Už v mladosti sa preslávil ,totálnym' herectvom - pantomímou, klauniádou a groteskou, s čím prešiel polovicu sveta, a vo Francúzsku si našiel tretiu manželku Chantal. Dva české levy mu však neskôr priniesli postavy z filmových drám Zapomenuté svetlo a Musíme si pomáhat. Dnes o ňom česká tlač píše, že sa stal národnou inštitúciou. Napriek tomu v týchto dňoch spolu so slovenským hercom Mariánom Labudom a filmovým štábom nového koprodukčného filmu Roming jazdí na malom nákladiačiku po stredných Čechách zamaskovaný za pravého Róma, alebo ako hovorí o sebe jeho postava Stano - posledného bieleho Cigána. Má päť detí - 32-ročná dcéra Anna je uznávanou herečkou a najmladší syn František Antonín sa narodil pred pol rokom.
Bolek Polívka.

Nedávno ste povedali, že zažívate svoje samopašné babie leto. Ešte stále ste zvedavý na život? Dokáže vás prekvapiť?
Každý je predsa zvedavý - aj v plnej zime. Samozrejme, existujú veci, na ktoré si už človek zvykol, v čom sa už zabýval, skornatel. No sú aj iné, v ktorých je stále živý. A nevyliečiteľne!

Príznakom zrelého veku je, že zvedavosť postupne odchádza.
Je tu rozdiel v nazeraní - niekto môj spôsob života považuje za šťastie, iný si myslí, že je nezodpovedné v mojom zrelom veku, ako správne hovoríte, plodiť deti. Začne si v duchu vypočítavať: ,Tak, moment, to znamená, že o 1 7 rokov bude Janíček maturovať, a ty máš koľko? Päťdesiatsedem?' Rýchlo si to zráta a hovorí: ,Ó, no tak to neviem-neviem, ako to myslíš!' A ja odpoviem: Ja ešte budem chlapcom pomáhať s diplomovkou.'

Rozumiem tomu správne, že si nepripúšťate obavy?
Možno je lepšie nechávať to celé niekde len tak v úkryte a neuvažovať o tom. Asi nie je potrebné život matematicky analyzovať a brať ho vedecky. Väčšinou prinesie sám, čo je potrebné. Teraz sa nás s Marcel kou mnohí pýtajú: ,Chcel i ste ešte dievčatko, a teraz máte chlapčeka. čo teraz?' Hovorím im -človek mieni, posteľ mení.

Takže platí - keď príde láska, rozum odchádza? Ste kaskadér?
Skôr sa snažím prípadný strach odsúvať.

Chceli by ste samého seba za otca?
To je dobrá otázka. Samozrejme, existuje rozdiel medzi tým, ako človek vidí samého seba zvnútra, tým, akým by chcel byť, a akým v skutočnosti je... No ja si myslím, že nie som zlý otec. A to, že ma majú všetky moje deti rady - od 32-ročnej najstaršej dcéry Aničky až po 6-mesačného Františka Antonína - je fakt.

Hovorí sa, že vzťah otca k deťom sa odvíja od jeho vzťahu k ich matke. Mali ste niekoľko partneriek. Platí to vo vašom prípade?
Určite veľmi záleží na tom, ako mama vedie dieťa k otcovi a ako citlivo ho upozorňuje, že aj otec má svoju dôležitosť. Navyše, mám skúsenosť, že moje deti si časom aj samy našli ku mne cestu. V istom veku totiž všetky deti začínajú hodnotiť otca nielen ako akúsi užitočnú alebo verejne prospešnú osobu. Raz synček jedného môjho kamaráta akože žartoval: ,Mamička, čo to je? Kaká to, a nosí to domov peniaze?' Keď nevedela, tak sa jej chcel pochváliť, aký je vtipný a zároveň vyjadriť, čo si myslí, a vysypal: ,Otecko, predsa!' To by som naozaj nechcel počuť od svojich detí! (Smiech.)

Máte dospelé dcéry, ale aj 16-ročného chlapca. čo sa vás pýta Vladimir? Čo je preňho dôležité?
To nie sú priame otázky. A myslím si, že taká tá priama otázka ani nie je dobrá. Lepšia je skôr výchova metaforou, alebo ako to robil môj otec, keď som v prvom okamihu nepochopil, čo vlastne povedal, nič mi nevysvetľoval, lebo vedel, že na to určite prídem neskôr.

