Spomedzi protagonistov televíznej šou SOS vytŕča DANIEL DANGL nielen výškou, ale aj mimikou a temperamentom. Menej ľudí vie, že Dangl je autorom scenárov SOS. A iba návštevníkom bratislavského divadla GUnaGU je známe, že tento "bavič" je aj zaujímavým hercom.

Dangl je aj v civilnom živote živel, ktorý nevie skrotiť svoj temperament (a ani neporiadok na svojom pracovnom stole). Keď nehrá a nepíše, najviac sa podobá na manažéra, ktorý lieta medzi stretnutiami.

Pôsobíte tak, že dlho neobsedíte na jednom mieste. Nemáte s tým problémy?

Som cholerik, ale urobil som si z toho imidž, takže to ľudia akceptujú. Problémy mám len pri administratívnych činnostiach. Viem sa totiž koncentrovať na istý typ práce a na iný vôbec. Keď som minule vypisoval žiadosť o vízum do Ameriky, pokazil som tri tlačivá, to tretie som hodil o zem a musel som si dať hodinu pauzu.

Herci bývali kedysi celebritami. Dnes sa u nás nenakrúcajú filmy ani inscenácie a aj dobrí herci sú neznámi, ak neúčinkujú v televíznom programe. Väčšími celebritami sú televízne rosničky. Nepovažujete to za nespravodlivé?

Túto otázku neriešim. Je však pravda, že sa častejšie stretávame s verejne známymi profesiami, kde stačí ,byť' a ,vyzerať' - a to ostatné je nepodstatné.

Napríklad modeling? Hráte v hre Modelky, kde ich parodujete.

Napríklad.

Oslovuje vás nablýskaný svet celebrít a prominentov?

Tento svet sa najvýraznejšie prejavuje na rôznych párty. Nechodím na ne často a nikdy som sa tam necítil dobre. Vždy sa snažím čo najrýchlejšie dostať do atmosféry vínom, lebo inak mi to nejde. A ani zvlášť nepremýšľam, čo si na takéto príležitosti oblečiem. Radšej žijem v realite, virtuálna realita mi nesedí.

Práve na jednej párty si vás všimla súčasná celebrita, Braňo Mojsej. Reagoval na to, že ho v SOS parodujete ako Chruňa Monstera, a do svojho stĺpčeka v istom magazíne napísal okrem iného toto: "A ešte na párty mi popod nos chodí Dangl, nech mu trafím jednu a on by bol v novinách! Trafím mu, ale keď ma nik neuvidí. Alebo ho oštím, možno si bude myslieť, že prší." Nie je to už fyzická vyhrážka?

Komentovať tohto pána je veľmi ťažké, lebo on je špecialista na hádzanie hnoja. Hádže ho, kadiaľ chodí. A na to sa nedá povedať nič.

Ľudia vás vnímajú najmä ako humoristu. Neznejú vám slová humorista, prípadne bavič, trochu neseriózne?

Nikdy som o sebe neuvažoval ako o humoristovi. A nechcem sa obmedzovať na humor kvôli tomu, že som už zaradený v tejto škatuľke. Je pravda, že teraz sa zaoberám hlavne humorom, aj divadelné postavy, ktoré hrám v GUnaGU, sú zábavné. V dabingu však robím aj dramatické postavy a baví ma to. Nechcem sa obmedzovať. Myslím a dúfam, že som v prvom rade herec, až potom humorista. Vlastne, keď nad tým rozmýšľam, čo to je humorista? Napríklad môj kolega Peter Sklár predtým hral v divadle väčšinou dramatické úlohy. Stal sa humoristom zato, že hrá v SOS?

Predstavte si fiktívnu situáciu. Na Slovensku sa idú nakrúcať dva filmy. Dostanete dve ponuky. Postavy aj filmy sú rovnako kvalitné, len jedna je dramatická, tragická a druhá komediálna. Ktorú si vyberiete?

To by záviselo od mnohých vecí, ale predsa len, k humoru mám blízko a v takejto polohe by som sa určite cítil komfortnejšie. Ale tá dramatická postava by zasa bola výzvou.

Byť hercom kamenného divadla pre vás zrejme výzva nebola - po škole ste strávili dva roky v divadle Košiciach a odvtedy ste na voľnej nohe.

