exkomunikoval zo svojho lona.

Miloš Klátik sa stal jediným kandidátom vo voľbách na funkciu generálneho biskupa evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ku ktorej sa na Slovensku hlási sedem percent obyvateľstva. V auguste by tak mal vystriedať doterajšieho generálneho biskupa Júliusa Filu. Pre TV oko ochotne pomenoval, aká je pozícia evanjelikov na Slovensku v porovnaní s väčšinovou katolíckou obcou, no na otázky o jeho názore na to, že mená generálneho biskupa evanjelickej cirkvi Júliusa Filu, rovnako ako arcibiskupa rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku Jána Sokola sa nachádzajú na zozname agentov ŠtB, odpovedať odmietol. Tvrdí, že "pred voľbami by to nebolo v poriadku". Podobne zareagoval i na otázku o vatikánskej zmluve.

Prečo je dnes oproti minulosti evanjelická cirkev v úzadí?
Možno aj preto, že kedysi bola s ohľadom na význam evanjelikov na Slovensku na poprednom mieste. V spoločnosti zohrávala dôležitú úlohu. A ľudia radi porovnávajú. Hlavné však je, že cirkev musí konkrétne reagovať na spoločenské problémy - niekedy sa jej to darí viac, inokedy menej. No od roku 1989 žijeme prelomový čas.

S čím  ste sa za dlhých 17 rokov od novembra 1989 museli vyrovnať?
S manželkou sme prišli do Petržalky rok pred revolúciou, čiže sme sa ocitli v socialistickom betónovom meste. S veriacimi sme sa stretávali v odkladacích priestoroch pre kočíky a bicykle v štvorposchodovom činžiaku. Boli sme vlastne v akýchsi katakombách - ľudia nás nevedeli nájsť. Veriacich sme nachádzali len ťažko - vtedy ešte panoval dosť veľký strach - prvý rok sme nemali žiadnych konfirmandov a na náboženstvo k nám chodilo asi 5 detí. Keď prišla zmena, ľudia sa ešte dosť dlho obávali, či sa nezopakuje situácia po roku 1968. Bolo to cítiť nielen v strednej generácii veriacich, ale hlavne u kolegov farárov, ktorí na vlastnej koži poznali normalizáciu. V prelomovom období sme sa teda sústredili na výstavbu petržalského kostola. Až v októbri 1994 sme dokončili celý areál tohto evanjelického Božieho chrámu. Jeho veža sa stala viditeľným znakom priestoru, kde sa konajú služby Božie, a ľudia sa k nám začali otvorene hlásiť. Zároveň sme videli veľkú potrebu robiť niečo viac pre mladých ľudí s deťmi, a tak sme prišli s myšlienkou obnoviť v našom cirkevnom zbore cirkevné školstvo. V rámci našej cirkvi sme ako prví na Slovensku založili cirkevnú materskú škôlku.

Boli ste citliví na tieto požiadavky, lebo sa aj vám v tom čase narodili deti?
Iste aj preto - riešili sme úplne rovnaké problémy ako ľudia, o ktorých sme stáli. Súčasne so škôlkou sme založili základnú školu. O rok neskôr evanjelické gymnázium - teda presne v zhode s tým, ako rástli aj naše vlastné deti! No školy by sme zakladali bez ohľadu na našu rodinnú situáciu - je to totiž v duchu celej reformácie, ktorej dôležitým znakom vždy bolo, že po stavbách kostolov prvé, čo budovala, boli školy. Nech to boli len skromné jednotriedky na slovenských dedinách, ale boli prvým zásadným krokom. Kantor na týchto školách bol  tradične  zároveň aj učiteľom.

V čom sa evanjelickej cirkvi darilo menej, ako by ste si to predstavovali?
Myslím si, že cirkevné školstvo sa v porovnaní s minulosťou pred nástupom socializmu neobnovilo takým tempom, ako to ľudia potrebovali. V Bratislave to ešte bolo celkom dobre - na Palisádach vzniklo anglické evanjelické lýceum a v Petržalke máme nové bilingválne gymnázium, ktoré nadväzuje na blízkosť po nemecky hovoriacich krajín. Navyše, na Slovensku, hlavne v banských oblastiach Spiša a Banskej Štiavnice, bola vždy silná tradícia po nemecky hovoriacich cirkevných zborov.

Je pre evanjelikov Nemecko akýmsi Rímom?
Evanjelická cirkev má odlišnú organizáciu od katolíckej, preto nemôžem obrazne hovoriť o nemeckom Ríme. A navyše, zaujímavosťou je, že v oblasti, kde celá reformácia vznikla, je už len 12 percent ľudí, čo sa hlásia ku kresťanstvu.