Hneval sa na vás Vladimir, keď ste sa rozišli s jeho mamou - Chantal?
No... Neskoro sa dozvedel, že sa narodil Janíček. Pôvodne som chcel zhromaždiť tri svoje skôr narodené deti a povedať im to osobne, ale Vladimir sa to dozvedel z novín, lebo bol nedostihnuteľný niekde v Prahe. A tak som raz sedel u seba v záhrade, kde mám malú chatku - volám ju intelektuálna posilňov-ňa - keď odrazu vidím, že Vladimir preskakuje bránku a blíži sa ku mne s akýmsi časopisom. Položil ho predo mňa a pýta sa: ,Tati, je to pravda?' A ja na to: ,No vidíš, chlapče, chcel som ti to spolu s Aničkou a Kamilkou povedať skôr, ale tlač ma aj tak predbehla.' Bolo to iné, ako pred tými tromi rokmi, keď sme sa so Chantal rozišli, ale ani po čase to preňho nebolo hneď stráviteľné a pochopiteľné.

Žiarlia na seba deti?
Na začiatku Vladimir akoby trochu žiarlil. Povedal mi: ,Teraz budem musieť viac jazdiť na koni a pridať v tenise.' A keď som sa ho opýtal prečo, preboha, odvetil: ,No predsa preto, že už nebudem sám. ,Takže vyjadril istú konkuren-čnosťtoho celého. Pravda je, že ma teší, keď jazdí na koni.

Čo pre vás znamenajú kone?
Hovorí sa, že prechádzka lesom na koni je formou meditácie. A pre mňa je to naozaj meditácia, ak nie rovno modlitba. Je
to niečo hlboké a zároveň relaxačné, uvoľňujúce, radostné. Keď človek vyrazí a vráti sa o dve-tri hodiny, je skutočne iný - usmievavejší, plný príjemnej energie, je naladený na zázraky.

Aký je váš najobľúbenejší kôň?
Nechcem uraziť ostatných! Corrádo je najstarší v stajni, prežil so mnou toho veľa, na Bingovi jazdím teraz asi najviac, a Luk, to je taký krásny čierny kôň!

Kone na seba nežiarlia?
Neviem, neviem. To sa nedá presne pochopiť, ale keď sú v ohrade, a ja prídem a dám jednému napríklad len kôrku chleba, už je tam druhý a vrtí hlavou: 'Aj ja, aj mne!' A ten prvý: 'Nechaj ma na pokoji! On to dáva mne, a ja to chcem!' Takéto dialógy vedú medzi sebou.

Predstavujete si, čo sa preháňa hlavou takému koníkovi, keď cvála s vami na chrbte po lese?
Starí koniari, praví horsemeni - zarieka-vači, hovoria krásnu vec - že človek by sa mal naučiť myslieť ako kôň. Vychádzajú z hlbokých etologických znalostí, ale to už je vysoká škola, a ja som len vrcholovo amatérsky jazdec. No táto myšlienka sa mi veľmi páči. A keď sa rútim na koni, tak pochybujem, že by pre koňa bolo užitočné naučiť sa uvažovať ako človek.

Veríte v reinkarnáciu?
Je plno vecí, v ktoré by človek veril rád... Odpoviem príkladom. Môj o 15 rokov starší brat Jaryn bol svojou podstatou budhista a veril v prevteľovanie duší. Keď sme sa raz o tom spolu zhovárali, začal uvažovať: ,Počkaj, počkaj, tak otec zomrel pred Vianocami, to znamená, že náš Filip by mohol byť náš tatínek!’ Načo som mu odpovedal: ,Alebo naša Kamilka!' A on: ,Prečo práve vaša Kamilka?!' Chcel mať proste tatínka doma. A veriť či neveriť, dôkazy alebo protidôkazy... Viem len jedno, že keď mám pred sebou niečo dôležité, tak sa obraciam na otca a mamu, a zase v inej oblasti sa obraciam k jednému bratovi, alebo k tomu druhému. Každý človek - či to chce, alebo nie - sa v okamihoch tiesne alebo neistoty obracia k blízkym zomretým dušiam.

Debatujete o tom aj s Vladimirom?
Raz sme si spolu urobili výlet do Vizovíc, chcel som s ním prejsť svoje rodné miesta - dom, v ktorom som vyrastal, kam som chodil do školy, kde som sa chodil hrávať a kde bolo futbalové ihrisko. Hneď na začiatku Vizovíc je však kostol a pri ňom cintorín. Išli sme sa teda pozrieť najprv tam, postáli sme pri rodinnej hrobke a pomeditovali. Potom som mu
vymenoval miesta, ktoré mu chcem ukázať, a on na to: ,Tati, tu sme mali skončiť, nie začínať.' A tak som pochopil, ako dokáže byť jemne vtipný.

