CSABA GYĂRFFY sa narodil v roku 1944 v NyárádtŚ (Ungheni) v dnešnom Rumunsku. V roku 1968 absolvoval štúdium medzinárodných vzťahov v Moskve. Začínal v diplomatických službách v Indii, neskôr pôsobil v medzinárodnom kontrolnom úrade vo vietnamskom Saigone. Na poli multilaterálnych vzťahov sa venoval otázkam odzbrojovania. V roku 1993 začal pracovať na stálej misii Maďarska pri Rade Európy v Štrasburgu, ako jej podpredseda sa venoval ľudským a menšinovým právam. Od roku 2002 pôsobí ako veľvyslanec Maďarskej republiky na Slovensku. Je ženatý, má dvoch synov.

Keď kariérny diplomat CSABA GYÖRFFY dostal pred štyrmi rokmi ponuku pôsobiť ako veľvyslanec Maďarskej republiky na Slovensku, mal mierne obavy.

Odjakživa pracoval v službách európskych rozmerov, no venovať sa intenzívne slovensko-maďarským vzťahom bola vážna výzva. Prijal ju a neoľutoval - baví ho sledovať, kadiaľ naša krajina smeruje. V diplomacii sa mu darí a navyše, rád odhaľuje tajomstvá nášho jazyka. Špecializuje sa hlavne na slovník, ktorý máme spoločný. A sám na ňom aj pracuje.

Ako ste boli na tom so slovenčinou, keď ste prijali veľvyslanecký post?

"Hovorím dobre po rusky, počas štúdia v Moskve to bol môj druhý rodný jazyk, takže slovenčinu som sa začal učiť na základe toho. Viem ju aj neviem. Čítam noviny, vyznám sa vo svojej pošte a ak je to veľmi potrebné, dohovorím sa aj v každodennom styku. Zle rozumiem v živej komunikácii, hlavne tu v Bratislave, kde ľudia rozprávajú celkom osobitým štýlom a neuveriteľne rýchlo. Vôbec nepočujem, čo hovoria. Ale to sa mi stalo aj v Londýne, hoci som si celý život myslel, že angličtinu ovládam výborne. So slovenským otčenášom však nemám žiaden problém - farári na kázňach výrazne artikulujú. A príjemne som sa prekvapil aj tento týždeň v Budapešti. Minister Kubiš na tlačovej konferencii rozprával veľmi pekne po slovensky. Všetkému, čo hovoril, som rozumel."

Bola aj neznalosť jazyka príčinou vašich obáv, keď ste prišli na Slovensko?

"Do istej miery určite áno. Potrebujem rozumieť informáciám aj v pôvodnom jazyku, lebo poskytujú presnejší obraz. Situáciu mi uľahčili moji spolupracovníci, všetci slovenčinu ovládajú a pomáhajú mi. Mojím pracovným jazykom je tu však oveľa častejšie angličtina. Mám jednoznačnú skúsenosť, že pri jej používaní nedochádza k toľkým nedorozumeniam, ako keď sa niekto snaží rozprávať v menej frekventovanom jazyku. Tie jazyky majú celkom iné chute."

Ako študent kariérnej diplomacie ste sa učili cudzie jazyky už v mladosti. Aké to bolo v porovnaní so slovenčinou, ktorú sa učíte teraz?

"Anglicky už hovorím pomaly štyridsať rokov, a ešte vždy sa učím. Na škole som mal aj hindštinu, ale tú dobre neovládam, hoci som sa jej dosť venoval. Po francúzsky som sa naučil - hoci to nebolo nutné - keď som neskôr pracoval vo Francúzsku a Švajčiarsku. Slovenčina je však pre mňa ešte komplikovanejší jazyk ako ruština."

V čom?

