Po viac ako pätnástich rokoch bravúrne nahrala novú skladbu (Banální příběh na projekte Jana Buriana Dívčí válka, 2006), kde sa musela zžiť s nezvyčajnými zmenami rytmu a hudbou, ktorá veľmi nepripomína jej obľúbené šansóny. Zároveň pripravuje album a koncertuje na menej tradičných pódiách aj na multižánrovom festivale Pohoda, kde vystúpi so špeciálnym recitálom.
Hegerová bude čoskoro oslavovať svoje životné jubileum. Nevníma ho tragicky, skôr naopak, je pre ňu povzbudením. Znovu vydáva päť svojich základných platní po prvý raz na CD, s vyčisteným zvukom a vynovenými doplnenými textovými a fotografickými prílohami.
Vzácne nahrávky ako Šansony (1966), Recitál (1971), Recitál 2 (1974), Lásko prokletá (1978) a Potměšilý host (1987) tak budú opäť k dispozícii aj mladším generáciám, ktoré o Hegerovej iba "počuli".
Najprv bola Hegerová talentovanou herečkou. Kariéru začínala v žilinskom Divadle Petra Jilemnického, po prvýkrát na seba upozornila už v roku 1954 vo filme Frona (réžia Jiří Krejčík).
"To, že som sa nakoniec stala speváčkou, bola vlastne úplná náhoda. Keby som sa o to vedome snažila, možno by sa mi to nikdy nepodarilo," hovorí dnes. V roku 1957 ju priviedol pred mikrofón na pódium bratislavskej Tatra revue (dnešné Divadlo L+S) známy kapelník Juraj Ber?czeller.
O rok neskôr už bola členkou pražského divadla Alhambra, odmietla hrať u Jana Wericha v divadle ABC a potom prestúpila do Rokoka, kde sa vlastne začínal formovať jej vlastný spevácky prejav a šansónový repertoár.
Koketéria s filmom sa prejavila aj v spolupráci s režisérmi Vojtěchom Jasným, Milošom Formanom, Jánom Roháčom, Karlom Kachyňom, Otakarom Vávrom. Talent šansónového herectva však naplno rozvinula v legendárnom divadle Semafor.
Jiří Šlitr a Jiří Suchý jej napísali prvé hity Zlá neděle, Študent s rudýma ušima, Barová lavice, Z mého života. Začala dobiehať a predbiehať slávičie hviezdy Matušku, Pilarovú, Gotta.
V jej duši i v tele už však bola iná kvalita. Odišla k recitálovej spolupráci s Miroslavom Horníčkom a osamostatnila sa. V 60. a 70. rokoch prenikla na zahraničné javiská a podmanila si aj parížsku Olympiu. Získala Rad francúzskej akadémie, nemeckú cenu Goldene Europe, nahrávala pre zahraničné firmy.
Tento čas zahŕňajú nahrávky Šansony a Recitál, kde naplno rezonuje jej schopnosť špecifickej interpretácie folklóru (slovenský, židovský, rómsky).
Spôsob interpretácie nároč?ných textov ju opäť posúva na vyššie poschodia. Svoj herecký talent predostiera v intenzívnych mikrodrámach najmä na nahrávke Recitál 2 a Lásko prokletá.
Kreatívna interpretácia veršov Pavla Koptu (ale aj Rytířa, Žáka, Seiferta, Ondřeja Suchého) si získala obľubu vo všetkých vekových a vzdelanostných kategóriách poslucháčov i divákov. Paradoxne, kvôli nej sa Hegerová nadlho štúdiovo odmlčala.
Je to logické, nerada rozmieňala kvalitu na drobné a instantné materiály jej boli cudzie. Preto pokojne počkala, až dokryštalizoval hudobný názor Petra Hapku, ktorý jej pripravil dosiaľ neprekonanú zbierku pesničiek Potměšilý host na texty kultivovaného Michala Horáčka.
Zvukovo, aranžérsky, kompozične, interpretačne i básnicky môžeme o tomto projekte hovoriť aj ako o šansónovom Seržantovi Pepperovi. Zdá sa byť totiž po každej stránke neprekonateľný.
Aby sme neboli nespravodliví naozaj každá pieseň z kvinteta znovu vydaných platní predstavuje základný a zároveň "vyšperkovaný" kameň anatómie i fyziológie tejto neprekonateľnej hviezdy nezvyčajných piesní.
21. storočie Hanu Hegerovú už po viac ako päťdesiatročnej (!) bohatej aktívnej kariére opäť oslovuje a ona dáva najavo, že s?ňou treba stále počítať, že je parfumom medzi voňavkami.
Tak ako prekvapila v úlohe speváčky z geta v pozoruhodnom filme The Last Butterfly (1991), pozitívne šokuje svojou naznačenou novou cestou, na ktorú sa dá len a len tešiť...
