FOTO - MIRKA CIBULKOVÁ

Hovorí si, že uprace knižky, ponavštevuje známych a príbuzných roztrúsených po celom bývalom Československu a že bude aj oddychovať. Rada chodí plávať a baví ju bicyklovanie, napriek tomu, že jej to vraj veľmi nejde. Jej obľúbenou letnou aktivitou sú aj turistické vychádzky po prírode. "Len kopce by mali byť širšie, pretože mám fóbiu z výšok. Na Rysoch v úseku s reťazami pravidelne dostávam hysterický záchvat," smeje sa.

Kde bola a čo robila toto leto? Aké knižky stihla prečítať a ako je spokojná s uplynulou sezónou? Aj o tom sme sa bavili pri pohári bieleho vína na terase s výhľadom na bratislavský hrad.

Divadelné prázdniny sa pomaly končia. Ako a s kým ste ich prežili?

"Boli krásne, strávila som ich so svojimi blízkymi na Slovensku. Občas som si síce odskočila na filmové festivaly, ale aj to boli oddychové pobyty. Dalo by sa povedať, že som prešla Slovensko od západu až po východ. Je malé, ale krásne."

Ak by ste si mohli vybrať, s kým by ste si najradšej vyrazili na dovolenku a o čom by ste s ním bavili?

"S Julom Satinským. Len neviem, či by som mu stačila, lebo on prešiel celé Slovensko pešo. Ja som lenivá a nemám rada dlhé túry, s ním by mi to však určite rýchlo ušlo, pretože by zaujímavo a vtipne rozprával. ,Ohovorili by sme celý svet', ako zvykol vravievať. Minule som pri upratovaní našla našu starú korešpondenciu. Písal mi na Liptov, kde som vtedy prázdninovala s deťmi. A po rokoch som sa opäť veľmi zabavila na jeho knižnej reportáži z prázdninovej Bratislavy."

Čo ďalšie ste si ešte prečítali?

"Tak ako vždy som čítala niekoľko knižiek naraz. Na cestách vlakom som sa osviežovala kvalitnými detektívkami Johna Sandforda. Ako milovník Zamarovského som si pripomenula jeho knižku Za siedmimi divmi sveta a spolu s dcérou doteraz lúskame anglické vydanie posledného Harryho Pottera. No a neustále sa vraciam k svojim najobľúbenejším autorom, napríklad Pasternakovi a jeho Doktorovi Živagovi, Styronovi či Fitzgeraldovi. Okrem toho som sa znova začítala do Scherhauferovej Čítanky z dejín divadelnej réžie a niekoľkých divadelných hier. Tých by mal vraj každý herec za život prečítať stovky."

Ako hodnotíte svoju pracovnú sezónu? Český film Štěstí, v ktorom ste hrali, získal niekoľko ocenení na medzinárodných festivaloch, a aj posledné divadelné predstavenia, kde ste účinkovali, boli úspešné.

"Z úspechu filmu Štěstí mám, samozrejme, ohromnú radosť. Práca na filme bola krásna, stretla som tam plno úžasných ľudí, ale bolo to aj veľmi náročné. O to viac ma teší, keď ma ľudia občas zastavia na ulici, aby vyjadrili svoje nadšenie. Teším sa aj z nášho divadla. Sezóna bola pre Astorku, a aj pre mňa osobne, veľmi plodná. Urobili sme veľa práce, bolo to pestré a teším sa, že sa mnohé veci podarili."

Ktoré vaše predstavenia vás oslovili najviac?

"Veľmi príjemným zážitkom bola pre mňa po dlhom čase opätovná spolupráca s režisérom Pitínským na Rómeovi a Júlii. Celý súbor sa doňho zamiloval. Okrem toho, že je skvelý režisér a umelec, získal si naše citlivé herecké dušičky svojím jemným zaobchádzaním. Veľmi inšpiratívna bola pre mňa aj práca s Jurajom Nvotom na predstavení Pred odchodom na odpočinok. Rakúšan Thomas Bernhard je výborný autor, ktorý sa u nás hrá veľmi málo, a téma fašizmu je, bohužiaľ, stále aktuálna. Divácky úspešný bol aj Tichý dom od Silvestra Lavríka. Okrem toho som si odskočila do divadla Aréna, kde mal v novembri premiéru krásny francúzsky text Oskar a Dáma v ružovom."

