Milan Kundera (1929), jeden z najdôležitejších a najuznávanejších žijúcich autorov v Európe, autor románov, poviedok, esejí a divadelných hier. Z Československa emigroval v roku 1974. Výber z tvorby: Směšné lásky, Žert, Život je jinde, Valčík na rozloučenou, Kniha smíchu a zapomnění, Nesnesitelná lehkost bytí, Nesmrtelnost. Ďalšie romány Pomalost, Totožnost a Nevědomost už písal vo francúzštine. Po česky oficiálne (mimo samizdatu a exilu) vyšli len Směšné lásky, Žert, Nesmrtelnost a Valčík na rozloučenou. FOTO - TASR
Nedávne umiestnenie anonymného prekladu románu Milana Kunderu Totožnosť na internete vyvolalo v Česku opäť diskusiu nielen o oprávnenosti takéhoto počínania, ale aj o patovom stave v dostupnosti autorových diel pre českého čitateľa.
Podľa autorského zákona sa neznámy bloger dopustil trestného činu. Kunderov fanúšik, ktorý svoj krok uviedol slovami: "Všetko len zdarma, bezúplatne a pre radosť," je adeptom až dvojročného trestu odňatia slobody či veľkej pokuty.
Diametrálne odlišné sú argumentácie odporcov a stúpencov pirátskeho prekladu. Tí prví popri dovolávaní sa zákona apelujú aj na morálku a rešpektovanie spisovateľovej vôle, no aj druhý tábor, ktorý je v jasnej početnej prevahe, má silné tromfy. Asi najprijateľnejší je názor, že "rozumiem Kunderovi a rovnako rozumiem nám". Tu treba pripomenúť situáciu, v akej sa český čitateľ vo vzťahu ku Kunderovým románom už zhruba desaťročie nachádza.
Vernosť prekladu je umenie
Autor, ktorý sa v Československu stal v 60. rokoch kultovým najmä vďaka poviedkovému cyklu Směšné lásky a románu Žert, po emigrácii do Francúzska začal čoraz viac písať vo francúzštine. To by český čitateľ ešte akceptoval, oveľa ťažšie však znášal fakt, že Kundera chce vydávať svoje romány v češtine iba vo vlastnom preklade. Má na to síce plné právo, no už nie čas a sily.
Svoje nároky brilantne formuloval v eseji Překlad jedné věty. "Vernosť prekladu je umenie," píše v texte, ktorý je jedným z fragmentov Kunderovho diela, sporadicky sa objavujúcich v češtine. Ako inak, v jeho preklade.
Napriek tomu sa však mnohým nezdá, že by to mal byť až taký dôvod na to, aby práve jeho bývalí krajania ostali mimo hry. Tí Česi, ktorí si môžu Kunderu vychutnať vo francúzštine (či v niektorom inom z približne dvadsiatky jazykov, do ktorých sa prekladá), predstavujú ešte stále len zlomok zo všetkých priaznivcov jeho diela v autorovej bývalej domovine.
Práve fakt, že Kundera preklady svojich románov v množstve jazykov určite nekontroluje a od iných národov, na rozdiel od českého, nevyžaduje znalosť svetových rečí, problematizuje jeho nekompromisný postoj. Pocitu pohŕdania čitateľmi v materinskom jazyku sa potom mnohí len ťažko ubránia. A tak paradoxne sám otvára dvere aj názorom, ktoré by inak zrejme zostali v zabudnutí.
Gýčiar a veľkofabrikant pornografie?
Pripomína sa jeho krátka komunistická minulosť a jej odraz v nadšených budovateľských ódach, ale aj jeho možné sklamanie, že po novembri 1989 nebol doma až taký glorifikovaný, očakávaný a vítaný. Možno by ostal menej známy aj názor časti kritiky, ktorá rozhodne nepovažuje Kunderu za kvalitného autora.
Asi vrcholom týchto postojov je recenzia prekladateľa Ladislava Jehličku, ktorú pred rokmi uverejnil mesačník Babylon. Jej autor vykresľuje Kunderu na príklade románov Kniha smíchu a zapomnění a Nesnesitelná lehkost bytí ako gýčiara a veľkofabrikanta pornografie. "Je to taký malý literárny podvodníček: nadhodí tu a tam nejakú historickú, politickú alebo filozofickú otázku, ktorá v nijakom prípade nemôže mať jednoznačné riešenie, alebo pseudootázku, ktorá dnes nikoho nezaujíma, a teraz sa v tom vŕta a obracia to, akoby šlo o najpálčivejší problém súčasnosti. A oblbnutý čitateľ si povie: ale je ten Kundera chytrý."
Čakanie na slovenčinu
Tento extrémny názor uvádzame len na ilustráciu, že aj pre Kunderu, autora s neotrasiteľnou pozíciou v kontexte svetového románu, je ťažké byť doma (?) prorokom.
Zdá sa, že na Slovensku mu takáto zdrvujúca kritika nehrozí. Slovenský čitateľ, pre ktorého kedysi bol Kundera aj jeho autorom, je dnes v trochu kurióznej situácii. Na jednej strane ešte zotrvačne prežíva spoločnú "krivdu" z nemožnosti čítať Kunderu v češtine, no akoby nedoceňoval fakt, že dnes by už na neho nemusela dopadať spisovateľova tvrdá ruka. Či však bude Kundera k slovenčine rovnako milosrdný ako k maďarčine, čínštine alebo trebárs gréčtine, je ťažká otázka.
Zatiaľ je isté, že záujemcov o jeho dielo, českých i slovenských, tých, čo zverejnenie románu na internete schvaľujú, i druhých, ktorých to poburuje, spája aspoň jedno. Všetci si Kunderovu Totožnosť prečítali. Ich vlastnú internet neodhalí.