Ako vnímate problém odkresťančenia Európy?
Je to realita modernej Európy. Musíme sa pýtať, čo by cirkev mohla urobiť lepšie a ako má večné pravdy evanjelia približovať mladej generácii. Určite sa nevyhneme tomu, aby sme väčšmi posilňovali školstvo. Kedysi som bol školským dekanom, stál som ako vedúci autorského kolektívu pri vzniku niekoľkých vydaní učebníc evanjelického náboženstva Pramienka a Prameňa pre najmenších a veľmi dobre viem, aké je obtiažne podať kresťanské pravdy deťom a mladej generácii vôbec. No čo sa týka samotnej sekularizácie, sú oblasti, kde je už historicky podstatne silnejšia ako inde. Je to napríklad územie bývalej NDR a približne na rovnakej úrovni je Česko, kde sa ku kresťanstvu hlási len slabá tretina obyvateľstva.

Čomu to pripisujete?
Čiastočne v tom zohráva úlohu komunistická minulosť, ale keď si uvedomíme, že rovnakú minulosť zažilo aj Slovensko, tento dôvod asi celkom neobstojí. U nás je situácia obrátená - minimálne na papieri sa ku kresťanstvu hlási vyše 80 percent obyvateľstva. Na území bývalého Československa vždy platilo pravidlo, že čím sa išlo viac na východ, tým boli ľudia religióznejší. Toto trvanie na pestovaní kresťanskej tradície vnímam ako niečo, čím ľudia dodnes aktívne žijú. Pri poslednom sčítaní ľudu je evanjelická cirkev a. v. druhou najpočetnejšou na Slovensku. Hlási sa k nej 7 percent obyvateľstva, pričom niektoré územia boli vždy prevažne evanjelické, kde aj za socializmu chodilo veľmi veľa detí na náboženstvo.

Napriek istému ústupu religiozity nemecký štát od obyvateľstva stále vyberá cirkevnú daň. Je priechodná cirkevná daň aj na Slovensku, keď máme také vysoké percento veriacich?
Ústup religiozity v Nemecku sa týka len niektorých oblastí, celoplošne nie je až taký silný. V Nemecku je v súčasnosti približne rovnaký počet katolíkov ako evanjelikov a cirkvi prostredníctvom štátu vyberajú od občanov 8 percent z výšky ich daní. Cirkev je síce od štátu oddelená, ale kooperácia ostala zachovaná. Odohráva sa predovšetkým na poli diakonie, čiže charitatívnej činnosti a všemožnej pomoci ľuďom, čo je obrovská základňa pracovných príležitostí. Je to možné len preto, že štát s cirkvami takýmto spôsobom spolupracuje už od konca 2. svetovej vojny. Hoci vyše 90 percent týchto činností dotuje a financuje, zároveň získava armádu ľudí, ktorí sú vnútorne motivovaní a nábožensky odhodlaní. U nás je to komplex otázok, ktoré nemožno kopírovať z Nemecka ani z Rakúska, kde si cirkev sama vyberá daň. Každý štát je špecifický, preto sa musí dohodnúť, čo je najlepšie pre tú-ktorú spoločnosť. Dôležité je nájsť taký model, aby spoločnosť nevnímala cirkev ako subjekt, čo sa chce na nej obohacovať. Aby tí, čo sú mimo cirkvi, ju nevnímali ako nepriateľa, ale ako skupinu ľudí, čo chcú nejakým spôsobom participovať na rozvoji a pomoci spoločnosti. K týmto rozhovorom skôr či neskôr dôjde, ale riešenie nebude ani jednoduché, ani rýchle.

V tomto ste s katolíkmi na jednej lodi?
Koordinovanému postupu sa určite nevyhneme.

Cítite napätie medzi katolíkmi a luteránmi na Slovensku?
Isteže stojíme o to, aby tu žiadne napätie nebolo. No v reálnom živote to na niektorých miestach nefunguje. Nebolo by správne povedať, že žiadne problémy nie sú. Osobne môžem povedať, že s katolíckymi kolegami vychádzame dobre - v Petržalke, Rusovciach alebo v Jarovciach nevidím problém. No existujú oblasti, kde ešte stále tieto napätia sú. Možno je to aj tým, že posledné signály zo strany rímskokatolíckej cirkvi neboli až také ekumenické. Akoby sa od času vydania encykliky Dominus Jesus pápeža Jána Pavla II. ekumena pribrzdila. Momentálne môžem hovoriť len za evanjelikov v Petržalke a nechcem hovoriť iným cirkvám, čo majú robiť a ako sa majú správať. No rovnaký postoj očakávame aj voči nám. Pred II. vatikánskym koncilom boli evanjelici označovaní za heretikov, po koncile sme už boli spomínaní ako oddelení bratia vo viere s tým, že sa robili aj spoločné služby Slova. No keď sa v Nemecku uskutočnili prvé ekumenické cirkevné dni, kde sa dvaja rímskokatolícki farári aktívne zúčastnili na spoločnom prisluhovaní sviatosti Večere Pánovej, došlo k problémom a boli exkomunikovaní. Čo sa týka Slovenska, naša evanjelická cirkev uznáva sobáše uzavreté v katolíckom kostole, no rímskokatolícka cirkev neuznáva sobáš, ktorý bol uzavretý v evanjelickom chráme Božom. Z našej strany je dobrá vôľa, ale ústretový krok musí prísť z druhej strany.

