Soňa Valentová-Hasprová sa narodila v Trnave. V roku 1967 absolvovala štúdium herectva a v roku 1985 štúdium televíznej réžie na VŠMU v Bratislave. Od roku 1967 je členkou Činohry SND, v rámci ktorej stvárnila množstvo ženských charakterov, najmä s podtónom melanchólie a tragiky. S režisérom Pavlom Hasprom má dcéry Natáliu a Katarínu. Výber z filmografie: Kladivo na čarodejnice (1969); Zlozor (1971); Koncert pre pozostalých (1976); Paleta lásky (1981); Noční jazdci (1985); Perinbaba (1990); Marta a ja (1991); Requiem pro panenku (1996). Režírovala televízny film Plánka. V súčasnosti účinkuje v hrách Mačka na horúcej, rozpálenej streche (Malá scéna), Tak sa na mňa prilepila (Hviezdoslavovo divadlo); Ženský zákon (Malá scéna); Kabaret (Divadlo A. Bagara v Nitre)
Desaťročia patrí k hviezdam Činohry SND. Talent a muzikalitu osobitej krásky s červenkastou hrivou a mandľovými očami využívali nielen slovenskí režiséri, ale aj českí filmoví tvorcovia. Manželka zosnulého režiséra Pavla Haspru a mama dvoch herečiek, Natálie a Kataríny, SOŇA VALENTOVÁ, stojí na divadelných doskách takmer 40 rokov. Z javiska neodchádza napriek tomu že sa jej úlohy aj život zmenili. Jej Bjetuši Šálinke v Ženskom zákone stále tlieska plné hľadisko.
Slovenská klasika, Tajovského Ženský zákon, oslávil desaťročnicu na doskách SND, vy ste sa vekom prehupli ponad ďalšiu priečku. Ako sa vám toľké roky hrá táto dedinská veselohra?
"Jubileá sa mi nedávno naozaj pospájali. Túto klasiku preložili básnik Štefan Moravčík s bratom do záhoráčtiny, čím jej dodali punc súčasnosti a vyšperkovali ju zemitými replikami. Hra ma naozaj teší. Všetci sa dobre zabávajú a na konci najviac tlieska neškrobená mládež."
Myslíte si, že Ženský zákon má ambíciu dobehnúť počtom repríz dosiaľ neprekonateľný muzikál Na skle maľované?
"Možno je jeho nasledovníkom. Zatiaľ nie však počtom repríz, pretože sa hráva raz, najviac dvakrát do mesiaca."
V Na skle maľované ste hrali pôvabnú Smrť. Môže mať v reálnom živote aj smrť svoje pôvaby?
"To je jedna z umeleckých predstáv. Ale, ak je niekto na tom zle, smrť je ako dočasný spánok, vykúpením. Keď sa pominie náš systém plný utrpenia, bolesti a strachu, bude to inak. V počítači Najvyššieho je však zatiaľ iný program."
Váš zosnulý manžel Pavol Haspra režíroval aj Ženský zákon. Aké to bolo mať manžela na scéne a režiséra v domácnosti?
"Platilo opačné garde: Paľko bol manžel v domácnosti a režisér na scéne. Všetko bolo tak, ako malo byť. Pri režírovaní z neho často vybuchovala energia, takže doma bol tichý ako myška. Paru vypustil v práci. Každý má iný prístup. Paľko dokázal strhnúť ľudí."
Ako ste sa vy dvaja zoznámili?
"Študent réžie, ktorý uňho asistoval, vedel, že Paľko má za sebou rozvod v prvom manželstve a prežíva krízu. Asi si myslel, že ho treba zoznámiť s nie celkom márnou slečnou. Ja som zasa túžila vidieť stále vypredané, škandalózne predstavenie Kto sa bojí Virginie Woolfovej od Edwarda Albeeho, ktoré vtedy režíroval na Malej scéne. Nebolo miesta a preto ma posadili vedľa miesta pána režiséra. Pochytila ma strašná tréma, no Haspra sa nedostavil. Nakoniec prišiel, záver predstavenia som takmer nevnímala a po skončení sme sa zoznámili. Osudovo.
