V poslednom období sa spisovateľ PETER PIŠŤANEK médiám vyhýbal, nechcel komunikovať, poskytovať rozhovory, ani sa ukazovať na verejnosti. Autor slávnej románovej série Rivers of Babylon, ktorá sa dožila aj filmového spracovania, si mediálnej pozornosti užil už dosť a vie, že to s ňou nie je ľahké. Počuť ho však pravidelne v rádiu po boku moderátorky Sone Müllerovej. Keď pred časom diskutovali v éteri na tému svadba, zrejme málokto tušil, že o pár mesiacov sa aj on ožení. Stalo sa a spisovateľ je čerstvým manželom. Do rozhovoru sa mu síce ani po tejto významnej životnej zmene veľmi nechcelo, ale nakoniec sa nechal presvedčiť.

Muži vo vašom veku rozmýšľajú skôr o tom, aké dobré je byť bez záväzkov, a vy ste sa oženili. Bolo to pre vás dôležité?

Vždy som mal výčitky svedomia, ako blbo som žil, tak som si to chcel nejako vyžehliť. Dosť bolo voľných zväzkov. Ale teraz vážne: vyplynulo to akosi prirodzene. Neuvažovali sme nad dôležitosťou či zásadnosťou tohto kroku. Jednoducho sme si povedali, že to tak chceme, išli sme za farárom a normálne sme sa zobrali.

Chcete si založiť rodinu?

Nechávam to plynúť. Nebránim sa ničomu a nič neprivolávam, niečo sa vždy vyvŕbi. Samozrejme, isté plány máme.

Už dlho o vás nepočuť, hovorí sa, že písanie ste zavesili na klinec. Prečo?

Z jednoduchého dôvodu - úplne sa zo mňa vytratila potreba sebareflexie smerom von.

Kritiky však písali, že vaše knihy sú charakteristické skôr schopnosťou odosobniť sa než sebareflexiou.

Nemusím predsa písať rovno autobiografiu, aby v tom čitateľ odhalil nejakú moju sebareflexiu. Vlastne v každej mojej knihe sa odrážal môj postoj k svetu, k životu. Moje postavičky boli síce všetky vymyslené, ale poznačené mojím cynizmom. Prezrádzajú ma aj ich utajené túžby či spôsob humoru." Z čoho pramenil ten cynizmus? "Asi z emotívnych zranení z detstva, ktoré môžu byť pre človeka veľmi nepríjemné a väčšinou ho ovplyvňujú na celý život. V istom veku som si povedal - urobím všetko pre to, aby som už žiadnu bolesť a poníženie nezažil. Bola to, samozrejme, zradná cesta. Naše pozitívne a negatívne emócie sú vždy spojené nádoby a ak chce človek v sebe jedny zapuzdriť a vytesniť, zároveň odchádzajú aj tie druhé. Keď si teda poviete, že nebudete cítiť bolesť a zlosť, budete tú emóciu potláčať, až nakoniec stratíte aj schopnosť tešiť sa. Vlastne prestanete cítiť čokoľvek a ostane vám len rácio. A ani tomu sa - v mojom prípade - veľmi nedarilo. Je to vlastne porucha osobnosti. Hovorí sa tomu syndróm železných kachlí. Človek akoby bol v nich zavretý, všetko k nemu síce dolieha, ale on to neprecíti. Vlastný život ho neuspokojuje, niečo dôležité mu v ňom chýba. A potom si to vynahrádza utiekaním sa do iných svetov.

Hovoríte teraz o sebe?

Áno. O tom boli moje prózy. Kedysi som ich vydával za hru medzi čitateľom a mnou. Dnes viem, že boli únikom pred realitou. Keďže teraz už nemám pred čím unikať, tak ani nemám potrebu písať beletriu. Ale keď ma napríklad filmový producent požiada o spoluprácu, tak do toho idem. Sú za to prachy.

Vtedy vás to baví?

Musí - veď splácam pôžičky a zloženky.

Pracujete ako marketingový manažér. Napĺňa vás táto práca?

Som spokojný. Ohodnotenie je pomerne zaujímavé, a hlavne, cítim stabilitu. Vo firme už fungujem desať rokov a vystriedal som viacero postov. Neviem si predstaviť, že by som robil niekde inde. Samozrejme, nepracujem už tak zapálene ako kedysi. Z workoholizmu som sa tiež vyliečil. A ani by mi nenapadlo len tak si sadnúť a písať poviedku. Načo?

