Sú knihy, ktoré veľa kričia a nepovedia nič. A sú aj knihy, ktoré iba šepkajú, a preto sa stratia. Napokon sú knihy, ktoré sú hrdé, a teda slobodné. Presne takou je i debut Faizy Guénovej Zajtra bude lepšie. Kniha, ktorú najlepšie vystihujú jej vlastné slová. Je inteligentnou nekrvavou vzburou, ktorou sa ľudia bránia. Ľudia z predmestí, masa dynamitu, ktorá len čaká na svoju rozbušku.

Táto kniha vám povie o rádoby multikulturalizme viac, ako smernice a poučky z Bruselu. Názory autorky tínedžerky, podávané slovami inej tínedžerky, marockej imigrantky Dorie, sú ostré a drsné, o to viac však úprimné.

Sama Guénová totiž vyrástla na parížskom predmestí, presne v tých nepokojných štvrtiach, kde je televízia Koránom chudob?ných a ktoré len nedávno horeli v plameňoch výtržností a protestov. Navyše, pochádza z alžírskej rodiny, takže veľmi dobre vie, čo týchto ľudí naozaj trápi.

Často vôbec neovládajú reč svojej "materskej" krajiny, nemajú peniaze, sú negramotní a spoločnosť im dáva najavo, že ich trpí len ako občanov druhej kategórie.

A tak jediné, čo im ostáva, je hrdosť, tradícia a islam. Často plný rodových stereotypov a fundamentalizmu, kde najdôležitejším slovom je "chšuma" - hanba. V takomto prostredí sa jej treba vyhnúť za každú cenu. "Tu stačí, aby si raz šliapol vedľa a koniec. Do smrti máš nálepku."

Dôležitá je pritom sociálna situácia a pocit z nej, ktorý sa premieta do slov mladej, z lýcea na učilište preradenej hrdinky. Spolu s dvojakým rodovým metrom chlapec - dievča. Pretože pozícia a práva ženy sú v arabskej spoločnosti minimálne. "Stačí mať na hrudi dve malé vyrážky - prsia, vedieť držať jazyk za zubami, upiecť chlieb, a hotovo, môžeš sa vydávať."

Zajtra bude lepšie je preto takou silnou knihou, lebo rozpráva uveriteľne a realisticky. Našťastie, aj dokonale sviežo, s mladým a možno práve preto takým provokačne výbušným jazykom. Na vysvetlenie, Guénová túto novelu napísala, keď mala pätnásť. Iba. Nie je síce úplne autobiografická, napriek tomu mnohé Guénová zažila na vlastnej koži. Nečakajte od nej pseudointelektuálne pózy. Ani veľké dejiny, písane od stola úradníkov. Ak sa začítate do textu, príde vám myšlienka akejsi európskej politickej korektnosti postavená na hlavu. Je zásadným nepochopením. A často len inak a dômyselne ukrytým rasizmom. "Ľudia sa totiž utešujú porovnávaním s tými, čo sú na tom horšie ako oni," píše sa v texte.

Aj keď sa pri čítaní stále usmievate, je to smutný text. Nie je to kniha len o živote vo francúzskom gete. Je to kniha o strate a nachádzaní ilúzií. O živote vo všeobecnosti. Ale vďaka nej možno porozumiete "aj" životu napríklad na takých francúzskych predmestiach. Porozumiete prostredníctvom trpkého humoru. Inak to asi ani nejde.

A ako už ktosi povedal, ak vám život servíruje citróny, urobte si z nich citronádu. Jediné, čo vás tak na tejto výbornej novele zamrzí, je občas trochu kostrbatý slovosled či vynechané predložky.