ov tohto ochorenia, každú sekundu sa objaví niekto novoinfikovaný. Ročne na zomierajú na tuberkulózu 2 milióny ľudí a odborníci tvrdia, že v najbližších dvadsiatich rokoch sa nakazí ďalšia miliarda. Lekári majú hlavy v smútku najmä z faktu, že neustále rastie počet pacientov s rezistentnými kmeňmi, zjednodušene povedané, odolnými na všetky dostupné antituberkulotiká. Preto je snaha podchytiť čo najväčší počet chorých, správne ich liečiť a vracať sa k operáciám ako k forme liečby, ktorá zachraňuje život. Dve náročné operácie má za sebou aj 30-ročná Tatiana z Ruska, ktorá sa na Slovensko dostala vydajom. Prvé zdravotné problémy – kašeľ a teploty – sa objavili krátko po príchode do nového domova.
„Prišla som ako zdravý človek, nikdy som nemala žiadne vážne problémy. Dovtedy som žila ako v bavlnke, ani v rodine nič také nebolo. Pred odchodom som absolvovala rôzne vyšetrenia a bola som zdravá,“ hovorí Tatiana. Lekári však vedia, že už doma bola infikovaná kmeňom, ktorý sa u nás doposiaľ neobjavil a ktorý je rezistentný na štyri základné antituberkulotiká. Keďže na Slovensko prišla Tatiana legálne, neboli zrejme jej vyšetrenia také dôsledné, ako to býva napríklad pri utečencoch v táboroch. Snímka pľúc, asi tri mesiace po príchode, však odhalila obrovský nález.
Začal sa boj o Tatianinu záchranu. Najprv jej vyoperovali jeden lalok pľúc. „Neviem, možno v tej nemocnici, kde som bola najprv, neskoro zistili, že lieky, čo mi dávajú, nezaberajú. To už je jedno. Bolo mi ťažko všetko to znášať, sama, bez rodiny, bez opory. Najhoršia však bola predstava, čo je s mojím malým synom. Prišla som s ním na Slovensko a keď som ochorela, ostal sám s mužom, ktorého som si vzala. Vlastne s cudzím človekom, bez babičky. Nič horšie vtedy pre mňa nebolo,“ hovorí Tatiana.
Po prvej operácii sa v stabilizovanom stave vrátila do domáceho ošetrenia. K manželovi, s ktorým jej to neklapalo. Podľa Tatiany sa z neho vykľul žiarlivý fanatik. Možno práve manželské problémy zapríčinili, že zanedbala liečbu. Nález sa rozšíril do zvyšného laloku, takže nasledovala druhá operácia. A s ňou odišla ďalšia časť pľúc. Na krku zostal rozvod s manželom, čo pre Tatianu znamenalo stratu trvalého pobytu. Ako pacient sa zrazu sa stala bezprizornou, bez poisťovne, bez ošetrujúceho lekára. A pritom mala chodiť na kontroly, brať lieky.
Práve zanedbávanie pravidelného užívania liekov a svojvoľné prerušenie liečby uvádzajú odborníci ako jeden z dôvodov, prečo pribúda toľko rezistencií, teda mykobaktérií odolných na lieky.
„Najväčším problémom je zle liečený pacient. Zle liečený znamená, že lekár buď predpísal nesprávnu dávku liekov, alebo, čo je častejší prípad, že je zle liečený z vlastnej vôle, teda že prerušil liečbu. V ústave je pod kontrolou, ale keď príde domov a cíti sa dobre, lieky vysadí. V takomto prípade hrozí, že sa u neho vytvoria rezistentné kmene, ktorými nakazí viac ľudí ako neliečený človek,“ hovorí námestník riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť Ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch MUDr. Ivan Solovič. Podľa jeho slov nikdy nebolo vo svete také množstvo chorých na tuberkulózu ako v súčasnosti. Novú vlnu ochorenia spôsobila aj silná migrácia obyvateľstva. Turisti si z exotických krajín privážajú neraz nielen skvelé dovolenkové zážitky, ale aj nákazu. Koľko bacilov dokáže za sebou nechať len jeden kamión s nelegálnymi emigrantmi! Je pravda, že takýto tajný povoz prejde Slovenskom za šesť hodín, ale ak v ňom sedí chorý s TBC, za ten čas nakašle toho dosť. Samozrejme, pod zrod novej vlny tuberkulózy sa podpisuje aj zlá sociálno-ekonomická situácia.