"Hlavne v skloňovaní podstatných mien. A prekvapuje ma aj minulý čas slovies - doteraz nerozumiem tomu, prečo je potrebné v tvare ,ja som čítal' použiť aj slovíčko som. Ale teší ma, že som prišiel napríklad na to, že sloveso ,mať' sa v slovenčine používa ako pomocné podobne ako v angličtine ,to have'. S tým som sa zatiaľ v žiadnom jazyku nestretol. Okrem toho som si založil špeciálny slovník. Píšem si doň slová, ktoré sa povedia rovnako v slovenčine a v maďarčine. Mám ich už okolo dvesto - sukňa, mačka, tanier, pohár, cukor... Niekedy je ťažké určiť ich pôvod, ale dôležité je, že rovnako znejú a majú aj rovnaký význam."

Odkiaľ vlastne pochádzate?

"Narodil som sa v meste Nyárádtö v dnešnom Rumunsku, po druhej svetovej vojne sa moji rodičia presťahovali do Maďarska. Istý čas sme žili na vidieku, potom som sa dostal na strednú školu do Pécsu. Práve tam som naďabil na možnosť študovať diplomatické služby. Vtedy som si povedal - fíha, to bude čosi pre mňa."

Ako ste to vedeli?

"Veľmi som nad tým nepremýšľal, ale pripadalo mi romantické zaoberať sa otázkami týkajúcimi sa celého sveta. Navyše som dostal od štátu štipendium. S tým však súviseli tvrdé študijné podmienky. Okrem iného sme sa museli paralelne učiť tri jazyky a navyše ruštinu, v ktorej sme študovali. Bola to náročná, ale dobrá škola, uznávaná aj vo svete. Pokiaľ viem, dnes ju navštevujú aj západní študenti. Napokon, vyšlo z nej aj mnoho vašich diplomatov, politikov a ministerských úradníkov."

Žijete tu s rodinou?

"Som tu sám, manželka ostala v Budapešti. Deti máme už dospelé, vnúčatá ešte nemáme. Manželka pracuje v súkromnom sektore, vedie firmu, je logické, že nechcela opustiť svoju prácu a kariéru, ktorú si zároveň s výchovou detí dokázala vybudovať. Za rodinou cestujem cez víkendy, tam si oddýchnem, alebo sa spolu vyberieme na výlet. Veľmi radi si pocestujeme aj po Slovensku. Pochodil som už - vo funkcii aj ako turista - všetky dôležité regióny. Jedine Oravu som ešte nevidel. Ale dovtedy domov nepôjdem, kým ju nenavštívim."

Poznali ste Slovensko už aj predtým?

"V istom zmysle som sa s ním dostal do kontaktu v čase, keď som sa zaoberal otázkami ľudských a menšinových práv v Rade Európy. Priamo som ho nepoznal, ale považoval som ho za dôležitý región. Vedel som, že z politického hľadiska to nie je jednoduchý priestor. Dnes svoje rozhodnutie prísť sem neľutujem, pretože som bol svedkom veľmi zaujímavého obdobia."

Čím bolo pre vás zaujímavé?

"Na Slovensku pre mňa došlo ku skutočnej zmene režimu v roku 1998, pri zrode prvej Dzurindovej vlády. Vtedy tu skončila jedna etapa historického vývoja, Slovensko nastúpilo cestu európskej integrácie a svoje omeškanie dobehlo. Bola pre mňa česť zúčastniť sa tohto procesu."

Veľvyslanec nezastupuje iba seba, ale celú krajinu. Nechýbajú vám osobnejšie možnosti vyjadrenia?

"Je pravda, že diplomat je často v situácii, keď si musí veľmi dobre rozmyslieť, čo povie. No aj zverejnenie vlastného názoru má v mojom živote svoje miesto. Keď komunikujem so svojím ministerstvom zahraničných vecí a informujem o udalostiach vo vašej krajine, vtedy sa to nielen dá, ale aj očakáva. Napríklad na Slovensku sa teraz po voľbách zmenila vláda, takže je zrejmé, že o tom doma hovorím. Aj naši politici sledujú udalosti a moje hodnotenie zasahuje do ich názoru. Druhá možnosť, ako sa môžem vyjadriť, je konštruktívnejšia - prebieha na poli rozvíjania ľudských vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom.