Režisér Pitínsky poňal Rómea a Júliu dosť neklasicky a hra trvá takmer štyri hodiny. Aké je toto predstavenie z opačnej strany - z pohľadu herca?

"Na tejto inscenácii oceňujem predovšetkým to, že je hravá a moderná. Starodávny príbeh lásky sa odohráva v šermiarni. Koncepcia režiséra Pitínskeho a scénografa Tomáša Rusína využíva všetky priestory divadla, hľadisko, balkón, foyer. Svojím jazykom i humorom sa veľmi približuje modernému, najmä mladému divákovi. Z hľadiska herca je jednoznačne skvelou príležitosťou - nakoniec, kto by nechcel hrať Shakespeara a kto by nechcel hrať dojku. Teatrológovia dokonca hovoria, že v divadle je zákonité, že herečka, čo v mladosti hrala Júliu, dostane neskôr rolu dojky."

Týka sa to aj vás? Hrali ste niekedy Júliu?

"Ja som sa s ňou vysporiadala inak. S Marošom Zednikovičom sme hrali kedysi Romea a Júliu po tridsiatich rokoch v televíznej inscenácii podľa hry Ephraima Kishona ...A bol to škovránok. Neboli sme veľmi romantická dvojica."

Hra Pred odchodom na odpočinok v réžii Juraja Nvotu získala Grand Prix Nová Dráma za najlepšiu inscenáciu 2006. Hrá sa v netradičnom priestore - vo foyer Astorky - v tesnej blízkosti divákov. Ako takýto úzky kontakt s divákmi vnímate vy ako jedna z hlavných postáv?

"Je pre nás oslobodzujúce, že sme tak blízko k divákom. Myslím si, že na interpretáciu, ktorú zvolil režisér, je v Astorke dobrá živná pôda. Juraj Nvota mal vždy cit pre všetko obyčajné a ľudské, čo sa v postavách skrýva. V jeho optike tak môže byť človek hrozný, dojemný aj smiešny zároveň. Bezprostredný, doslova fyzický kontakt diváka s hercom tento zážitok ešte umocňuje."

Vidíte nejakú paralelu medzi témou fašizmu v hre a Slovenskom?

S témou fašizmu sme sa stretli už v predstavení Kabaret. Na Slovensku bola táto téma príliš uzavretá v učebniciach dejepisu, a vyrovnávanie sa s ňou bolo tabu. Dôležitý zlom prišiel napríklad s predstavením Tiso v divadle Aréna. Mladí slovenskí autori Ballek a Kubran napísali hru, ktorá stojí na autentických Tisových textoch. Vznikla výborná a potrebná inscenácia. Preto dúfam, že aj naše predstavenie bude mať takýto, až apelatívny účinok.

V Čechách naštudovaná monodráma Shirley Valentine žne úspechy, kade chodí. Hovorí sa, že je to vaša životná rola. V čom to je, že sa ľuďom tak páči?

Myslím si, že úspech hry sa začína už v texte. Nie je nijako zvlášť intelektuálny, ale je veľmi ľudský a odzbrojujúco pravdivý. Jeho najväčšou výhodou je, že má veľký humor, dokonca čierny humor, ktorý mám veľmi rada. Asi preto som sa v tejto postave tak našla. Život je tragikomický a niekto sa kloní na tú tragickú stranu. Mne sa, naopak, zdá, že čím som staršia, tým som veselšia. A stále dúfam, že ešte jedna životná rola bude (smiech).

Spolupracujete s mnohými režisérmi. Väčšinou sú to muži. Čím to je? Ženy réžia neláka?

"Svet je ešte stále mužský. Dievčatá a ženy sa možno boja, že by si ťažko budovali autoritu. Vo svete je však už veľa skvelých režisérok, a nakoniec - aj na Slovensku sa nejaké nájdu. V rámci celkovej situácie kultúry u nás však žena-režisérka predstavuje asi dvojnásobnú menšinu, a tým pádom má aj o to väčší hendikep. Je to na dlhú debatu. Každopádne držím palce všetkým dievčatám, ktoré sa pre réžiu rozhodnú. Ja som napríklad pod režisérskym vedením Zity Furkovej hrala v predstavení Dom Bernardy Alby."