Iste, nemuseli by ste už napísať ani čiarku, a predsa ostanete v histórii slovenskej literatúry zapísaný ako jedna z jej výrazných postáv. Stačí vám to?

Hm, skôr figúrok. Tu ide skôr o to, že sa bez písania literatúry cítim pohodlne. Viete, mám pocit, že za písaním vždy stojí istá nevyrovnanosť. Normálny, vyrovnaný človek podľa mňa nemá potrebu písať.

Prečo si písanie spájate s nevyrovnanosťou?

Možno nejde len o literatúru, ale aj o iné prejavy v umení spojené s exhibicionizmom, s pocitom, že to, čo vymyslím a ako vidím svet, musí všetkých nevyhnutne zaujímať. Kedysi som ako autor cítil určité uspokojenie, keď mi niekto povedal, kurníkšopa, to je dobré, to je zaujímavé. Dnes mi to nechýba. Keď ma niekto ešte náhodou osloví ako spisovateľa, starostlivo počúvam svoje vnútro a pátram v sebe, čo cítim. S uspokojením zisťujem, že ma to už veľmi nevzrušuje.

A čo publicistika?

Občas niečo napíšem, ale tiež už nie s takým prístupom ako kedysi. Keď som trebárs písal ešte pre inZine, bol som taký strašne sústredený na poňatie seba samého ako publicistu, že témou pre články bol pre mňa dokonca aj môj súkromný život. Aj tie najintímnejšie zážitky s inými ľuďmi som posudzoval z hľadiska možnej použiteľnosti v nejakom článku. To bol exhibicionizmus najvyššieho rangu. Na internetových diskusných fórach som ustavične niekomu niečo vysvetľoval, strašne mi prekážalo, keď niekto moje myšlienky pochopil inak, než som ich myslel. Stále som mal pocit, že všetci musia pochopiť, čo som chcel povedať. Teraz často sledujem blogy a ich diskusné fóra a zdá sa mi, že kopa autorov trpí tým istým pocitom - stále niečo vysvetľovať a dovysvetľovať.

Je na tom niečo zlé, keď človek pri tvorbe vychádza z osobných skúseností a zážitkov?

To nie, ale nemôže byť posadnutý sám sebou. Na jednej strane je presvedčený o svojej genialite, a na druhej sa neustále necháva druhými presviedčať o tom, že nie je nula. Jedno aj druhé je prejavom nenásytnej narcistickej duše.

Ako sa vám podarilo zbaviť sa takéhoto pocitu?

Malo to istý vývoj. V osobnom živote sa mi nedarilo a prežil som depresiu. ozajstná depresia, že to môže byť aj smrteľná choroba.

Aké to bolo?

Nebol som schopný nič robiť, iba ležať, pozerať do stropu a čakať, či to prejde. Každú noc pred zaspatím som si želal, aby som sa nezobudil, a keď som sa ráno zobudil, povedal som si, zase smola. V depresii nemáte žiadny smer a navyše, každá prežitá sekunda trvá storočie.

Čo vás dostalo do takéhoto stavu?

Mal som postavený život na pár pilieroch, ktoré sa mi zrútili. Všetko, čo som v sebe dlhé roky neriešil, sa vo mne usádzalo. Priateľka sa so mnou po pätnástich rokoch rozišla, onedlho sa mi rozpadol ďalší vzťah, do ktorého som citovo aj ináč veľa zainvestoval, a okrem toho práve vtedy stroskotala jedna celkom zaujímavá šou, ktorú som robil v televízii s Milanom Markovičom. Skrátka, nakopilo sa to a ja som dostal zo seba strach. Tak som vyhľadal odbornú psychoterapeutickú pomoc.

Dôverovali ste psychoterapii?

Prijal som ju a odporúčal by som ju každému - už len preto, aby si nemyslel, že je to iba liečenie sa z nejakého defektu. Často to môže byť spôsob, ako pevnejšie chytiť svoj život do vlastných rúk, a to je veľmi dôležité.

Čo na to hovorí vaša manželka?

S ňou som sa zhodou okolností zoznámil, keď som bol už v pohode. Zdá sa, že všetko príde v živote vtedy, keď má. Počas zlého psychického stavu som všetko vnímal akési zahalené, akoby som bol pod vplyvom nejakej drogy - a zo začiatku som vlastne aj bol pod vplyvom liekov. Dnes vnímam ešte aj farby, chute a vône celkom inak.