Ako napríklad?

"Snažím sa o to, aby komunikácia medzi ľuďmi na oboch stranách hraníc nemala politický, ale skôr technický charakter. Lobujem napríklad v záujme toho, aby sa čo najskôr začali stavať cesty a mosty. Na dennom programe je povedzme obnova zničených mostov cez Ipeľ. Mám skúsenosť, že je o to veľký záujem. Stačí sa pozrieť na most Márie Valérie medzi Ostrihomom a Štúrovom. Jeho sprevádzkovanie malo priam zázračný efekt - život v týchto mestách vybuchol ako šampanské. Je to rukolapný príklad, ako podnikatelia v blízkosti hraníc dokážu zamestnať ľudí a zabezpečovať dynamiku v ekonomike bez vážnejšej pomoci štátu. Ten má iba toľko roboty, že im dá možnosť dopravy."

Čím ďalej je človek od hraníc, aj keď pomyselných, tým väčšia môže byť jazyková bariéra. Do akej miery môže byť aj kultúrnou?

"Ľudia v Európe sa dohovárajú rôzne a to môže naozaj spôsobovať problémy - bez znalosti jazyka sa Maďar či Slovák v takom Španielsku ťažko zaobíde. Farebnosť je však podstatným znakom Európy. Rozličné jazyky a kultúry možno vnímať ako kaleidoskop, v ktorom sa z mnohorakosti rodí čosi mimoriadne zaujímavé."

Ak to zúžime na slovensko-maďarské vzťahy?

"To je už celkom iná situácia. Jazykové rozdiely medzi týmito krajinami nepochybne sú. Menej typické je to v pohraničných územiach, kde sa viac hovorí oboma jazykmi. Ale dôležité je, že hoci sa slovenčina a maďarčina od seba zásadne líšia, znamená to čoraz menší rozdiel v kultúrnom slova zmysle. Aj politici sa čoraz častejšie venujú práve spoločnej histórii. Slovensko a Maďarsko žilo tisíc rokov v jednom zväzku, čo zanechalo v oboch kultúrach, v ich podstate, hlboké stopy. Pre mnoho mojich západných kolegov je až zarážajúce, aká je medzi nami veľká mentálna podobnosť."

Od tejto myšlienky sme si odvykli, Slovensko bolo dosť dlhý čas súčasťou Československa.

"Áno, a vtedy sa naši ľudia ani toľko nenavštevovali a nemali možnosť cestovať tak ako teraz. Okrem toho má situácia aj iné, nové rozmery: slovenská vláda si dnes vybavuje vlastné záležitosti vo svojej krajine sama. Čoraz viac spoznáva svoju históriu. Ľudia kladú dôraz na ochranu národných pamiatok vo svojich mestách a dedinách. V tom je, samozrejme, Maďarsko a maďarské veľvyslanectvo partnerom."

Maďarská menšina je u nás podstatne väčšia ako slovenská v Maďarsku. Ako je to u vás so spomínaním na spoločnú históriu?

"V Maďarsku žije mnoho ľudí so slovenskými koreňmi, drvivá väčšina sa však pomaďarčila natoľko, že vedomie slovenstva v sebe už nemá. Skôr človeka prezradí meno - telefónne zoznamy v Budapešti a v Bratislave sa nápadne podobajú. Tam, kde je možnosť, sa však maďarsko-slovenské spoločenstvo snaží slovenské tradície udržiavať."

Je výsledok uspokojivý?

"Slovenská menšina v Maďarsku za posledné roky rastie. Kým pred piatimi-siedmimi rokmi žilo na jeho území asi 11 000 Slovákov, dnes sa ich počet blíži k 30 000. Nie je to preto, že tamojšie slovenské ženy a dievčatá by rodili viac detí - bodaj by to tak bolo, ale skôr preto, že čoraz viac obyvateľov žijúcich v Maďarsku dáva vedieť o svojich koreňoch na Slovensku a chce si ich udržať, hoci, povedzme, ďalej hovoria po maďarsky. Ide vlastne o dvojitú identitu."