Evanjelická cirkev už dlho ordinuje farárky. Nežiarlia vaši farári na schopné ženy?
Nemyslím si to. Na Slovensku sme vôbec ako prví ordinovali ženu a vo svete bola naša cirkev medzi prvými. Prítomnosť žien je obohatením pre našu službu. Navyše, máme dosť farárskych manželských párov. Za seba môžem povedať, že moja manželka sa prihovára k malým deťom veľmi zaujímavým spôsobom, a na rodinných službách Božích ich dokáže tak vtiahnuť do diania, že to oceňujú rodičia aj starí rodičia. Uvedomujeme si však, že keby moja manželka nebola vydatá za farára, asi by nezobrala taký veľký zbor, aký máme v Petržalke. Pri štyroch deťoch to nie je jednoduché zvládnuť. Na teologickej fakulte stále stúpa počet dievčat. V súčasnosti je medzi farármi tretina žien, no na fakulte je to približne polovica. Neviem, či sa už nepribližujeme k takej feminizácii, že ich bude časom viac ako mužov. Obávame sa toho, lebo farárske povolanie je náročné aj fyzicky. Máme tu veľa studených kostolov a starých fár, kde ženy podliehajú zdravotným ťažkostiam a mávajú problémy s hlasom.

Čím si vysvetľujete takýto nápor?
Predtým fakulta vychovávala len budúcich farárov a farárky, dnes je už možné študovať aj pedagogiku, alebo sociálnu diakoniu, kam sa hlásia samé dievčatá.

Nesúvisí to s poklesom záujmu o náboženstvo u chlapcov?
No... Práca farárov je podhodnotená. Samozrejme, že nikto nejde do služby cirkvi, aby si  dobre zarobil. Keď sa pred dvomi rokmi zvyšovali platy, verejnosti sa nepovedalo, koľko taký farár v skutočnosti zarobí. Dnes, po zvýšení, je to približne 8-tisíc, keď je niekto v službe 5 až 15 rokov. Viete si predstaviť, ako ťažko sa z toho dá vyžiť, keď je farárova manželka na materskej dovolenke. Nehovorím, že je to rozhodujúce, ale treba to riešiť.
Nemajú potom katolíci s ich celibátom pravdu?
Kto žije v celibáte, nemá rodinu, má viac času na inú prácu. No ak má evanjelický farár dobré manželstvo, čo sa v jeho prípade predpokladá, tak jeho rodina slúži ako dobrý príklad pre veriacich. Dobrý príklad potom priťahuje. V tomto sme reálnejší, lebo žijeme život ako ostatní veriaci a máme rovnaké starosti ako každá iná rodina.

Ako sa hádajú manželia - farári?
Niekedy máme rozdielne názory a samozrejme, že to závisí aj od temperamentu, ale my sa naozaj nehádame nejako... klasicky.

Ako to teda vyzerá neklasicky? Posielate si odkazy v kázňach?
To sa mi ešte nestalo, neprenášam to do kázní! (Smiech.) Manželka si povie svoj názor, ja svoj, a potom hľadáme riešenie. Spoznal som ju na vysokej škole. Páčila sa mi od začiatku, ale dlhšie som ju musel dobýjať. Našťastie to vyšlo, a som za ňu Pánu Bohu veľmi vďačný. Je to poklad.

Sám ste farárov syn. Ako ste vyrastali v socializme?
Z evanjelickej výchovy rodičov som prežíval pocit bezpečia, no stávalo sa mi, že ma učiteľ pred triedou zosmiešňoval. Vtedy som v dlhých rozhovoroch vyhľadával radu otca. S láskou si spomínam na cirkevníkov, na staršie cirkevníčky, z ktorých vyžarovala prirodzená dobrota. Do kostola som chodil rád, vždy som sa okolo neho motal, aj som kantoroval a viedol spevokol. Bolo to pre mňa niečo prirodzené, kde som sa cítil dobre a čo mi sedí. 

