Som jeden z tých Pokémonov, o ktorých sa píšu stanoviská, robia výskumy. Každý náš krok a úder je zaevidovaný. Analyzujú všetko, čo urobíme a povieme. Sekcia ľudských práv a menšín na Úrade vlády Slovenskej republiky a mediálni experti už majú dokonca spočítané, koľko slovies za 26 minút vyslovíme.
Pikachu – najkomerčnejší objekt prelomu tisícročí. Idol detí začiatku 21. storočia, a to aj napriek tomu, že vie povedať iba Pí, Pí-ka, Pika-pí, Pi-ká-ču.
Prečo tak zaujal naše deti?
Lebo sa im páči
Je sobota, sedem tridsaťpäť. Tisícky rodičov ešte tuho spia. Tisícky detí si zapínajú televízor. Dvanásťročný Juraj vstal už o siedmej, natrel si rožky, trojročnej sestre urobil kakao, nachystal jej papier, aj svoje najlepšie fixky. Má to odskúšané, bude celých 26 minút čušať. Všetko robí potichu, aby nezobudil rodičov. Dvadsaťpäť minút pred ôsmou si zapína obrazovku. Pokémoni ho fascinujú. Vysvetliť prečo, sa mu doma veľmi nedarí. Rodičia to nepochopia, aj keby sa pokrájali. Ani jeden diel nedokážu dopozerať do konca.
Stovky rodičov na Pokémonov frflú, ale ako fakt berú, že na rodinný výlet sa môže v sobotu vyštartovať až po ôsmej hodine a v nedeľu sa vrátiť domov najneskôr do po pol siedmej večer.
Slovenská televízia od začiatku februára vysiela svetový detský hit – japonský kreslený seriál Pokémoni. Podľa všemožných expertov ohrozuje fyzický, psychický aj morálny vývin maloletých.
Rada pre vysielanie a retransmisiu začala začiatkom marca správne konanie proti verejnoprávnej Slovenskej televízii, či vysielaním seriálu Pokémon neporušuje zákon.
„Sloboda je v tom, že človek môže robiť všetko, čo inému neškodí. Slobodou jedného – tvorcu, vysielateľa, distribútora, ale nemožno potláčať slobodu druhého, najmä bezbranného detského diváka,“ hovorí Jana Kviečinská, generálna riaditeľka Sekcie ľudských práv a menšín. Únia slovenských televíznych tvorcov, ale aj občianske združenia venujúce sa deťom, Kruh a Ži a nechaj žiť, žiadajú vysielanie seriálu zastaviť:
„Seriál preukázateľne zobrazuje neodôvodniteľné násilie. Nazdávame sa, že STV porušila zákon o ochrane maloletých. Žiadame preto o zastavenie vysielania a zosobnenie vzniknutých škôd.“
Sú to Japonci, ktorí blbnú naše deti?
Po Ninja korytnačkách a tamagoči zaplavili svet Pokémoni. Prváci aj šiestaci lietajú cez prestávku po triede a pípajú. Tento kontroverzný seriál do bodky kopíruje štandardnú počítačovú hru s rovnakým názvom. Je odvodený od slova Pocket Monster, čo v preklade znamená vreckové príšery. Hlavná myšlienka tiež nie je veľmi náročná – hlavný hrdina, desaťročný Asch, sa rozhodol stať najväčším Pokémon majstrom na svete. Ako prvého pokémona dostane malého Pikachu, ktorý ho stále sprevádza. Ash a jeho priatelia cestujú po celom svete, zažívajú rôzne dobrodružstvá, od celkom detských až po vcelku srdcervúce. Lovia divoké pokémony a spoznávajú svet. Pikachu – elektrický pokémon, verný priateľ Asha, pôsobí dojmom živého Tamagočiho, o ktorého sa treba starať a ktorý je taký silný a múdry ako jeho majiteľ.
Podľa zahraničných expertov rýchle striedanie farieb a svetla v niektorých epizódach vyvoláva epileptické záchvaty. Slovenská televízia tvrdí, že tieto diely sa u nás vysielať nebudú.
V priebehu vysielania seriálu na STV svieti na obrazovke žltá značka, ktorá upozorňuje, že seriál nie je vhodný pre deti do sedem rokov.
Učiteľky materských škôlok však tvrdia, že deti seriál pravidelne sledujú. Niektoré im ho dokonca púšťajú.
