"Tak toto bude tvoja prvá vojna," povedal mi môj muž 13. júla, keď izraelské lietadlá začali bombardovať Bejrút. Rovnako ako ostatní Izraelčania aj on počíta čas na vojny. On špeciálne. Narodil sa totiž počas jomkipurskej vojny. Jeho staršia sestra zase cez vojnu v roku 1967. Jeho rodičia hovoria, že priatelia im "odporúčali", aby ďalšie deti už nemali, lebo bude ďalšia vojna. Nemali, ale vojny aj tak prišli.
Odkedy vypukla tá posledná, moja izraelská rodina a známi so mnou zaobchádzajú, akoby som bola ťažko chorá a nevedela, čo ma čaká. Je to zmes obáv, či to zvládnem a neutečiem, a chápavých úsmevov. Povedali mi, čo mám robiť, keď zaznie siréna, ktoré miesto v byte je vraj najbezpečnejšie aj to, že za žiadnych okolností nemám v prípade útoku zostať na otvorenom priestranstve. Neviem prečo, ale keď to počúvam, spomeniem si na školské cvičenia civilnej obrany za socializmu. Vtedy mi to bolo veľmi smiešne, teraz sa mi zdá každý detail veľmi dôležitý.
Čakanie na raketu
Tel Aviv zatiaľ útok nezažil, ale vojnu cítiť aj tu. Či skôr - čakanie na raketu. V parkoch, na pláži a detských ihriskách je menej ľudí ako obyčajne. Aj preto, že veľa turistov zrušilo svoje dovolenky. Jediné, čo stále funguje ako za starých čias, sú reštaurácie. Izraelčania milujú jedlo a spoločnosť a dlhé vysedávanie pri jedle patrí k telavivskému bontónu. Pri jedle nechcú hovoriť o vojne, ale aj tak stále pokukávajú na veľké plazmové televízne obrazovky. V mnohých reštauráciách zostali od majstrovstiev sveta vo futbale. Teraz sa na nich tiež bojuje, ale nie o body, a už vôbec nie pre radosť z pohybu.
"Snažíme sa tomu nepodliehať, lebo tým nikomu nepomôžeme. My tu teraz musíme zabrať, lebo na severe už pár dní nič nefunguje a musíme ich podporiť," hovorí jeden z mužov pri dlhom stole. Jeho dcéra práve oslavuje narodeniny. Je obchodník a aj na vojnu sa pozerá cez čísla. Hovorí o stratách, krachoch malých podnikov, nových nezamestnaných na (už aj pred vojnou) sociálne podvyživenom severe. "Ja sa na veci pozerám z dlhodobého hľadiska a za túto vojnu budeme všetci poriadne platiť. A to už nehovorím o Libanone. Z toho, čo som videl, tam nie je kameň na kameni."
Hoci sa sťažuje, že tento rok bude pre jeho biznis zlý, táto vojna je podľa neho potrebná. "Dlho sme zatvárali oči, a to sa vždy vypomstí."
S kosákom a kladivom za Libanon
Neďaleko telavivskej ulice Carlibach, plnej nočných klubov a reštaurácií, je Rabínovo námestie. Cez víkendy sa tam pravidelne odohrávajú politické happeningy. Minulú sobotu tam prišlo niekoľko tisícok ľudí, aby protestovali proti vojne v Libanone. Mávali zástavami s kosákmi a kladivami a kričali, že nechcú vojnu v mene sionizmu.
"Vôbec im neprekáža, že protestujú proti vojne pod zástavami hnutia, ktoré zabilo milióny ľudí," rozčuľuje sa staršia pani. Prišla protestovať, lebo vojny nenávidí. Prežila všetky od vojny za nezávislosť v roku 1948 až po dnešnú. Nebude však protestovať komunistickou zástavou. Vysvetľuje prečo - narodila sa v Poľsku.
Demonštranti vykrikujú, že minister obrany Amir Perec je vrahom detí. Tento muž bol za vlády Ariela Šarona členom hnutia Mier teraz, ktoré protestovalo proti všetkým vojenským akciám židovského štátu. Vtedy bol pre neho vrahom detí Šaron. Teraz sám schvaľuje akcie, ktoré nezabíjajú len bojovníkov Hizballáhu, ale aj libanonské deti.
"Ľahko sa hovorí o mieri a o tom, že vojna je zlá, keď ste v opozícii. Keď však musíte zachraňovať vlastných ľudí, idú všetky vznešené ideály bokom," napísal v Perecovom profile denník Maariv.
Kapitán, čo vedie vojnu
Izraelčania nie sú spokojní s tým, že do vojny ich vedie muž, ktorý to v armáde dotiahol len na kapitána. Aj keď mu radia najlepšie vojenské kapacity, nie je to ako za starých čias, keď v Kirja (sídlo ministerstva obrany) plánovali vojny generáli so stranami z predchádzajúcich vojen.
"To je hlúposť. Armáda nestojí a nepadá na ministrovi obrany," tvrdí izraelský generál vo výslužbe, ktorý si neželá byť menovaný, lebo nie je oprávnený hovoriť v mene armády.
Obavám z toho, kto riadi ich vojakov, čelia občania Izraela humorom. Hovoria si, že možno teraz to vyjde a "motyka vystrelí." Možno.
Filipínska ošetrovateľka Mária je z toho všetkého zmätená. Nečakane sa ocitla uprostred vojny, hoci do Izraela prišla, aby si zarobila tisíc dolárov mesačne a mohla pomáhať svojej dcére, ktorá študuje hudbu v Amerike. Po hebrejsky nevie ani slovo, jej angličtina pozná len slová ako podaj, prines či kuchyňa. Len ťažko lúšti správy plné slov ako raketa, kryt, prímerie, hrozba. Pochopila však, že je zle, a tak si na krk napriek nevôli svojej klientky zavesila veľký kríž. Mala ho aj v lietadle, keď letela do Izraela. Prvý raz v živote.
Rovnako ako ja, aj ona prvýkrát zažíva vojnu. Síce stále ďaleko od vystrašeného severu a ešte ďalej od Libanonu v troskách, ale je vo vojne.
Celkom jej závidím, že veľa o celej tej hrôze nevie. Aj to, že asi vôbec netuší, že tento konflikt je len jednou bitkou desaťročia trvajúcej vojny a že aj keď možno nastane pokoj, bude to len prímerie. Nie mier.
Hnutie Hizballáh
Hizballáh - alebo strana Boha - vznikol v 80. rokoch minulého storočia v Libanone. Za jeho založením stál Irán. Hlavným cieľom hnutia bolo vyhnať z Libanonu Izrael, čo sa mu podľa jeho lídrov v roku 2000 aj podarilo. Hizballáh neuznáva právo Izraela na existenciu a v Amerike a Británii ho považujú za teroristické hnutie. Má ozbrojenú zložku aj politickú sekciu, ktorá je členom parlamentu a má zastúpenie aj v libanonskej vláde. Jeho vodcom je šejk Hassan Nasralláh (na snímke).
Autor: Tel Aviv