Symbiózu divadla a herca musia chcieť obe strany. Pobytom na východe som pretrhol kontakty s Bratislavou. Keď som sa vrátil, skoro dva roky som takmer nehral divadlo, ale niežeby som nechcel. Mám kolegov, ktorí hovoria, že na divadlo kašlú, lebo to nie je lukratívne. Mňa však láka. Oslobodzujúceho pocitu, ktorý vo mne vyvoláva práve divadlo, by som sa nechcel vzdať. Ale na druhej strane, nemám takú povahu, že by som išiel do divadiel a ponúkal sa. Mladí to vedia a je to správne, ale ja som ešte asi stará škola. Nemám až také sebavedomie.

Čo vám dáva účinkovanie v divadle GUnaGU? Je to síce maličké divadlo, ale je zaujímavým fenoménom. Vyšlo odtiaľ mnoho známych hercov - niekdajší kakaovníci Adamec a Vanek, Oľga Belešová, Slávka Halčáková či kompletný tím relácie SOS.

Čo mi dalo? Herecké príležitosti a ľudí. Spoznal som tam režiséra Karola Vosátka, s ktorým spolupracujeme na rôznych projektoch, aj na SOS. Sme naladení na jednu vlnovú dĺžku.

Riešite v SOS otázku, pokiaľ je váš humor ešte znesiteľný a odkiaľ už nekorektný? Kedy zapracuje autocenzúra?

Ľudia nám dosť často vyčítali, že sme niečo prepískli. Ale niekedy aj povedali, že tam a tam sme mohli aj pridať. Je to subjektívne. Niekedy človek vie, že toto je ,pravé orechové', ale často nie som si istý, či by to nebolo ešte ,orechovejšie', keby sme pridali. Preto niekedy podľahneme pokušeniu pridať, aby sme si overili, ako to vypáli. Bez toho sa to nedá. Aj keď sú niekedy ľudia zhrození a my dopredu vieme, že toto už asi bude príliš.

Baví vás šokovať?

Tak to by som práve nechcel. Podľa mňa je to lacné.

Môže byť dnes humor láskavý?

Láskavý humor nemá šancu v časoch, keď sa ľudia smejú na brutalitách v South Parku. My láskaví v žiadnom prípade nie sme.

Človek nemá vždy náladu na srandy. Ako to riešite, keď musíte odovzdať scenár? Nemali ste niekedy problém s tým, že ste museli a nešlo to?

Čím vo väčšej časovej tiesni som, tým lepšie mi to myslí. Obmedzenia ma pohýnajú dopredu.

Čo hovoríte na názory, že s kvalitou SOS idete dolu, smerom k ľudovému humoru?

Myslím si, že sme stále dosť mestskí. Obávam sa, že skeče dvoch babiek, ktoré sa rozprávajú o najnovších hrách na Nintendo, asi ľudia na dedinách nepochopia. Aj dve kaderníčky Duňa a Fuňa sú mestské typy. K estráde sa určite neznížime, lebo stále je to moje poňatie humoru. Pre mňa je vrchol Monty Pythons, to sa však nedá na Slovensku pustiť, lebo by nás ľudia zožrali. Najlepšie fóry, ktoré mi napadajú, sú absurdné, teda u nás nepoužiteľné. Tým nechcem povedať, že som génius, ale na Slovensku je naozaj silná aj tradícia Strýca Marcina.

Nie je Slovensko trochu nevďačná krajina, čo sa týka humoru?

Nechcem sa hrať na analytika, ale ako divák vôbec nerozumiem, ako sa môže niekto baviť na istom type revuálnych programov, ktoré medzi ľuďmi očividne fungujú. Ale to nehovorím iba o Slovensku, ale aj o Česku.

Hovorí sa, že SOS pripravujete aj v scénickej podobe. Ako to bude vyzerať?

Projekt je už hotový. Budú to najúspešnejšie scénky z televíznej verzie SOS doplnené pesničkami, takže vlastne program revuálneho typu (smiech).

Vyštudovali ste polygrafickú priemyslovku. Nechcelo sa vám bifľovať na gymnáziu?