To je pre vás zrejme dôležité, keďže ste aj degustátor koňakov. Ako ste na tom s týmto hobby?

Celkom plodne, čo sa týka písania. Naša firma chce o tom vydať knižku, ktorú pripravujem. Myšlienka je stará už desať rokov. Pôvodne sa mal zrodiť CD-ROM, ale počas našich ciest po juhofrancúzskych páleniciach sme si uvedomili, že o pár rokov sa cédečko už nebude dať na ničom ani otvoriť, preto nech je to radšej kniha. Tak som sa do nej pustil, dostal som vo firme pol roka platené voľno na písanie.

Takže predsa niečo píšete. Vaše knihy zo starších čias sú stále obľúbené, už začiatkom deväťdesiatych rokov sa to odzrkadlilo na ich predajnosti. Mal na váš psychický stav vplyv aj tento úspech?

Skôr išlo o to, ako som fungoval v súkromnom živote. Nebol som schopný emócie prijímať ani odovzdávať. Vzťahy, ktoré som prežíval, boli tým pádom citovo prázdne. Dnes je mi to ľúto, lebo som ubližoval.

Mali ste nejakú predstavu, ako by mal vzťah fungovať?

Vôbec nie, a práve počas psychoterapie mi došlo, že to mám vlastne z rodiny. Veľa som o nej na prvých sedeniach rozprával. Keď som už pospomínal všetkých, vrátane strýkov a tiet, terapeutka sa ma opýtala, prečo som ani raz nespomenul mamu. Vtedy som sa zamyslel. Mama svoje city navonok veľmi neprejavovala. Mala svoju predstavu, že budem inžinierom v tehelni, kde robila celá naša rodina. A tak som musel ísť na gymnázium, z čoho som bol zdesený, pretože som mal veľké problémy s matematikou.

Chceli ste niečo iné?

Predstavoval som si, že pôjdem na umeleckú priemyslovku, na základnej škole mi ju odporúčali. Chcel som sa stať výtvarníkom. Na gymnáziu som absolútne pohorel.

Prečo ste ho nedokončili?

Bál som sa tej matiky a začal som blicovať. Väčšinou som potom vysedával v krčme s hipisáckou partiou. Tam ma to bavilo, aj baby sa mi tam zdali zaujímavejšie. Maturitu som si dokončil až po prevrate.

Po revolúcii ste študovali na Vysokej škole múzických umení. Ako to dopadlo?

Najprv som skúsil dokumentaristiku, potom scenáristiku. V prvých dvoch ročníkoch som mal dokonca prospechové štipendium, no v treťom som na pol roka nemal ani jeden zápočet. Nedoštudoval som, vtedy som už robil kreatívneho riaditeľa v reklamnej agentúre a svoj život som videl v tvorbe reklamy. V škole som chcel len čo-to pochytiť z remesla, nie učiť sa obnažovať svoje vnímanie. Okrem toho bolo aj časovo dosť náročné skĺbiť prácu s denným štúdiom.

Vašou najslávnejšou postavou je lump Rácz z románovej trilógie Rivers of Babylon. Máte s ním dnes niečo spoločné?

Rácz sa, paradoxne, stal pre čitateľov najsympatickejšou a najľahšie zapamätateľnou postavou z môjho románu. Veď vznikol aj akýsi jeho kult. A pritom to bol odsúdeniahodný človek, chrapúň, sviňa a zločinec. Možno som, podobne ako on, túžil po jednoduchom a jednoznačnom živote, jednoduchých a jednoznačných riešeniach. Taký malý fašista. A nevedel som, rovnako ako on, čo je láska. Niečo ako láska sa v žiadnej z mojich kníh nevyskytuje.

Zato čierneho humoru je tam dosť, a mnohí čitatelia to ocenili.

Keď je to tak, potom je to fajn. Ale úprimne povedané, cítim to dnes ako akési zvláštne rúhanie.

Nechcete dnes písať beletriu aj preto, lebo sa nechcete rúhať?

Láka ma využívať svoje remeselné zručnosti, ale nemám k písaniu žiadne vnútorné pohnútky, Vždy príde impulz zvonka, povedzme objednávka. Keby to tak nebolo, asi by som už nikdy nič nenapísal. A asi by mi to ani nechýbalo. Neviem sa tomu ubrániť, ale dnes mám pocit, že celé to moje slávne písanie bolo len rozširovaním negatívnej energie.