Máte pochopenie pre ateistov? Sú to horší ľudia?
Všetci sme nedokonalé bytosti a my farári sme tu na to, aby sme zvestovali ľuďom dobrú zvesť o záchrane hriešneho človeka. Musíme oslovovať hlavne cirkevníkov. Aj v Biblii je o tom krásny verš  „robte dobre všetkým, najmä domácim viery". Táto výzva je pre nás dôležitá. Nemusíme ísť do sveta, my tú misiu môžeme robiť aj tu, a zvlášť v Petržalke.

Napriek tomu máte misionárov v Indii, Austrálii či v Rusku. Rovnako katolíci nezanedbávajú svoju medzinárodnú misijnú činnosť. Delíte si teritória?
Verím v princíp vnútorného povolania, keď Pán Boh osloví človeka, kam má ísť. Príkladov skvelých misionárov je veľa, hoci ich motívy sú pre mnohých nepochopiteľné. Raz som bol na konferencii vo Vladivostoku, kde som objavil atypickú situáciu. Prvý tamojší kresťanský chrám je totiž evanjelický. Dal ho postaviť gubernátor, ktorý bol Nemec luteránskeho vyznania, a tak sa tam naša viera považuje za tradičnú. Navštívil som evanjelickú cirkev v Rusku, kde v tom čase pôsobila aj naša kaplánka Darina Marková, o ktorej sa tiež hovorilo - načo tam naša sestra išla, keď aj doma máme veľa misijného poľa. Uznávam jej poslanie, no pre nás je najdôležitejšia vnútorná misia. Doma.

Takže vďaka láske k nemeckej kultúre, ktorou sa preslávil Peter Veľký, majú luteráni v Rusku lepšiu pozíciu ako katolíci? Veď pravoslávna cirkev je známa odmietavým postojom k západným kresťanským cirkvám v princípe...
Keď úrady vidia, že patríme k cirkvi, ktorá tam má oddávna svoj kostol, vnímajú nás pokojne. No cirkvi, ktoré tam nikdy historicky neboli, berú ako niečo načisto cudzie. Napätie tam je, hoci možno badať snahu pápeža Benedikta XVI. o zlepšenie vzťahov. Túžba Jána Pavla II., aby prišiel navštíviť Rusko, sa však nikdy nesplnila, hoci tieto dve učenia sú si menej vzdialené ako naše.

Prečo sú kresťanské cirkvi voči sebe nevraživé? O čo vlastne bojujú? O osobitnú Božiu náklonnosť?
V 16. storočí prišla reformácia, lebo doktor Martin Luther hlásal, že evanjelium nebolo správne pochopené. Dodatočné interpretácie podľa Luthera zatemnili známe pravdy. Tvrdil, že „jedine Písmo sväté je prameňom viery a pravidlom života". Dnes, keď si každý môže kúpiť Bibliu a čítať si z nej, to možno mnohí nechápu. Rímskokatolícka cirkev sa vybrala týmto smerom až po niekoľkých stáročiach - po II. vatikánskom koncile. Keď cirkev popiera biblické pravdy, musí sa reformovať. Ďalej išlo o boj proti odpustkom a Luther hlásal, že iba z milosti pre Krista vierou môže byť človek zachránený, a nie tým, keď si kupuje odpustky. Je dobrým svedectvom pre svet, keď sa spoja cirkvi. No táto jednota nemusí byť len navonok a organizačná. Môže sa prejavovať v spoločnom zvestovaní evanjelia a môže byť ponímaná na rôzny spôsob. Veď aj v rímskokatolíckej cirkvi je iný prejav zbožnosti v Latinskej Amerike ako na európskom kontinente. Jednota v rôznosti je možná, no nikdy nesmie ísť na úkor evanjelia. Tu sme potom pri probléme, keď vnímame iných ako nehodnejších, ale očakávame, že s nami budú konať korektne.