Aké teda majú Slováci žijúci v Maďarsku predpoklady?

"Je na nich, ako si budú udržiavať svoje kultúrne tradície. Tam, kde je ich hustota najväčšia - napríklad v Békéšskej Čabe či na niektorých ďalších miestach na severe Maďarska, si ponechali svoje zvyky, kultúru, jazyk, a to Maďarsko vedome podporuje cez zákon, na základe ktorého sa život menšiny môže odvíjať v istej forme autonómie. Ľudia tak majú voľnú ruku vo vybavovaní si vlastných záležitostí. Nie je v tom žiadny zádrheľ, hoci pravda je, že finančné možnosti sú v tomto smere aj u nás obmedzené."

Ako je to s výukou slovenčiny na školách?

"Existujú dva druhy škôl - jeden, kde sa niektoré predmety vyučujú v slovenčine a inak je výuka maďarská, alebo sa vyučuje slovenčina ako cudzí jazyk, a druhý prípad predstavuje škola s vyučovacím jazykom slovenským - taká je napríklad v Szarvasi. Je to otázka dohody medzi rodičmi a miestnou menšinovou samosprávou. Takéto samosprávy sa zjednocujú v štátnej, ktorej úlohou je potom zastupovať Slovákov žijúcich v Maďarsku na štátnej úrovni. Podobne zastupuje menšinu aj smerom k Slovensku. Je napríklad rutinnou praxou, že keď slovenskí politici prídu do Maďarska, stretnú sa s predstaviteľmi slovenskej samosprávy. Naposledy sa tu s nimi stretol minister Kubiš."

Je za takýchto podmienok v Maďarsku dôležité sledovať, v akom pomere sa usporadúvajú napríklad maďarské a slovenské kultúrne akcie? Na niektorých zmiešaných jazykových územiach na Slovensku sa to sleduje, a keď sa poľaví, je to hneď cítiť.

"Dôležitá je sila a rôznorodosť spolkov a združení. A tiež, aby sa usporadúvali rôzne kultúrne podujatia, ktoré majú viacero cieľov. Práve teraz v lete ich býva dosť, často sa viažu k nejakému miestnemu sviatku. Priznám sa, nemám osobné skúsenosti, ako je to v Maďarsku, ale určite to má veľký význam v zmysle rovnomerného vývoja obyvateľstva, hlavne v menších mestách. Vždy sa však musí nájsť niekto, kto to robí. A vždy je vidno, či vedenie mesta dá tejto myšlienke priestor. Od toho potom závisí, aký dynamický je kultúrny život v meste."

Táto myšlienka je medzi ľuďmi viditeľnejšia, keď má blízko k ľudovým a národným tradíciám a keď apeluje na jazyk. Nie je to obmedzujúce?

"Záleží to od tvorivosti miestnych."

A ide o normálny prejav, alebo dokazovanie vlastnej identity?

"Na to nie je ľahké odpovedať. Mnohí ľudia nechcú rozhodovať o svojej identite, pretože ju majú dvojitú. Pritom však niečo prežívajú a cítia sa byť niečoho súčasťou. V Európe je to takto čoraz prirodzenejšie. Dnes už možno povedať, že podstatou Európana je, že má viacero identít. Keby sme mali vedomie identity konkretizovať, bol by to problém. Dôležité je, že vieme, že tá európska sa odlišuje od tej americkej."

Koľko miesta v nej má tá národná?

"Spoločnosť je, povedané filozoficky, kopa menšín, každý človek v nejakej žije alebo k nejakej patrí. Akékoľvek záujmové skupiny vytvárajú menšiny. Národnostná môže byť jedna z nich. Ak sa teda niekto cíti byť napríklad Maďarom, pokojne môže byť členom slovenského spisovateľského spolku a neznamená to, že by sa jeho identita nemohla uplatniť."