na niekoľko dní, keď na vojnovom fronte pocítila, že chce predsa len radšej žiť.

V Karlových Varoch, kde jej film súťaží, rozprávala o svojej minulosti veľmi otvorene: "Mala som obdobie, keď bol môj život jedna nepríjemnosť za druhou. Najhoršie mi bolo, keď sa raz môj manžel zahľadel do krásnej mladej ženy a predstavil ma jej ako svoju sestru. Rozviedla som sa a začala rozmýšľať, ako by som si mohla vziať život. Na ten správny spôsob som nevedela prísť. Inšpiroval ma až Che Guevara - keď som bola mladá, veľmi som mu držala palce. Povedala som si, najlepšie bude, keď ma zabijú iní. Spravila som všetko preto, aby ma vzali do vojny."

Chytila sa toho, čo ľuďom o vojne rozprával Chomejní. Vraj je vojna pre Iráncov požehnaním. Začala sa teda vydávať za vojnovú spravodajkyňu, rozhodnutú ten boží dar nakrútiť. Uverili jej. "Dovolili mi nakrúcať len modlitby a náboženské obrady, ale ja som raz naskočila na kamión s potravinami a dala sa zaviezť k bojom. Videla som toľko nešťastia, že mi to moje začalo pripadať malicherné."

Ensieh Shah-Hosseiniová tvrdí, že počas iránsko-irackej vojny v rokoch 1980 - 1988 sa filmy nakrúcať mohli, ale len tak, aby v mladých ľuďoch vzbudzovali vlastenecký duch. Tie, v ktorých sa objavila štipka túžby po mieri, boli zakázané. "Dnes, po skončení vojny, sú iránski filmári slobodnejší," hovorí režisérka.

Na niektorých miestach film Zbohom, život podlieha idealizmu, autorkine dialógy znejú občas pateticky (alebo aspoň európske ucho na ne nie je zvyknuté) a autentickú arabskú a perzskú hudbu zbytočne strieda so symfonickými partiami na spôsob Hollywoodu. Vo filme je však aj niekoľko autentických a silných scén z vojny i moslimského spôsobu života, a to je na ňom vzácne.

Na festivale v Karlových Varoch má film svetovú premiéru, do Iraku sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nedostane. Medzi oboma krajinami zatiaľ neexistuje kultúrna výmena.