Eugen Suchoň a Dimitrij Šostakovič. Dvaja veľkí skladatelia 20. storočia s podobnými osudmi. Tvorili geniálne skladby a väčšinu života prežili v totalitných režimoch. A obaja ešte počas života spísali knihy spomienok zaujímavé nielen pre hudobníkov. Ich čítanie ponúka zaujímavé otázky.
Život plný (iba) hudby
Hoci obe knihy sa začínajú spomienkami na detstvo, obsahovo sa čoskoro začnú rozchádzať. Zatiaľ čo príbeh Eugena Suchoňa (1908-1993) podáva jeho dcéra, Dimitrij Šostakovič (1906-1975) svoje osudy vyrozprával mladému muzikológovi.
"Z času na čas som opatrne sondovala a vo chvíľach, keď sme zostali osamote, vypytovala som sa na niektoré zaujímavejšie pasáže z jeho života," píše Danica Štilichová-Suchoňová v doslove ku knihe s názvom Život plný hudby. "Otec však už nemal silu ani chuť spomínať. Vyčerpávalo ho to a často iba mávol rukou a povedal: Načo?"
Dnes sa dá už iba špekulovať, do akej miery sa Suchoň kontroloval vedome, aby sa vyhol pretriasaniu chúlostivých momentov svojho života. Mal titul národného umelca, chcel sa venovať najmä hudbe a mať pokoj.
Každopádne, prvé vydanie spomienok v roku 1981 uviedol slovami: "Verte, je to krásny pocit obzrieť sa dozadu za svojím životom a vidieť, že to, čím sme žili, o čo sme sa usilovali, padlo na úrodnú pôdu." Nebolo to vždy tak.
Do knihy sa iba v náznakoch dostala zmienka o politických problémoch, ktoré sprevádzali uvedenie opery Krútňava (1949). Komunisti Suchoňovi vyčítali nevhodnosť libreta, v ktorom figuruje vražda dedinského mládenca a nútili ho urobiť zmeny. Dramatickým okolnostiam, ktoré sa skončili jeho kompromisom, Suchoň venuje iba dve strany.
Čitateľ zostane ukrátený aj o to, ako úspešný mladý skladateľ prežíval obdobie druhej svetovej vojny. Dozvieme sa iba stručne, že prijal miesto na Hudobnej akadémii a oženil sa.
Obdobie invázie v auguste 1968 a následné perzekúcie vynechal úplne. Existujú len svedectvá z druhej ruky, ako napísal protestný list do novín, ktorý neskôr odvolal a spomienky jeho mladších kolegov, ktorí po svojich vylúčeniach zo zväzu skladateľov márne hľadali podporu u národného umelca.
Svedectvo
Šostakovičov život bol napínavejší. Na Slovensku išlo možno tak o materiálnu existenciu, v Rusku o život. Zvlášť v prípade umelca, ktorý sa stýkal s Mejerchoľdom a Zoščenkom (ich diela boli všetko iné než oficiálny socialistický realizmus) a patril medzi priateľov maršala Tuchačevského. Toho Stalin nechal popraviť pri čistkách krátko pred vojnou.
Aj talentovaný ruský hudobník sa zrazil s režimom pre operu. V januári 1936 po uvedení jeho Lady Macbeth vyšla v Pravde recenzia s hrozivým názvom Chaos namiesto hudby. Odvtedy začal žiť v neistote.
Stalin sa s ním kruto pohrával - kým jeho opery a symfónie často zakazoval, pravidelne mu dával zákazky na filmovú hudbu a spravil z neho "veľvyslanca mieru".
Až v roku 1979 sa ukázalo, ako sa Šostakovič vyrovnal so životom v schizofrénii. Solomon Volkov dodržal slovo a tajné rozhovory so skladateľom vydal v Amerike, po jeho smrti. U nás dosiaľ nevyšli, je tu však český preklad.
Šostakovič si osvojil úlohu "božieho blázna" prijal rôzne pochybné štátne zákazky, ceny, podpísal niekoľko oficiálnych prejavov, ale svoj vnútorný život vložil do partitúr. Dozviete sa, napríklad, že za vojny sa mu paradoxne tvorilo najlepšie, lebo smútok bol "povolený", alebo že temná druhá časť jeho 10. symfónie, ktorá vznikla krátko po Stalinovej smrti, je jasné zúčtovanie.
Motívy otvoreného svedectva prezradil v posledných slovách knihy: "Rozprával som o mno?hých neutešených a tragických udalostiach, aj o zlých a odpudivých postavách. Stretnutia s nimi mi spôsobili množstvo bolesti a sklamaní. Vari môžu moje skúsenosti pomôcť mladým a ich život bude bez trpkostí, ktoré tak šedivo sfarbili môj život."
Hoci dodnes sa vedú diskusie o hodnovernosti tejto knihy (Volkov myšlienky Šostakoviča poskladal z písomných poznámok), je to fascinujúce čítanie. Len škoda, že podobná odvaha iným chýbala.