Videli ste sa prvýkrát?
"V Divadelnom klube sme si na sekundu počas istej búrlivej diskusie pozreli do očí. Bolo to zopár dní pred naším zoznámením. Ja som na ten jeho ohnivý pohľad nezabudla."
Bola to láska na prvý pohľad?
"Snáď od neho. U mňa sa láska rodila postupne, cez obdiv k jeho profesionálnym schopnostiam. Tiež som prežívala citovú krízu a Paľko - drobný francúzsky typ človeka - ma spočiatku upútal najmä ako divadelník."
Za čo bol najviac hodný lásky?
"Za snahu ostať za každú cenu spravodlivý a slovami jeho obľúbeného Dostojevského, pomáhať ‚poníženým a urazeným.' Bol nesmierne pracovitý, nevedel nerobiť. Aj relaxoval iba pri knihe. Dokázal však uznať úspech druhému, čo v našej brandži nie je samozrejmé. Mal veľkorysé srdce."
Čo mal ešte rád?
"Miloval výtvarné umenie a to naučil aj mňa. Nikdy som si nemyslela, že obrazy môžu mať na človeka taký vplyv. Napríklad, keď som videla v Gallerii degli Uffizi vo Florencii Boticelliho Zrodenie Venuše, prikovalo ma to k zemi."
Pavol Haspra odmietal starnúť, nebral na vedomie pribúdajúce roky. Ako sa vy vyrovnávate s plynutím času?
"Ako s nutným zlom. V každej chvíli sa snažím nachádzať zmysluplnosť a pozitivitu. Človek sa musí zaslúžiť o dobro a harmóniu v sebe. Pomáha mi viera v to, že raz bude na zemi lepšie."
V detstve ste sa venovali hre na klavíri aj baletu. Vaše dcéry Katarína aj Natália sú umelkyne, manžel bol režisérom. Dokázali by ste si predstaviť seba v inej profesii?
"Vždy som chcela robiť iba umenie. Talent som mala snáď najviac na herectvo. Občas som anonymne upravovala hry, ktoré manžel režíroval. Po rokoch som sa znovu pokúsila o písanie. Moja prvotina pre deti s názvom Pes Ari vznikla pred štyrmi rokmi, po smrti milovaného psíka. Ešte som však nenašla vydavateľa. Teraz sa púšťam do spomienok zo spoločného života s Paľom Hasprom."
Ihneď po skončení štúdia vás zobrali na našu prvú scénu. Ako si spomínate na toto obdobie?
"Už počas štúdia som účinkovala v Brechtovej Žobráckej opere, kde som dostala hlavnú postavu Polly. Po mame - klavírnej virtuózke - som zdedila muzikalitu, ktorú som využila už aj v tejto úlohe. S manželom sme neskôr mali radi najmä Dostojevského. Hrala som v Zločine a treste, v Bratoch Karamazovcoch, aj v množstve televíznych inscenácií."
Čo filmári, ako sa vám pracovalo pred kamerou?
"Za svoj prelomový film považujem dielo Otakara Vávru Kladivo na čarodejnice. Často sa stáva, že Katke dnes hovoria - Vaša mama bola naším sexidolom v Kladive na čarodejnice. Mala som šťastie na české filmové režisérske osobnosti, hrala som vo filmoch Karla Kachyňu, Jiřího Weissa, s Jakubiskom som robila Perinbabu."
S týmto filmom ste reprezentovali aj v Cannes...
"Vďaka nemu som sa štyri dni v živote skutočne cítila ako hviezda - pravdaže popri Juliette Massine. Bol to úžasný pocit byť aspoň raz obskakovaná a hýčkaná, byť kráľovnou. Na takéto dni sa nezabúda."
Čím ste radšej - divadelnou alebo filmovou herečkou?
