William Shakespeare: Othello j Preklad: Martin Hilský j Réžia: Petr Kracik j Scéna: Jaroslav Milfajt j Kostýmy: Tomáš Kypta j Hudba: Jiří Cerha j?Hrajú: Michal Dlouhý / Martin Zahálka, Oldřich Navrátil, Lucie Vondráčková / Zuzana Vejvodová, Barbora Munzarová / Zuzana Slavíková a ďalší j Slovenská premiéra 27. júla na Bratislavskom hrade.
Othello a Desdemona, nežná a krehká v bielych princeznovských šatách a fyzicky mohutný Othello v náročných zlatých odevoch - rozprávka so zlým koncom. Maur načiernený farbou je osudom Othella v našich zemepisných šírkach. Riešiť sa to dalo len výraznou interpretáciou témy, posunom či aktualizáciou - tá však nie je v popise práce Shakespearovských slávností.
Inscenácia režiséra Petra Kracika, ktorá mala koncom júna premiéru na Pražskom hrade, priniesla divákom to, čo očakávali. Príbeh žiarlivca je zrozumiteľne vyrozprávaný, až na náročnú scénu škrtenia v ňom nie sú trápne, nezvládnuté pasáže.
Od banálnej schémy Krásky a zvieraťa, ku ktorej kostýmy Tomáša Kyptu trochu zvádzali, zachraňoval nepatetický Martin Zahálka. Ku koncu dokázal zahrať aj nočné mory vojaka, ktorý vo svojom živote videl priveľa zabíjania.
Ani Desdemona Lucie Vondráčková nebola taká sladká ako naznačoval jej výzor, produkcia navyše vhodne využila jej spevácky potenciál v príjemnej pesničke. Škoda, že väčšiu fyzickú vášeň medzi protagonistami brzdila farba na Othellovej tvári.
Výrazne "plebejskejší", než na akého sme zvyknutí, bol Jago, ktorý napĺňal definíciu malého, podlého človeka. Oldřich Navrátil vedel v tejto postave vynikajúco vypointovať každý verš, bol pohybovo tvárny, miestami pôsobil ako gašparko, ktorý sám poťahuje nitkami v hre, vynikajúco bol zobrazený jeho vzťah k žene. Z inscenácie však nie je veľmi jasné, prečo tak nenávidí Othella, je to skôr typ škorpióna, ktorý musí uštipnúť, lebo musí.
S potleskom na otvorenej scéne sa stretla aj emancipovaná životná múdrosť Jagovej ženy Emílie. Príjemne pôsobil aj Ladislav Frej ako Desdemonin otec Brabantio, Cassio zvládol polohy opilstva, ktoré bývajú takmer vždy parketou pre zlé herectvo.
Scénu si musíme v duchu predstavovať s múrom hradného opevnenia namiesto lešenia, ktoré robí v Bratislave takmer vždy improvizovanú zadnú stenu. S nešťastným priestorom, kde veterné víry ťažko skúšajú mikroporty, si zatiaľ nikto zo scénografov nevedel celkom poradiť.
Hradná produkcia naplnila atribúty príjemného, zmysluplne stráveného večera, ktorý od budúcej návštevy divadla neodradí ani sviatočných divákov. Ostáva len veriť, že pri avizovanej rekonštrukcii Bratislavského hradu sa bude myslieť aj na podobné kultúrne akcie, aby sa diváci necítili väzňami neútulného, nedostatočne vybaveného hradu.
