David Abazia žije v mestecku Šlomi na severe Izraela, zopár kilometrov od hraníc s Libanonom. Keď sa v stredu zatriasli okná jeho bytu po výbuchu kaťuše a videl ako suché kríky pár desiatok metrov od jeho zá?hrady zachvátili plamene, zbalil ženu a dvojmesačného syna a prišiel do Beerševy, asi 150 kilometrov od Šlomi.

Tam žije jeho stará mama. Tlačia sa v malom byte bez klimatizácie, ale sú v bezpečí. Zatiaľ. "Nie som hrdina," hovorí 33-ročný David. Obáva sa, že od armády dostane povolávací rozkaz.

David obdivuje ľudí, ktorí v Šlomi zostávajú. "Myslím, že je správne, ak tam zostávajú, aby Hizballáhu ukázali, že sa nebojíme. Ja na to však nemám nervy. Možno keby som bol sám," rozmýšľa.

Jeho syn Ofer má dva mesiace a je ťažko chorý. Má vrodenú poruchu nadobličiek a bez liekov a pravidelných kontrol by neprežil. To je hlavný dôvod, prečo David zo Šlomi utekal. "Musel by som sa zabiť, keby sa mu pre moje vlastenectvo niečo stalo."

David sa bál, že sa s chlapcom nedostane do nemocnice. Rozhodol sa, keď videl v televízii, ako v ich nemocnici presúvajú do krytov ženy tesne pred pôrodom. V Šlomi zostali rodičia a svokrovci. Má tam dom. "Ja viem, že teraz sa nehodí o tom rozprávať, ale do toho domu som vrazil všetky úspory a hypotéku budem splácať ešte dvadsať rokov."

Televíziu už radšej ani nepozerá. Pozná takmer každé miesto a dom, na ktorý dopadli kaťuše.

"Počujete len také tupé bum, potom sa trasú okná a začne horieť. Nie je to až také zničujúce, ale vystraší vás to. Suseda dostala hysterickú stratu hlasu, priatelia mi telefonovali, že ich desať- a dvanásťročné deti sa začali v noci pocikávať."

David teraz rozmýšľa, čo ďalej. Vrátiť domov sa nemôže a z niečoho musí žiť. Doteraz pracoval pre telekomunikačnú spoločnosť, zavádzal káblovku a telefóny. Myslí si, že vojna bude dlhá a je mu ľúto aj to, že Izrael ničí Libanon.

Počul, že je to krásna krajina. Veľmi podobná ako jeho sever. Nikdy tam však nebol a teraz mu je jasné, že sa tam ani nepozrie. "Možno Ofer, ak Boh dá." (mik)