Richard Jaroněk (1969) pôvodne nemal s fotografovaním veľa spoločného.Vyštudoval kožiarsku priemyslovku. K foteniu sa dostal cez potápanie, chcel aj kamarátom ukázať, aký krásny je svet pod vodou. Dnes patrí k najuznávanejším fotografom na svete, má za sebou knihy, filmy, výstavy a množstvo ocenení za fotografické unikáty predovšetkým veľkých bielych žralokov. Okrem fotografovania vydáva vo Vizoviciach aj humoristický časopis Trnky-brnky.
"Hlavný kameraman skončil ponor a stúpal na hladinu. Bol v trojmetrovej hĺbke, keď si ho všimol tigrí žralok. Vyrazil zospodu, roztvoril čeľuste a zaútočil na kameru. Ako ju chcel vyrvať, doslova vymrštil potápača z vody. Poriadne dlho to rozdýchaval, kým sa opäť vrátil do mora. Mne sa iný skoro zahryzol do brucha. Ponáral som sa nad návnadou. Nevšimol som si, že "tiger" sa ju snaží uchmatnúť. Aby nabral silu, vytrielil na hladinu. Práve som si kontroloval foťák, keď pozriem pod seba a vidím obrovskú papuľu, ako mieri rovno na mňa. Už som nič nestihol, ani skrčiť nohy, ani si brucho chrániť foťákom. Našťastie do mňa iba narazil a hneď odplával. Povedal som si, toto pekne začína! Sme v Durbane prvý deň, čo zažijeme o týždeň? Snáď už len to, že nás zožerú."
Keď sme pred rokom robili rozhovor s podmorským fotografom Richardom Jaroňkom, hneď sme si dohodli ďalšie stretnutie. Sľúbil totiž, že ak prežije, budeme prvými novinami, ktorým porozpráva o ďalšej expedícii. Po potápaní so žralokom bielym - ľudožravým, sa rozhodol ísť ďalej. Z ruky nakŕmiť žraloky tigrie, ktoré, čo sa povesti týka, sú na tom rovnako ako veľké biele.
Skutočne sa mu to podarilo a keďže ho nezožrali, priniesol unikátne fotografie a vznikol film, ktorý bude mať na jeseň premiéru. Bude o tom, že ani podmorské tigre nie sú len stroje na zabíjanie, ktoré sa vrhnú na každého plavca. (Hoci, dlhšie ako hodinu vraj s nimi v mori stráviť netreba. To je totiž časová hranica, keď začínajú útočiť.)
Filmárska expedícia sa snažila lepšie spoznať obávané zvieratá, o ktorých sa vie málo a zdôrazniť ich význam v moriach a oceánoch. A tiež poukázať na nezmyselnosť sietí natiahnutých okolo pláží. Ľudí chránia minimálne, pritom každý deň v nich nachádzajú smrť nielen žraloky, ale aj delfíny, korytnačky, či dokonca malé veľryby. Popolnica so zlou povesťou
Tigrie žraloky patria k trom druhom najnebezpečnejších žralokov. O prvenstvo sa delia s veľkým bielym a s bull sharks. Na pažbe si, čo sa útokov na ľudí týka, každý rok spravia aspoň jeden zárez.
Na rozdiel od veľkých bielych, ktoré vládnu chladnejším vodám, uprednostňuje "tiger" teplejšie moria, takže pomerne často ho možno stretnúť napríklad na Havaji. Skutočným žraločím rajom sú však vody omývajúce Juhoafrickú republiku, preto Jaroňkova výprava odcestovala práve tam.
"Základňu sme mali v dedinke Umcomas neďaleko Durbanu. Väčšina obyvateľov sa venuje rybárstvu a z tigrov majú panickú hrôzu. Keď sa dozvedeli, že ich ideme nakrúcať pod vodu, ťukali si na čelo. V týchto vodách sa nikto normálny nekúpe."
Popolnica, prípadne hyena morí, takto prezývajú rybári žralokov tigrích. Nepatria totiž medzi aktívnych lovcov, skôr dorazia ťažko zranené ryby, či hodujú na mršinách veľrýb. Keď sa však predsa len rozhodnú zaútočiť, je zle.
"Dokonca pri napadnutí veľkým bielym je ešte šanca dostať sa mu z papule. Keď sa však zahryzne tiger, už obeť nepustí."
Zožrať či nezožrať?
Hoci všetci členovia výpravy mali skúsenosti s filmovaním veľkých bielych žralokov, teraz to bolo celkom iné.
