om, aká bola pre neho vojna bez mena. Práve tak izraelské médiá nazvali mesiac trvajúci konflikt medzi židovským štátom a hnutím Hizballáh. Každá doterajšia izraelská vojna mala meno, „táto je však bezmenná a možno to znamená aj to, že nemala zmysel“, filozofuje Avišai.
Nie je žiadny pacifista, ale ani Rambo. Je presvedčený, že ak vás niekto napadne, máte sa brániť a je to vaše právo. „Otázka je, ako to robíte a či na to napokon nedoplatíte,“ hovorí. A podľa neho to tentoraz Izrael nezvládol. Rovnako ako ďalší záložníci vysvetľuje, že generáli urobili veľa chýb. Čakali s pozemným útokom, príliš sa spoľahli na zdanlivú technologickú prevahu a do poľa poslali nedostatočne vycvičených vojakov. „Povedzme si pravdu. Posledné roky naši chlapci nebojovali. Skôr robili policajtov v Gaze a na západnom brehu a v Libanone sme na to doplatili,“ vysvetľuje.
Za ešte väčší problém považuje to, ako velenie armády zlyhalo pri zabezpečení vojakov. Hovorí o zlom jedle, nedostatku vody aj o amaterizme veliteľov. Nepôsobí pritom dojmom, že by nevedel, že vojna je aj o tvrdých podmienkach.
„My sme na tom boli ešte dobre, lebo k nám zašiel pojazdný bufet a mohli sme si dokúpiť jedlo, vodu, hygienické potreby, ale niekde to nefungovalo. Aj mne sa stalo, že som bol pol dňa na jedinej kokosovej tyčinke,“ opisuje Avišai. Takýchto príbehov sú teraz izraelské médiá plné. Spolu s volaním po tom, aby tí, čo to spôsobili, odstúpili zo svojich funkcií.
Izraelčania od vzniku svojho štátu žili s pocitom, že pre ich armádu sa robí maximum. Tak, ako ona robí všetko pre ich bezpečnosť. Väčšina rodičov chápe, že ich synovia a dcéry sú v armáde potrební, ale chcú mať istotu, že generáli ich neposielajú do zbytočného rizika.
V Libanone sa ukázalo, že to celkom neplatí. „Reči o tom, že židovská armáda je najhumánnejšia na svete, sú len dobre znejúce slogany,“ myslí si Avišai. Otec sedemročného syna a trojročnej dcéry, syn dvoch ukrajinských sirôt, čo stratili rodičov v Osvienčime, ale vyhlasuje, že ak ho povolajú, tentoraz už ako dobrovoľníka, pôjde. „Ale predtým si nakúpim konzervy.“
Avišai slúžil v jednej z elitných jednotiek. Dostanú sa do nich len tí, čo už ako 18–roční prejdú náročnými psychologickými aj fyzickými testmi a preukážu veľkú mieru osobnej integrity. Musia to byť tímoví hráči, ktorí nestratia nervy.
Práve záložníci z týchto jednotiek začali hneď na druhý deň po návrate z Libanonu spisovať petície a požadovať vyšetrovanie. „Vy ste nám nedovolili vyhrať túto vojnu,“ povedal jeden z nich v televízii náčelníkovi generálneho štábu Danovi Halucovi.
„My sme opustili rodiny a prácu a vy ste to nezvládli.“ Prikyvovali mu jeho kolegovia. Dospelí muži, nijakí výrastkovia. Halucovi sa s nimi nehovorilo ľahko. Už nad nimi nemal žiadnu moc a nevedel odpovedať na ich jasné otázky. Títo muži a ich protesty, ku ktorým sa pripojili aj izraelskí civilisti, ho môžu zlikvidovať.
Autor: Tel Aviv