Kresťansko-židovská civilizácia dnes čelí konfliktu s moslimským svetom. Existuje názor, že Európa už na svoju obranu nemôže použiť mravný náboženský náboj, akým ešte disponujú arabské krajiny. Ako to vidíte vy?
Musím sa priznať, že o tejto téme sa často zhováram s rakúskymi kolegami, ktorí chodia do Rusoviec na nemecké služby Božie. Fenomén rozpínavosti moslimského vierovyznania na Slovensku ešte nepociťujeme, ale skôr či neskôr sa to dotkne aj nás. Napríklad vo Viedni, v časti Favoriten, počet moslimov narastá obrovským spôsobom a stáva sa to už spoločenským problémom. Keď som študoval v Berlíne, spoznal som jednu Nemku, čo sa vydala za Turka, ktorý doma vôbec nevnímal vlastné náboženstvo. No keď sa ocitol v Nemecku, keď bol odrazu vytrhnutý z kontextu svojej vlasti, stal sa veľmi presvedčeným moslimom a začal pravidelne navštevovať mešitu. Toto nie je ojedinelý prípad. Mali by sme aj tento fenomén skúmať, lebo my sme si už akoby zvykli, že je nás  kresťanov aj tak prevaha, a uspokojili sme sa. Akoby sme nevideli, že aj kresťanstvo musí mať nejaký prejav. Možno na pozadí tejto výzvy si lepšie uvedomíme, kým sme.

Viera v Boha vo svojich najrôznejších podobách, ktorú ľudia chápu v jej bojovom duchu, dnes akoby rozbíjala celé ľudstvo. Nie sú teda prospešnejšie na jeho zjednotenie osvietenecké myšlienky humanizmu?
Ako farár vidím jednotiaci prvok hlbokej viery v Boha. Úprimná kresťanská viera neupustí od princípov vzájomného znášania sa a rešpektovania rozdielnej identity. Človek ako indivíduum môže žiť v nejakej cudzej spoločnosti a je na ňom, akú atmosféru vyvolá. Je na ňom, ako prejavuje svoju vieru. Keď je niekto hlboko veriaci človek, tak si váži suseda, ktorý je trebárs člen inej cirkvi alebo aj ateista.

Čím to je, že história ľudstva sa stále opakuje a dodnes sa v mene viery vraždí?
Tu ide o pseudovieru alebo deformovanú zbožnosť, ktoré sa stále ľuďom podsúvajú.

Nerobia to práve cirkvi so svojimi doktrínami?
Takáto nedobrá služba sa v dejinách naozaj opakovala, ale to sú prejavy hriešneho človeka, ktorý by vždy mal prísť k poznaniu, že musí si priznať vinu a činiť pokánie. Každý človek má mieru zodpovednosti aj tým, aké dary dostal, čiže komu bolo viac dané, od toho sa viac očakáva. Od veriaceho sa v tomto smere očakáva, aby spytoval svoje svedomie v zrkadle Božieho slova. Dejiny cirkvi za dlhé roky svojho šafárenia sú mu v tom naozaj dlžné vysvetlenie.

Nedávno na pôde evanjelickej cirkvi odznel seminár Úloha svedomia v 21. storočí. Čím sa podľa vás odlišuje úloha svedomia človeka v 21. storočí oproti úlohe svedomia človeka v 1. storočí?
Svedomie má každý človek. Môžeme hovoriť o otupenom svedomí, keď napríklad nejaký vrah bezdôvodne zabije nevinného. Vtedy sa pýtame - ako to mohol urobiť? Nemal svedomie? Tým nepriamo obviňujeme Pána Boha, že mu nedal tento dar, a vraha tým vlastne ospravedlňujeme. Zabúdame, že človek je zodpovedný za to, čo koná, a nemôže sa vyhovárať na niekoho iného. Človek má  zodpovednosť a je braný na zodpovednosť.  Z biblického pohľadu sa bude zodpovedať pred súdnou stolicou. Z tohto zorného uhla večnosti sa musíme pozerať na celý svoj život.

Kto je to
Miloš Klátik (1963) sa narodil v Komárne v rodine evanjelického farára - seniora Jána Klátika. V roku 1986 vyštudoval Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu a bol ordinovaný do duchovnej služby Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (ECAV). Ako kaplán pôsobil v Ružomberku, v roku 1989 bol zvolený za zborového farára v Bratislave - Petržalke, kde pôsobí dodnes spolu s manželkou Oľgou Klátikovou, ktorá je rovnako zborovou farárkou a s ktorou vychováva štyri deti - Máriu (15), Jána (14), Miloša (12) a Jurka (5). V 90. rokoch realizoval stavbu nového kostola a zborového centra v Petržalke, neskôr organizoval založenie Cirkevnej materskej školy Dr. F. Melanchtona, Cirkevnej základnej školy a Evanjelického gymnázia Dr. M. Luthera. Študoval na teologických fakultách v Berlíne, Erlengene, Heidelbergu, Mníchove. Je prodekanom na EBF UK v Bratislave, predsedom Vieroučného výboru, členom Ekumenického výboru, Synody ECAV a dištriktuálneho súdu. Momentálne je jediným kandidátom na funkciu generálneho evanjelického biskupa na Slovensku.