„V triede ich mám dvadsaťdva a som presvedčená, že všetky do jedného Pokémonov pozerajú. Niektoré sa nevedia hrať inak ako na hrdinov zo seriálov. Ale to nie je žiadna novinka, to už trvá roky. Z pesničiek vedia zase najlepšie odspievať televízne reklamy,“ hovorí Alena Suchovská, ktorá má na starosti päťročné deti.
„Keď dieťa necháte pred televízorom bez dozoru, to je akoby ste ho nechali v tmavom lese samotné,“ tvrdí Jozef Paučula, člen občianskeho združenia Kruh.
Pred šiestimi rokmi zriadil súkromnú materskú škôlku v Banskej Štiavnici, a tak má možnosť pozorovať malých škôlkarov pri voľnej hre. „Je to smutné a bez fantázie. Niektoré deti sa často hrajú na hrdinov z telenoviel, predvádzajú kúsky z akčných filmov. Štvorročná Monika a trojročný Janko ma nedávno pozvali zahrať sa na vraha, zlodeja a policajta.
Pokénománia – vždy sa niečo zbieralo
Pokémony, to však zďaleka nie je len televízny seriál. To je predovšetkým obchod. Zrazu tu je túžba vlastniť. Aspoň niečo s obrázkom Pokémona. Najprv lízanky za pár korún, potom žuvačky, nálepky, celý album. O chvíľu dieťa dranká pexeso, balíček kariet za 170 korún, potom najdrahšiu sadu za 500. Potom ani tá nestačí.
Eva Kopecká, učiteľka na bratislavskej základnej škole, je k výmenným akciám tolerantná: „To, že deti zbierajú kartičky a vymieňajú ich, mi neprekáža. Vždy sa niečo zbieralo. My sme zbierali obrázky Winetoua, túžili sme po čelenkách s indiánskymi perami. V hračkárstve sme drankali vybíjaný opasok, aký nosila Nšoči. Nikdy som ho však nedostala. Deti sú síce sebavedomé a inteligentné, ale nesústredené a agresívne. Služba na chodbe počas veľkej prestávky alebo na obede v jedálni sa rovná stavu pred zoskokom padákom. To je adrenalín. Ale také sú deti už roky. Tvrdiť, že za to môže jeden seriál by som si netrúfla. Už roky smútim nad slohovými prácami väčšiny detí. Akoby nemali fantáziu. Sú to však naozaj Pokémoni, ktorí ohlupujú naše deti?“
Detská psychologička Tatiana Poláková z Banskej Štiavnice sa denne stretáva s deťmi, ktoré majú rečové problémy, nevedia sa jasne vyjadrovať, majú narušenú schopnosť koncentrácie a problémy s čítaním. „Nie je to nič nové pod slnkom. Deti čítajú veľmi málo a nemajú motiváciu tento stav zmeniť. Rodičia často považujú televíziu za dobrý zdroj informácií a prostriedok rozvoja komunikačných schopností dieťaťa. Prax a výskumy však ukazujú, že televízia oslabuje túžbu detí spoznávať nové, byť zvedavými, pátrať po príčinách vecí a v komunikácii skôr uzatvára dieťa do pasivity.“
Televízia – najväčší neurobiologický pokus všetkých čias?
Prílišné sledovanie televízie môže podľa neurológov dlhodobo, možno na celý život, poškodiť sústredenie a pozornosť.
„Dieťa nič nedokáže poriadne zaujať. Od svojho okolia bude stále žiadať, aby ho bavilo. Bude cítiť prázdnotu a mať naliehavú potrebu ju niečím zaplniť. A to ihneď. Bez námahy. Môže sa stať človekom, ktorý je citovo prázdny. Túto prázdnotu môžu neskôr začať plniť drogy, sekty, násilie alebo organizovaný zločin. Veľký podiel citovo vyprahnutých rodičov, najmä matiek, spoločne s nájazdom reklamy, s televíziou, videoprogramami a počítačovými hrami plnými násilia, robia s ľudskou populáciou vari najväčší neurobiologický pokus všetkých čias,“ tvrdí MUDr. František Koukolík. Tento známy český neuropatológ hovorí, že deti predškolského veku by televíziu nemali pozerať dokonca vôbec. Školáci čo najmenej. Rodičia najmenších detí vraj vôbec netušia, čo televízia môže s nimi urobiť.