Nevyhýbate sa teda cintorínom?
Nie. Raz sme rovnako stáli na vizovickom cintoríne celá rodina - ja, Marcelka, Jaryn už nežije, tak tam bol jeho syn Filip s manželkou Hankou a malým synom Jakubom.
A ten malý chlapec tam začal behať po hroboch. Vyzval som rodičov, aby svoje dieťa upokojili, keď tu meditujeme. A oni mi hovoria - veď má tri roky a tu sa nudí. Tak som zvolal, že tu predsa kvôli nemu nepostavíme hojdaciu hrobku!... čo, mimochodom, nie je až taký zlý nápad.

Ste valašský kráľ. Ako sa kráľovi hrá odovzdaný sluha svojvoľného tyranského pána v hre Garderobiér, aj keď je to Milan Lasica?
Je to zábavné. Na JAMU sa tomu hovorilo protiúloha. Keď bol niekto nadaný na vážne témy, dali mu komickú rolu, a mne zas dali Onegina. Takéto úlohy sa mi dobre hrajú.

A na Oneginovi sa potom publikum smialo?
Moje spolužiačky Švandová a Havránková plakali, keď som skončil predstavenie... Až po rokoch som zistil, že sa smiali do vreckoviek.

Spolu s ostatnými divadelníkmi hovoríte o svojom povolaní ako o neľútostnom remesle. V čom je kruté pre vás?
Sú to staré veci. Nie je to fráza, keďdiva-delník musí s každým predstavením začínať vždy od začiatku. A čím je človek viac uznávaný, o to viac mnohí ľudia túžia vidieť jeho neúspech. Veľmi sa tešia, keď naozaj príde. Potom sa im dobre hovorí to sa mu zas nepodarilo! Chcú strhávať to, čomu sami hovoria veľkosť. Najprv človeka vynesú do neba, aby ho potom z toho neba s pôžitkom zhodili. V istom veku sa nič neodpúšťa - keď už nie ste medzi mladými, čo sa usilovne tlačia dopredu, a tí starí majstri vás ešte medzi seba - na ten Olymp - nevzali.
V čase, keď ešte len začínate, tak je to perfektné, lebo starší si vážia, že sa zrodil nový talent. Mladého človeka sprevádza akási umelecká beztrestnosť. Neskôr, keď sa už etabluje v úspechu, tak je ľuďom príjemné, ak sa mu niečo nepodarí. Hovoria o ňom kriticky, potom veľmi kriticky a napokon až prehnane kriticky. Len pomaličky sa potom taký tvorca dostáva do veku, keď už je ctihodný starešina a napokon majster.

Vás už zobrali na Olymp?
To neviem! Vždy som mal výhodu, že činoherci ma brali za míma a klauna, a mímovia ma považovali za činoherca.

U vás nefunguje, že do päťdesiatky treba tvrdo pracovať na svojom mene, ktoré potom samo pracuje za vás?
To sú len slová. Určite pomôže, keď si človek vydobyje nejaké meno, ale že by to meno za vás pracovalo samo, to rozhodne nie.

Ale predsa, necítite už nejakú vnútornú istotu?
Ja neviem. Keď ja si ani nedokážem vypýtať honorár, lebo neviem, ako to dopadne. Taký posledný príklad je Kupec benátsky - bol som pre istotu radšej skromný. A tí manažéri to vedia.

Porovnávate svoje príjmy s inými?
Nikdy mi to nezišlo na um.

Prečo ste odstúpili od úlohy míma?
Ja som vlastne mímom v pravom slova zmysle ani nebol. Robil som divadlo, ktoré bolo pôvodne gestuálne a neverbálne - napríklad Trosečník, alebo Vize a metamorfózy. Až neskôr sa do toho dostávalo viac a viac slov, ako bol Šašek a královna či Don Quijote. Zatiaľ som však neodstúpil. So svojimi predstaveniami a divadlom som prešiel celý svet a myslím si, že takýto výbuch tvorivej energie patril k mladosti. Každý rok som robil nové predstavenie, ktoré malo nejaký zmysel a ohlas. Postupne som však začal hrať vážnejšie role - začalo sa to pútnikom v Nežnom barbarovi a pokračovalo farárom v Zapomenutém svetle. To však neznamená, že už nikdy neurobím nejaké autorské predstavenie. Napokon, aj každá Manéž je autorská, a keby som len z tých všetkých Manéží povyberal najlepšie skeče, pokojne by z toho mohlo vzniknúť niekoľko zaujímavých predstavení. Zo žartu a trochu aj vážne však rád hovorím, že som klaun v dôchodku. Klauni a mímovia patrili v minulom režime do rovnakej sekcie s baletom, takže ja už som vlastne veľmi dávno v klaunovskom dôchodku.

Aký film, v ktorom ste hrali, považujete pre seba za veľmi dôležitý?
Zapomenuté svetlo. Jakubiskov Sedím na konári a je mi dobre - je tiež veľmi pekný... Je ich viac.

