Veda pred dvoma storočiami bola iná. Dávala priestor osobnostiam, ktoré sa uplatnili v najrôznejších oblastiach, čo je v dnešnom čase špecializácie a tímovej práce takmer nepredstaviteľné. Jedným z priam renesančných vedcov bol anglický chemik, fyzik a vynálezca William Hyde Wollaston. Narodil sa pred 240 rokmi, 6. augusta 1766 v Norfolku.

Wollaston do určitej miery zodpovedá modelovému obrazu vedca. Bol samotár (nikdy sa neoženil), preslávil sa dôveryhodnosťou a cieľavedomosťou. Mal takú autoritu, že ľudia hovorili: „Každý, kto nesúhlasí s Wollastonom, sa musí mýliť.“ Okrem vedeckých kvalít mal aj ľudské: tí, ktorí ho poznali, na neho spomínali ako na otvoreného, priameho a prajného človeka, ktorý nevedel, čo je závisť. Z klasického portrétu nepraktického učenca však predsa len vybočuje, lebo bol úspešný v podnikaní. Dokonca aj jeho záľubu v zarábaní peňazí sprevádzala veľkorysosť a o výnosy sa delil s tými, čo mu pomáhali.

Wollaston vyštudoval niečo iné, než čím sa neskôr preslávil. V tomto prípade to bola medicína v slávnej Cambridgei. Od roku 1789 sa živil ako praktický lekár. Okrem liečenia pacientov ho priťahovali tajomstvá prírody; čoraz viac sa zaujímal o chémiu, fyziku, astronómiu. Vede sa venoval tak úspešne, že už o päť rokov ho zvolili za člena Kráľovskej spoločnosti, jednej z najprestížnejších vedeckých inštitúcií vo svete. Odporučili ho vtedajší velikáni Henry Cavendish (objaviteľ vodíka) a astronóm William Herschel, objaviteľ Uránu.

Prelomovým vo Wolla—stonovom živote bol nástup nového storočia: v roku 1800 sa rozhodol venovať predovšetkým chémii, fyzike, kryštalografii a metalurgii. Už o dva roky objavil nový prvok, paládium. Zahral však malé divadlo. Objav neoznámil vedeckému svetu v učenej publikácii, ako by sa patrilo, ale ponúkol ho rovno na predaj. V anonymnom letáku z apríla 1803 si vo výklade mineralogického obchodu v štvrti Soho Londýnčania mohli prečítať o novom zvláštnom kove - paládiu. Neznámy objaviteľ o ňom hovoril v superlatívoch ako o novom striebre.

Paládium si kúpil írsky chemik Richard Chenevix. Po tom, čo ho zrejme povrchne zanalyzoval, hovoril o podvode. Ide vraj o zliatinu platiny a ortuti a jeho autorom je osoba bez vzdelania, “ktorej chemická reč sa veľmi podobá na alchymistu.“ To bola nahrávka na smeč. Wollaston, stále anonymne, sa bránil návrhom, aby pod dozorom najlepších anglických chemikov niekto predviedol, ako možno z platiny a ortuti vyrobiť paládium. Aj keď odmena bola 20 libier, nik to neskúsil.

Wollaston mlčal o paládiu ešte aj v roku 1804, keď vynašiel ďalší nový kov, ródium. K autorstvu paládia sa prihlásil až v roku 1805 s tým, že si chcel nechať otvorené dvere pre ďalší výskum. Súčasní vedci považujú Wollastonov postup pri izolácii ródia aj paládia za brilantný a sám autor zrejme dobre vedel, čo objavil. Pravdepodobné je, že objav paládia kolidoval s akciou, ktorú Wollaston rozbehol so svojím priateľom a učiteľom Smithsonom Tennantom. V roku 1800 nakúpili v Kolumbii veľké množstvo riečnych usadenín, aby z nich získavali vzácnu platinu novou technológiou, ktorú Wolla—ston vymyslel. Tá sa nakoniec stala zlatou baňou. Wollaston na predaji platiny zarobil majetok.

Z jeho mnohých vynálezov spomeňme ešte svetelný objektív (camera lucida), ktorý umožňuje graficky reprodukovať objekty, alebo prenosný goniometer, s pomocou ktorého možno lepšie merať vlastnosti kryštálov. Wollaston si tiež zrejme ako prvý všimol, že na niektorých miestach v slnečnom spektre chýbajú farby.

Netušil, že ide o tmavé absorpčné čiary, pochopenie ktorých neskôr umožnilo skúmať zloženie vesmírnych telies. V posledných rokoch života, možno ešte pred prelomovými prácami Michaela Faradaya, experimentoval s elektromotorom.

William Hyde Wollaston zomrel v Londýne v roku 1828 ako vážený muž. Od roku 1831 udeľuje Londýnska geologická spoločnosť Wollastonovu medailu - azda najprestížnejšie ocenenie v odbore na svete.

Zajtra - Mata Hari