Maya Rothenbühler-Korcová je rodáčka z Tatier, vyštudovala divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. V roku 1968 odišla na fingované štipendium do Švajčiarska, kde sa vydala a študovala germanistiku a slavistiku. Striedavo žije aj v Spojených štátoch, vo Francúzsku a na Slovensku. „Mám štyri trvalé bydliská, čiže nemám nikde trvalé bydlisko,“ hovorí. „Mám štyri záhrady, kde sadím, a akonáhle pocítim ten dotyk so zemou, tak viem, že nie je dôležité, kde tá zem je.“ Publikovala divadelné texty vo viacerých zahraničných časopisoch. Má dve deti.

FOTO PRE SME – ANDREA KALINOVÁ

„Vianoce v roku 2002 som trávila vo Francúzsku,“ hovorí MAYA ROTHENBÜHLER-KORCOVÁ, autorka knihy Július Satinský - Fantasia con amore. „Jeden večer začali odrazu padať zo stromčeka vianočné gule, jedna po druhej. Julo rád o nich rozprával, hlavne o červených a zelených, a padali naozaj červené a zelené. Doma som si potom prečítala, že zomrel.“

Spiritualistickú symboliku sprevádzala však oveľa silnejšia spomienka na sľub, ktorý si od nej Satinský pred desaťročiami vyžiadal. „Rád sa zahrával s myšlienkou, že nechce zomierať sám. Vo všetkých tých bláznovstvách, ktoré sme podnikali, bola dohoda, že keď bude zomierať, budem ho držať za ruku. Našťastie ma pred pár rokmi tohto sľubu zbavil.“

Spoznali sa začiatkom šesťdesiatych rokov, keď študovala v Bratislave divadelnú vedu. „Už vtedy bol autoritou, boli sme vďační za jeho prítomnosť. Tá bola rovnako dôležitá ako štúdium, ak nie viac. Otvoril nám svet nespútanej mágie.“

Mladý úspešný herec stelesňoval to, pred čím varovali rodičia svoju dcéru, keď ju vyprevádzali do veľkého bratislavského sveta. „Báli sa presne takýchto živlov, báli sa, že budem ponocovať na báloch a stretávať nezaraditeľné existencie. A naozaj, bol krásny, štíhly, dvorný, pohyboval sa, akoby lietal, pri ňom sa človek nepýtal prečo, ale išiel za ním.“

Hoci rodičovské obavy to asi nezahnalo, hneď v zárodku vzťahu vznikla dohoda, ktorú obaja ctili. „Jej súčasťou bolo, že on odo mňa nikdy nič nechce a ani ja od neho nesmiem nič požadovať. Napriek tomu, že sme si boli veľmi blízki, vždy si udržiaval dištanc a uzurpoval svoju slobodu. Myslím, že tam bol na oboch stranách aj akýsi strach. Spomínam si, aká som bola vždy pri ňom šťastná, ale pritom som bola rada, keď som odišla.“

Ani po desaťročiach jej nepripadá jeho vtedajší priam sebazničujúci životný štýl naivne smiešny či romantický. „Žili sme v sivej ére socializmu a Julove absurdné táračky a zdrvujúce pitky boli formou prejavu nesúhlasu, boli to vzbury titanov, ktoré hraničili s protestným dobrovoľným odchodom z vymedzeného priestoru kontrolovateľnosti života.“

Napriek množstvu mien a nekonečnému zoznamu ďalších bizarných a najnepredstaviteľnej—ších oslovení, ktorými sa jej prihováral, existovala pre neho predovšetkým ako Nathalie. Ňou sa stala na legendárnom plese adeptov divadla v bratislavskej Redute, kde sa spoznali, tak jej najčastejšie vravel pri svojich nekonečných monológoch (“Potreboval, aby ho niekto počúval, a mňa to strašne lákalo. Rád hovoril, že nemá uši, že ich zhadzuje ako niekto parohy, aby nemal čím počúvať, a mohol len stále rozprávať.“).

Ostala Nathalie aj potom, keď sa po šesťdesiatom ôsmom vydala do cudziny a už sa stretávali málo. Ako vtedy vo Washingtone, kam prišiel vystupovať, či pri jej návštevách na Slovensku. Aj potom, keď ju zbavil toho krásneho sľubu. „Nathalie, keď už nebudete pri mne, keď budem umierať, tak si na mňa spomeňte. Nie ako na komedianta, ale ako na Jula Satka, človeka, ktorý mal rád život, bál sa smrti a dobre to kamufloval.“

Dnes sa jej mnohí pýtajú, či po tejto knižke bude nasledovať ďalšia. „Neviem, toto som potrebovala napísať a mala som pocit, že Julo v tých hviezdach („Ja tam budem skôr ako vy.“) s mojím nápadom súhlasí. Je to len o ňom, na jeho smrť nereagujem. Ak sa odhodlám k ďalšej knihe, tak to by asi bolo o tom.“