nič nové. Je to celoživotné učenie sa, v ktorom sa spája školský systém, ale aj vzdelávanie po skončení školy. Niečo sa dokonca môžete naučiť i tak, že idete po ulici, čosi si prečítate, dozviete sa niečo nové a zase ste o niečo múdrejší. Tam niet čo hodnotiť, uznávať diplom. Spájanie takýchto podnetov je však výhodné, tlačí človeka dopredu.“

Neformálne vzdelávanie vie ohodnotiť len niekoľko európskych krajín. „Je len málo inštitúcií, ktoré to robia. Nezaujíma ich, kde pracujete, aké vzdelanie máte, či ste sa to naučili doma. Proste poviete, chcem sa dať otestovať napríklad v angličtine a oni vás otestujú a dajú vám potvrdenie, na akej úrovni jazyk ovládate.“

Hudba budúcnosti

Toto všetko však je u nás ešte veľmi vzdialenou hudbou budúcnosti. Hudbou budúcnosti sú i tzv. odborní poradcovia vo vzdelávaní, ktorí by mali ľuďom pomáhať pri hľadaní cesty v labyrinte informácií tak, aby našli užitočné informácie podľa svojich požiadaviek.

Takýmito odborníkmi by mali byť aj učitelia. Aby mohli vzdelávať, musia sa neustále učiť, držať krok s novými trendmi. O tom však už v ďalších článkoch v prílohe.