Radí: „Skúste si urobiť pokus. Posaďte sa v byte doma na podlahu. Výška vašich očí v tej chvíli zodpovedá výške staršieho batoľaťa. Skúste si predstaviť, že váš mozog je iba 1,5 – 2 roky starý. Ešte nemáte svoje ‘ja‘. Neviete, kto ste, ani kde ste. Evolúcia vás pripravila do doby pred štvrť miliónom rokov. Váš mozog čaká, že príde na svet v prostredí, kde je veľa svetla, množstvo farieb, tvarov, zvukov, svetiel. Nemáte poňatia, že ste sa narodili do začiatku 21. storočia. Ste v byte. Na väčšinu zaujímavých vecí nemôžete siahať. Napríklad na gombíky do práčky, videa, televízoru alebo na elektrickú zásuvku. Na zemi nie je tráva s chrobákmi, kvetinami, a motýľmi – ale rovný koberec. Nad hlavou nie sú mraky a konáre stromov, ale biele steny. Všetky tieto obmedzenia ‘stavajú‘ mozog iným spôsobom, než na aký bol vývojom trvajúcim mnoho miliónov rokov pripravený. Namiesto trojrozmerného sveta, ktorý spracovávame všetkými zmyslami, budete na obrazovke sledovať len dva rozmery, ktoré budete spracovávať len dvoma zmyslami. Pritom sa nebudete poriadne hýbať ani učiť rôznym detským zručnostiam. Tie dva rozmery na televíznej obrazovke sú farebné a hlučné. Nepredvídateľne a chaoticky sa menia. Miesta mozgovej kôry, ktoré príroda pripravila na výstavbu prirodzených systémov, sa nerozvíjajú. Na ich mieste začne mozog stavať odlišné neurónové obvody. A to úmerne dedičným vlohám, úmerne správaniu sa matky a ďalších členov rodiny, úmerne času, ktorú pred obrazovkou batoľa prežije, úmerne vplyvom doby, v ktorej žije,“ hovorí MUDr. Koukolík.
Podľa väčšiny psychológov násilie v médiách, aj v niektorých rozprávkach, jednoznačne pôsobí na vývoj dieťaťa a má vplyv aj na zvyšovanie kriminality.
Desať vrážd za piatkový večer
„Je naivné myslieť si, že násilie a agresivita raz vymizne z ľudskej spoločnosti. Bolo tu a vždy tu bude. A najlepšie sa predáva. Dôležité je však vedieť správne ochrániť deti pred obrazmi úmyselnej krutosti. Mala by to vedieť, samozrejme, samotná rodina, ale aj celá spoločnosť. Každá rozumná spoločnosť hľadá určitú cenzúru na ochranu svojich mláďat,“ hovorí psychologička PhDr. Marianna Lukáčová.
V stredoveku sa ľudia stretli s fenoménom vraždy možno raz za život a hovorili o tom ešte niekoľko mesiacov. Išli aj desiatky kilometrov pešo, aby videli popravu a bol to pre nich extrémny zážitok. Rovina viny a trestu bola jasná. Dnešná rodina vidí v televízii počas večera aj desať vrážd.
„Pohotovosť k agresivite sa po zhliadnutí vzrušujúceho agresívneho filmu zvýši podobne ako sexuálna apetencia po zhliadnutí erotického filmu,“ hovorí detský psychiater MUDr. Ladislav Kvasnička starší.
Slovenské deti do pätnásť rokov pozerajú televíziu podľa medzinárodnej štúdie denne priemerne 2,7 hodiny. To je priemer. Až 11 percent detí však pri obrazovke strávi denne viac ako 5 hodín.
Normy, koľko hodín denne by malo dieťa stráviť pred obrazovkou, neexistujú.
Psychológovia zhodne tvrdia, že jedna-dve hodiny denne je tak akurát dosť. Školopovinným deťom celkom stačí jeden film, kratšia rozprávka či súťažný program. Ani cez víkend by to však nemuselo byť viac ako dve a pol až tri hodiny denne. Americká akadémia pediatrov odporúča rodičom obmedziť sledovanie televízie u detí na jednu až dve hodiny denne.
Kto kazí naše deti? Sú to naozaj Pokémoni?
„Prežila som céčka, všetky disnejovky, ninja korytnačky. Prežila som obdobie klik-klaku aj tamagoči. Bože môj, čo môže byť horšie ako celá trieda pípajúcich elektronických zverov? A potom prišli Pokémoni. Teraz pípajú žiaci. Ako prídu, tak aj odídu. Ostanú po nich len albumy. Čo zanechajú v detských dušiach? To ukáže čas a výskumy, ktoré sa vraj stále robia,“ hovorí učiteľka Kopecká.
Čo príde po Pokémonoch? Pí, Pí-ka, Pika-pí…
EVA HRDINOVÁ