Vy si to v budúcnosti nechcete vyskúšať?

"Ktovie, možno niekedy bude aj to. Momentálne musím trošku režírovať svojich študentov na VŠMU. Myslím si však, že režírovať by sa malo z potreby. Tak ako aj text písaný z vnútornej pohnútky, a nie na objednávku (česť výnimkám), je spravidla kvalitnejší, tak aj režírovať by mal človek až vtedy, keď už nemôže vydržať."

Aká ste na študentov - prísna, alebo máte skôr láskavý rodičovský prístup?

"Pedagogické ambície som nikdy nemala, aj keď je pravda, že v detstve som sa hrávala aj na učiteľku. Každej žene je asi dané, že chce nejakým spôsobom vychovávať. Nikdy som však nechcela byť pre nikoho autoritou, nedajbože, postrachom. Môj vzťah so študentmi je skôr partnerský. Dá sa povedať, že ich niekam vediem, chcem z nich vychovať herecké individuality, ktoré samy odkryjú tajomstvo hereckého kumštu, a najmä samých seba. Ide skôr o komunikáciu v polohe rozhovorov a rád. Nemohla by som to robiť, keby sa odo mňa očakávalo, že budem prísne prednášať spoza katedry, alebo poúčať."

Uspokojuje vás to?

"Veľmi ma to baví, napriek tomu, že je to namáhavá práca a na výsledky treba počkať pár rokov. Čarovná je práve komunikácia s mladými ľuďmi. Bez spätnej väzby, bez toho, že by aj oni mne niečo dávali, by to pre mňa nemalo zmysel."

V júni sa konal ďalší ročník Medzinárodného festivalu divadelných vysokých škôl Istropolitana. Mali tam predstavenie aj vaši študenti?

"V ročníku, ktorý máme s Martinom Hubom, sú veľmi sympatickí a pracovití mladí ľudia. Sú dychtiví po poznaní a majú túžbu na sebe pracovať. Na Istropolitanu mali pripravené dve predstavenia mimo súťaže. V Martinovej réžii to boli Bratia Karamazovci, kde hral takmer celý ročník. Druhá bola hra Po láske nebýva od študenta réžie Jozefa Jenča. Som na nich pyšná. Teším sa, že dokážu počúvať - nielen v zmysle počúvať pedagóga, ale najmä počúvať sa navzájom na javisku. To je veľmi dôležité."

Ako vnímajú oni vás ako herečku?

"Mám s nimi pekný zážitok z predstavenia Shirley Valentine, ktoré sa na Slovensku uvádzalo prvý raz v bratislavskej Astorke. V hľadisku bol nátresk, vypredané do posledného miesta. Keďže si moji študenti nemali kam sadnúť, po konzultácii s režisérom sme im dali stoličky priamo na javisko. Tým sme vyriešili aj to, aby minimalistická scéna nebola na väčšom javisku "utopená". Moji mladí diváci síce videli predstavenie z trochu nešťastných uhlov, ale pre všetkých z nás to bolo zábavné a mne sa hralo ešte lepšie."

Popri profesionálnych povinnostiach ste aj matka a manželka, máte domácnosť. Ako to zvládate - ste pre deti normálna mama alebo diva, ktorú nesmú rušiť, keď sa učí texty?

"Ja nie som matka-diva, ale divá matka (smiech). Tak ako nedokážem byť autoritatívna na študentov, nedokážem byť prísna ani doma. Inštinktívne cítim dve veci - deti treba mať rád a rozprávať sa s nimi.

Treba im dať možnosť, aby aj oni vyjadrili svoj názor. Pre mňa je dôležité, aby som si na ne našla čas, keď sa so mnou chcú o niečo podeliť. Samozrejme, sú situácie, keď to neprebieha ideálne a často mám pocity viny, že som niečo nezvládla. Napriek tomu si myslím, že ide o prístup. Nejde vždy len o to, aby bolo dokonale upratané a navarené, deti treba hlavne vypočuť."

Autor: MÁRIA MODROVICHOVÁ