S rodičmi som býval blízko gymnázia na Tomášikovej ulici, videl som tých zmorených študentov, čo z neho po vyučovaní vychádzali, a zľakol som sa. Ako chlapec som fotil a musím sa pochváliť, že som dosiahol aj úspechy na úrovni Bratislavy a Západoslovenského kraja - povyhrával som nejaké ceny. Mojim rodičom aj mne sa zapáčila myšlienka, že by som sa tomu mohol venovať profesionálne. Do úvahy prichádzala škola umeleckého priemyslu, ale rodičia sa dozvedeli, že sa tam fajčí marihuana a pije alkohol, tak to zatrhli. Ostávala jediná alternatíva - reprodukčný grafik.

Fotenie vás už neláka?

Ale áno, práve som sa k nemu opatrne vrátil, zatiaľ sú to však len rodinné fotografie. Chýbal mi pach ustaľovača.

Vy nefotíte digitálnym foťákom?

Trochu áno, ale mám rád klasický film a čierno-biele fotky, tmavú komoru.

Rodičia vám zakázali umeleckú strednú školu, ale bohémsky život si vás predsa našiel, na vysokej. Čítal som, že ste neustále žúrovali.

Ale nie, v tom rozhovore to možno iba tak vyznelo. Žiadne orgie sa neodohrávali. Je však pravda, že sme málo spali a veľa žili. Bolo to pekné obdobie a vôbec nemám pocit, že som niečo kvôli tomu zmeškal.

Momentálne sa hlásite k rodinnému životu, aj to médiá zveličujú?

Neviem, či sa môžem stavať do pozície rodinného typu. To by som musel byť viac doma. Ale pozor, hovorím o práci, nie o žúroch! A len čo mám trochu viac voľného času, venujem ho rodine. Mám skvelú manželku a skvelé deti, som veľmi spokojný. Mám sa kam vracať a vraciam sa rád. Aj keď niekedy neskoro v noci.

Kto boli vaši učitelia humoru?

Už spomínaní Monty Pythons, z nich som hotový dodnes. Mám rád Bennyho Hilla aj filmy s Lesliem Nelsonom. Ale aj filmy Jima Jarmuscha. Milujem ho - jeho filmy obsahujú skrytý humor.

Predstavte si , že niekto vám dá rentu, akú si zažiadate. Takú, že by ste už nikdy nemuseli pracovať kvôli peniazom. Čo zo súčasných aktivít by ste si nechali ako srdcové záležitosti?

Asi všetky. Myslím si, že by som robil to isté. Aj keď to možno vyznieva tak, že teraz kecám.

Robili by ste naďalej aj dabing?

K tomu musím povedať jednu vec. Nedávno som sa rozhodol, že si dám mesiac voľna, nebral som žiadne ponuky, skrátka som vysadil. Po mesiaci som mal robiť jednu hlavnú dabingovú postavu a strašne som sa na ňu tešil. Chýbalo mi to. Dabing je pre mňa zaujímavý. Dopĺňa spektrum. Iná vec je písanie, iná zostavovanie programu či hranie. Nerobím rovnaké činnosti, asi preto ma všetko baví. Keby som mal viac peňazí, asi by som chodil na lepšom aute. Kúpil by som si nejakého strašidelného koňožrúta. Ale inak by som asi žil skoro tak isto ako teraz.

Nemáte žiaden nesplnený sen?

Ale áno, napríklad hrať v rockovej kapele. To sa mi však už asi nesplní. Kedysi som hral na basgitare a spieval hrubým rockovým hlasom, bola to taká garážová kapela a skúšky spočívali hlavne v pití vína. A vždy som chcel tancovať, to sa mi už tiež nepodarí.

To by muselo ísť aj pár kíl dolu.

Hej, pribral som, keď som prestal fajčiť a nedarí sa mi schudnúť, lebo som typická obeť zlého stravovania. Som rozlietaný, zabúdam jesť a potom to dobieham.

Aký ste doma? Mohli by vaše deti povedať, že tato - to je ten zábavný chlapík?

Dcéra by to nemohla povedať, pretože ešte nevie hovoriť, a syn zase narozpráva toho toľko, že by ste mu ťažko mohli čosi uveriť. Takže ten by to možno povedal, ale radšej mu neverte.