„Pribúdajú nám nové rizikové skupiny pacientov, teda alkoholici, asociáli a bezdomovci. Donedávna sme s tým mali veľký problém. Teoreticky by pacient po debacilizácii, keď už nie je infekčný, mal ísť do starostlivosti strediska v mieste trvalého bydliska. Ale kam pôjde bezdomovec? Do vagónu, k teplovzdušnému potrubiu? Koľko ďalších tam nakazí? Ako vyšetriť kontakty? Preto sme požiadali naše ministerstvo o štatút sociálnych lôžok, už to máme odsúhlasené. O takéto lôžko si musí pacient požiadať a platiť si ho. Ak je gramotný, žiadosť zvládne, ale z čoho má platiť? Teraz vybavujeme na krajskom úrade práve spôsob financovania, časť máme sľúbenú, zvyšok sa možno bude dať vykryť z lotérií, uvidíme. Rozhodne to už bude jednoduchšie, keď pacient absolvuje celú šesťmesačnú kontrolovanú liečbu v ústave,“ hovorí MUDr. Solovič.
Alarmujúca svetová štatistika však pre Slovensko zatiaľ až tak pesimisticky nevyznieva. „V minulom roku bolo u nás známych 1113 nových ochorení, čo je najnižší počet, aký bol za posledných 40 rokov zaznamenaný. Tendencia je teda klesajúca. Uvedomujeme si však, že za posledných 30 rokov nevznikli žiadne nové lieky na tuberkulózu. Pribúdajú kmene odolné voči všetkým doterajším. A prenikajú aj k nám, nedávno sme zaznamenali kmeň, ktorý pôvodne vznikol v Peru, pochodil celý svet a dostal sa sem. Preto nás to tak straší,“ hovorí MUDr. Juraj Trenkler, vedúci Národného registra tuberkulózy.
Svetová zdravotnícka organizácia – WHO – vyhlásila už v roku 1993 tuberkulózu za „global emergency“, teda čosi ako stav všeobecnej núdze. A 24. marec za Svetový deň tuberkulózy. Tento rok je kampaň WHO zameraná na rizikovú skupinu žien. Ročne ich vo svete na TBC ochorie 2 a pol milióna.
A ako sa to skončilo s Tatianou? Tá tvrdí, že to nebolo tak dlho, čo bola bez liekov. Ako rozvedená cudzinka síce stratila trvalý pobyt, ale keďže sa opäť vydala, vybavila si potrebné papiere a pokračovala v liečbe.
„Ešte pred druhou operáciou som sa v nemocnici zoznámila s mužom, ktorý mi bol oporou. V takej situácii človek potrebuje niekoho blízkeho. Trochu porozumenia. Prežili sme spolu pekné chvíle, dnes je mojím manželom a ja vďaka nemu môžem povedať, že som napriek všetkému, čo ma postihlo, šťastná,“ usmieva sa. Syna však vypravila domov k mame, do Ruska. Tisíc kilometrov od seba. „Kto by sa tu o neho staral? Možno je to takto lepšie, telefonujeme si, ale chýba mi. Niekedy prepadám beznádeji, bojím sa. Syna by som chcela ešte objať,“ pregĺga mladá žena.
Choroba ju naučila rozmýšľať o živote inak. Váži si drobnosti a je vďačná za chvíle, keď je jej dobre. „Sú to paradoxy, keď je človek chorý, tvrdí, že zdravie je najdôležitejšie, že peniaze nie sú nič. Ale keď potom príde domov a musí platiť účty, všade myslí len na peniaze, bez nich sa nepohne. Ale ja nenariekam. Aj keď mám niekedy nepríjemné myšlienky, nechcem popustiť, bojujem.“ Tatiana zmĺkne a zahľadí sa do okna. „Keď som sem prišla, povedali mi, že sa mám pripraviť aspoň na tri mesiace. Mne je to jedno. Nezáleží na tom, ako dlho si ma tu nechajú. Keď má človek už len kúsok pľúc, je to jednoduché – nezáleží na tom, ako dlho tu budem, ale chcem odtiaľto odísť. Sama, po vlastných. Želám si, aby ma ešte pozbierali na nejaké roky života. Ešte chcem dýchať a byť šťastná. Sľúbila som to svojmu mužovi.“
MIRA KOVÁČIKOVÁ