"Na mojej generácii bolo výnimočné, že sme radi robili všetko. Aj sme to stíhali, aj to bolo na nás vidieť. Ak urobíte dvesto televíznych a sedemdesiatpäť divadelných inscenácií a desať filmov, niekde sa to musí prejaviť. Preto ma mrzí, že sa dnes u nás tak málo nakrúca. Mladí herci nemajú toľko šancí uplatniť sa. Dôležitá je aj televízia. Mám rada dokumenty o prírode, no človek potrebuje i umenie, aby bol citovo vychovávaný. To ho pozdvihuje a emocionálne zaangažuje. Okrem rozumu treba začať u mladých zapájať aj srdce."
Naposledy ste stvárnili vychovávateľku Volfovú v Rekviem pro panenku. To je už desať rokov. Necnie sa vám za kamerou?
"Naozaj sa mi za kamerou cnie, lebo je to iná práca, ako v divadle. Keď som dostala od Filipa Renča scenár k Rekviem pro panenku, zhrozila som sa, že musím byť taká negatívna. Sestra Volfová bola extraktom zla. Poplakala som si a Renč ma presvedčil, že je to krásna úloha. Podobnú postavu mi určil aj manžel v Prelete nad kukučkiným hniezdom v divadle."
V čom bola iná?
"V divadle je fluidum zla citeľnejšie. Chvíľu mi trvalo, kým som si navliekla zlo na seba. Dušan Tarageľ pri skúškach komentoval - Sonička, už je to dobré, všetci ťa dostatočne nenávidíme. Vďaka takýmto postavám viem, že niet dobrého a zlého človeka, ale všetko máme v sebe. Ide iba o to, čomu dáme voľný priebeh. Aj na scéne, aj v živote."
FOTO - ARCHÍV
Povedali o Soni Valentovej
Mária Kráľovičová, herečka
Sonička je krásny, jemný a dobrý človek. Snaží sa šíriť dobro okolo seba a ja som vždy rada, keď sa s ňou môžem pred predstavením pozhovárať. My dve sme totiž blíženkyne a preto máme dosť podobné povahy. Hrali sme spolu v množstve inscenácií, naposledy v Ženskom zákone, kde ja som tetka Dora a Sonička tetka Bjetka.
Helena Jurasovová, folkloristka
Hoci ja som pôvodne choreografka predstavenia Ženský zákon, vďaka Soničke v ňom už aj spievam. Ona si totiž všimla, že za kulisami som vždy tancovala a spievala. Tak mi povedala - Prečo spievaš tam, keď môžeš na scéne? Boli s tým trochu problémy, lebo pre mňa chýbal v divadle kostým. Doniesla som si preto vlastný kroj a odvtedy som na scéne pečená-varená.
Ľubomír Feldek, textár a spisovateľ
Sonička Valentová je skvelá herečka a mal som česť pre ňu písať aj prekladať. Vždy ma poteší keď zisťujem, že dodnes vie naspamäť napríklad verše zo Sofoklovej Antigony, kde hrala Ismenu. Nezabudnem ani na to, ako som sedel vo festivalovej hale v Benátkach, krátko pred začiatkom premietania Perinbaby, ako Jakubiskov scenárista. Hala bola plná reportérov striehnucich na hviezdy. A vtom sa už aj jedna zjavila, nebol to nik iný, ako naša Sonička. Graciózne, v dlhých šatách a elegantnom klobúku zostupovala do haly a všetci reportéri sa k nej vrhli, kamery vrčali, spúšte cvakali, a ona kráčala tým smerom, kde sa hala otvárala k moru. Pár krokov po piesku a už jej more špliechalo pri nohách. Sklonila sa, nabrala vody do dlane, a zas ju nechala vytiecť pomedzi prsty. Párkrát to zopakovala, obrátila sa, a rovnako graciózne sa vracala do haly. Vždy, keď sa stretneme, na to spomíname.
S Aničkou - Gabrielou Dzúrikovou ako Bjeta Šálinka v Tajovského Ženskom zákone.
Nenávidená doktorka v inscenácii D. Wassermana Prelet nad kukučím hniezdom.
Svojho času sa v Cannes cítila ako akutočná hviezda.