"Na bielych žralokov sme často bezúspešne čakali dlhé dni, kým sa konečne nejaký zjavil. Tu sme do vody nahádzali návnadu a do piatich minút tam boli. A nielen štyri-päť štvormetrových pruhovaných tigrov, ale aj žraloky útesové. Mali síce ,iba' dva metre, ale zase ich bolo dvadsať až tridsať a boli dosť agresívne. Vo vode bola poriadna kucapaca, nezažil som väčší adrenalín."
Kým s veľkým bielym pracoval Richard Jaroněk poväčšine v ochrannej klietke, ktorú opúšťal iba výnimočne, teraz klietku nemal vôbec. Ako je teda možné, že plával medzi svorkou rozdráždených dravcov bez toho, aby ho roztrhali?
"Práve preto, že to nie sú mechanické stroje na zabíjanie. Bolo vidieť, že prvú polhodinu si potápačov testujú. Boli opatrní, lebo nevedeli, čo sme vlastne zač. Vo vode cítili vôňu zhnitých rýb, no my sme ju nešírili. Boli na vážkach - sme potrava, alebo potenciálne nebezpečenstvo? Čím dlhšie sme však boli pod vodou, tým viac sa prikláňali k variantu - zožrať! Po pol hodine už začali okolo nás krúžiť v stále tesnejších kruhoch a nakláňať sa na bok, čo sú známky blížiaceho sa útoku. Niekoľkokrát proti nám aj vystrelili, ale vždy sa napokon zastavili. Ešte stále sa neodhodlali pohrýzť, lebo zahryznutie do neznámeho objektu je aj pre veľkého žraloka riziko. Naozaj o život začalo ísť asi po hodine a pol strávenej v ich spoločnosti. Zhruba toľko potrebuje tiger na to, aby stratil opatrnosť a zaútočil."
Zubatý ňufáčik
Dlhšie teda filmári so žralokmi vo vode nezostávali. Čas, ktorý s nimi strávili, však naplno využili. Aby lepšie spoznali ich správanie, odvážili sa k naozaj riskantným kúskom. Napríklad sa chytili ich chrbtovej plutvy a nechali sa potiahnuť, alebo im siahali na rypák, ukrývajúci smrtiace čeľuste.
"Samozrejme, poriadne sme si vytipovali, s ktorým to pôjde. Máme však unikátne zábery. Raz sa napríklad žralok zahryzol do návnady a s rybou v papuli priplával ku mne. Vtedy som ho chytil za ňufák. Cítil niečo na nozdrách, tak sa za tým začal otáčať. Ako som ruku posúval, on sa za ňou vykrúcal, až urobil otočku o 360 stupňov. Keby chcel, v okamihu mi odhryzne celú ruku, no tiež to bral ako hru. Skúsil som to viackrát, a vždy bolo úžasné, dotýkať sa žraloka tam, kde má ukryté svoje zbrane."
Kŕmenie ľudožrútov
Kŕmiť ľudožravého žraloka z ruky skúšal Jaroněk už s veľkým bielym.
"Bol na tom dokonca postavený scenár jedného nášho filmu. Nakoniec sme ho museli prepísať, pretože žralok si jednoducho rybu odmietol vziať. Nie je predsa žiaden maznáčik, čo zobe z ruky. Chcel som to teda skúsiť s tigrami, no keď som s nimi plával, rozmyslel som si to. Zdalo sa mi to byť predsa len priveľké riziko. Lenže môj juhoafrický kamarát Walter je ešte väčší magor než ja, tak ma nakoniec vyhecoval. Doniesol do vody tri obrovské tuniaky a odplával. Ako som ich bral, poranil som si prsty o ostré kostičky v žiabroch. Díval som sa, ako mi crčí krv a pomyslel si - teraz som sám ideálna návnada. Keď som však ponúkol rybu žralokovi, správal sa rovnako ako biely. Nemal záujem. Po desiatich neúspešných pokusoch som to vzdal. Prestal som byť ostražitý a vtedy chňapol. Čeľuste sklapli tesne pri mojich prstoch. Na rozdiel od veľkého bieleho, ktorý si na jeden šup odtrhne kus mäsa, tiger hryzie tak, že myká hlavou zo strany na stranu. Keďže som rybu stále držal, mával mnou ako s handrou. Potom mi ju konečne vyrval a zmizol v hlbine."
Fotoaparát - záchranca života
Skutočne o život však išlo v inej situácii. Pre filmárov boli väčšou hrozbou než tigre žraloky útesové. Vo vode ich bolo nekontrolovateľné množstvo a správali sa agresívne.
