/ samostatne nečitateľná“) alebo akoby ho mala výlučne v tomto zdualizovaní.

Čosi podobné nachádzame aj v jej druhej básnickej zbierke Šport (Ars Poetica, o.z., Bratislava 2006).

Názov pre zbierku poézie naozaj nezvyklý, veď kto z básnikov písal kedy o športe No keď sa to tak vezme, bola by to skutočne dobrá téma, lebo svet športu predstavuje nepreberné množstvo motívov, keďže je neredukovateľný iba na fyzické výkony.

Je teda Kucbelová poetkou športu či športovou poetkou Ani jedno, ani druhé, hoci leitmotívom celej zbierky je aerobik. To je však len východisková báza jej básní, monotéma, ktorá sa zameriava iba na dva základné prvky tejto relaxačnej činnosti – na dych a pohyb.

Okolo nich sa krútia jej básnické výroky, raz opisno-didaktické (“pravidelné opakovanie pohybu/ vedie k zväčšovaniu svalových vlákien ...“), inokedy zasa priam ontologické (“ak som proces/ nepatria mi kritériá bytia .../ nemôžem byť pre seba/ účel ani dôvod“). Za všetkým je dych, bez ktorého niet života.

Miestami ide o poéziu samozrejmostí, ktoré si však neuvedomujeme práve preto, že sú to samozrejmosti. Kucbelová zavše pretrhne tento reťazec čistých „dychových“ básní malou reflexiou, keď sa napríklad zamyslí nad tým, čo pre ľudského tvora znamená jeho pomenovanie: „Slovo, ktorým ma pomenujú som ja/ neexistujem bez toho/ aby ma pomenovali/ akékoľvek slovo/ sa môže stať pomenovaním/ stanem sa odrazom slova/ stanem sa slovom.“ Alebo v inej básni variácia tohto pomenovacieho aktu: „Ticho je nezmerateľná hodnota, ak by sme ním pomenovali/ neprítomnosť/ zvukov aj obrazov// ticho by nemuselo mať ani pojem/ nepomenované by bolo/ ideálnym/ predmetom hľadania/ cieľom.“

Nápadným znakom Kucbelovej básní je neprítomnosť akéhokoľvek citového vzruchu, vášne, nálady. Akoby boli situované do vákua individuálneho i spoločenského.

Autorka chápe ľudské súcno najmä ako telo, ktoré je priestorom na proces, kde „umiestenie každej častice/ je len dočasné/ niektoré kratšie ako život/ niektoré o čosi dlhšie.“

Pripomína jej čistý dizajn, spojené nádoby „na vodu/ -na krv/ -na víno“ a predstava, že raz prestane dýchať, v nej nevyvoláva nijakú emóciu, lebo ide iba o látkovú premenu.

Treba však brať Kucbelovej texty až tak smrteľne vážne Nie je v tom aj kus hry Na túto otázku odpovedajú jednoznačne ilustrácie Patrika Illu: plyšové medvedíky s otvoreným zipsom, plyšová loptička. Ale tie básne nie sú vždy krátkodyché.

Autor: JOZEF BŽOCH (Autor je literárny kritik)