"Najmä jedna samica bola nebezpečná. Už mala skúsenosť s ľuďmi, lebo v žiabroch mala zaseknutý háčik. Od začiatku po nás išla, narážala do ramien, chňapla po plutvách, raz som jej dokonca musel dať päsťou do ňufáka. Neodradilo ju to, takže sme nakoniec museli vyjsť z vody."
Najnebezpečnejší zážitok však len prišiel, keď sa žraločici nešťastnou náhodou zasekla do čeľuste karabína z lana, ktorým bol k lodi pripevnený barel s návnadou.
"Lano okamžite odrhla, no ťažký barel ju ťahal ku dnu. Ako zvieraťu ubúdalo síl, začali sa okolo zhromažďovať ostatné žraloky, aby ho dorazili. Neostávalo nič iné, len že som zvrchu na ňu naľahol, ona stuhla od prekvapenia a otvorila papuľu. Vtedy kamarát mykol lanom a karabína sa našťastie uvoľnila. Samica v okamihu nabrala silu, švihla chvostom a zmizla. Vravel som si, máme očko u Neptúna, zachránili sme jednu jeho dcérku. Lenže ona spravila otočku a zaútočila na mňa zospodu."
Richard jej nastavil fotoaparát a myslel si, že po náraze odpláva, tak ako to robili ostatné žraloky v takejto situácii.
"Keď som však vyliezol na loď, kameraman mi vraví - ,vieš, že ťa skoro zožrala?' Jasné, veď som ju odrazil foťákom. ,Čoby,' odpovedal, ,zaútočila ešte raz zozadu, o tom ani nevieš.' Ukázal mi to na kamere. Keď ma minula, naplávala odzadu a zaútočila na rameno. Na zábere krásne vidno, ako sa ku mne rúti s otvorenou papuľou a ja nič netuším. Našťastie práve vtedy som sa trochu pootočil a nad rameno si posunul môj obrovský foťák s bleskom. Po druhý raz teda narazila na kov, a tak definitívne odplávala. Foťák mi zachránil minimálne rameno, ak nie život."
Siete - zabijaci
Filmom o tigrích žralokoch chce expedícia poukázať aj na nezmyselné siete pozdĺž pláží, ktoré v skutočnosti človeka nechránia, zato sú nebezpečné množstvu zvierat.
"Vo vodách, kde je veľa žralokov, sa ochranné siete naťahujú desaťročia. Turisti sú spokojní, žraloky sa k nim nedostanú. Nevedia však, že ide o viac než spornú ochranu. Siete sú totiž rozmiestnené cikcakovito, takže sú medzi nimi päťdesiatmetrové medzery. Rovnako pod nimi je priestor, že by tadiaľ preplával tank. No najmä, všetky žraloky, čo v nich uviaznu, plávajú už smerom od pláže. Keď totiž žralok pláva k brehu, sieť vidí a najmä cíti jej elektromagnetické vlnenie. Pokojne ju teda obopláva a ide si na obľúbenú plážičku, kde loví ryby po tisícročia. Potom zaspí v piesočnatých dunách, kde ho ráno prebudí krik turistov a hluk motorákov. Vystrelí do bezpečia oceánu a vtedy narazí do siete, zamotá sa a uhynie. A v sieťach neumierajú len žraloky, ale aj delfíny, korytnačky, dokonca mladé veľryby. A ešte jedna vec: Siete sa síce pravidelne čistia, no aj tak sú v nich uhynuté zvieratá niekoľko hodín, takže vlastne lákajú žraloky k pláži. Ľudí samozrejme treba chrániť, ale inak, modernejšie. Existujú napríklad prístroje vysielajúce elektromagnetické vlnenia, ktoré žraloky odpudzujú. Takže aj o tomto bude náš film, že ,hyenu' morí treba nielen pochopiť, ale aj chrániť."
FOTO - RICHARD JARONĚK
Štvormetrový žralok tigrí patrí k najnebezpečnejším žralokom. Ani on však nie je len bezhlavá mašina na zabíjanie ľudí. Keď človek vie ako na to, môže sa ho dokonca dotknúť na najnebezpečnejšom mieste - na papuli. Radšej to ale neskúšajte. Tigre si každý rod pripíšu na svoje konto minimálne jeden útok na človeka.
FOTO
Pre väčšinu ľudí by takéto stretnutie bolo najhroznejšou nočnou morou. Nie pre potápačov, ktorí filmujú podmorský svet. Tí boli naopak nadšení, že sa vody v okolí Durbanu žralokmi len hemžia. Barel s návnadou spoľahlivo do piatich minút prilákal zo päť tigrích žralokov a zo tridsať žralokov útesových. A tie lepšie naladené dovolili odvážlivcom priblížiť sa skutočne na dotyk.