Film Vladimira Michálka Zapomenuté svetlo je jedným z najlepších filmov, ktoré vznikli v Čechách na konci 90. rokov. Čo môžete nazvať akýmsi zabudnutým svetlom vo vašom živote?
Ako chlapec som žil v prírode, ktorú som mal veľmi rád. Potom som na to postupne zabudol, a stal som sa kaviarenským a barovým bohémom. Mal som dlhé obdobie, keď som nechodil ani na prechádzky. Svoj návrat k prírode som začal až okolo roku 1989, keď som mal odrazu psa. Musel som s ním chodiť von, a skončil som na dedine. To ma baví. Vyvažuje mi to fakt, že som stále medzi ľuďmi a na javisku. Lesy, lúky, kone, psy a deti - to človeka krásne nabíja. Vďaka tomu potom v hraní vzniká radostná energia. Po narodení Janíčka sa vo mne objavila nová chuť a neha. Pozorujem deti, ich pohyby a reakcie, čo mi na javisku dáva iný rozmer, ako len akýsi unavene majstrovský.

Povedali ste, že realizujete svoje detské sny. Ktoré to sú?
Už taký môj dospelejší sen bol hrať v Divadle pracujúcich v Gottwaldove, dneš-
nom Zlíne, a bývať vo Vizoviciach. Vôbec som si nevedel predstaviť, že by som sa čo i len na krok vzdialil od svojho domova, prostredia a priateľov.

Máte veľa priateľov? Čo pre vás priateľstvo znamená?
Priateľstvo... asi prináša to, že človeku sa rozširuje okruh obáv. Už ich nemá len o seba a svojich najbližších, ale patria doň aj priatelia. Priateľstvo rozširuje okruh zodpovednosti, ktorý bol u mňa dosť silný. A v istej chvíli som pocítil potrebu vymedziť ho, lebo som bral na seba zodpovednosť za prehmaty svojich priateľov, či už v spoločnosti, alebo v ich životoch. Snažil som sa všetko za nich žehliť. Potom som si povedal, že za mňa tiež nikto nič nežehlí, všetko si musím urobiť sám, takže na čo je to dobré? Priateľstvo dnes pre mňa znamená skôr nejakú spolu-zábavu a spolu-prežívanie príjemných chvíľ. Nemám však akéhosi intímneho priateľa, ktorému by som zveroval svoje najtajnejšie poryvy. Môj blízky priateľ je Peca (Jifií Pecha), ale že by sme sa psychoanalyticky zhovárali, či robili si seanse, to nepotrebujem, ani to nevyhľadávam. V živote človeka je vek, keď musí mať veľa priateľov - žije vo svorke, ktorú vyhľadáva. Vtedy sa zdá, že sa tento okruh nikdy nepretrhne, ale postupne - časom, sťahovaním, láskami, životom a starnutím - tieto putá odpadávajú. Mám však veľké šťastie, že ešte stále mám priateľov z detstva z Vizovíc, ktorí ešte ako-tak žijú. Chodili sme spolu do školy až do maturity, a aj do Brna na vysoké školy. Máme na čo spomínať.

Už sa konečne vyznáte v ženách?
To by som nikdy nepriznal, aj keby som sa vyznal! Ja sa ani nechcem vyznať v ženách, a ani nechápem, prečo by som sa v nich vlastne vyznať mal. To ani nie je dosť dobre možné.

Napríklad aspoň kvôli dcéram, keď už nič inšie.
Tak v dcérach je to iné! Také tie detské, žensky naivné manipulácie sú nádherné. Napríklad Kamilka mi raz roztúžene opisovala, ako si požičala bicykel od kamarátky - ako jej vietor prečesával vlasy, keď išla z kopca, a aké to bolo nádherné na tom požičanom... Vedel som, že odo mňa čaká otázku, či náhodou nechce bicykel. Nič mi priamo nepovedala, ale všetko podrobne opísala, aby to dobrý tatínek pochopil. A ja som schválne pritakával, aké je to skutočne krásne - jazdiť na bicykli!

V týchto dňoch nakrúcate film Roming, ktorý je vlastne akýmsi rómskym road movie. Aké sú vaše osobné skúsenosti s Rómami?
Vždy boli dobré - v Brne je všetko prepojené, takže som poznal aj zopár zaujímavých Rómov. Veď aj Ivuška Bittová a jej sestra Ida Kelarová robili u nás v divadle.

Ako sa môže brániť normálny, poriadny človek proti rasizmu?
Ešte donedávna sme boli pre nemeckých nacistov špinaví Slovania, a tie tendencie sú tu stále. Rasizmus je niečo také prázdne a bezobsažné, pestované tupými mozgami, že sa mi o tom ani nechce hovoriť. Keď niekto nie je schopný pochopiť, že každý človek je iný, a na žiadnej farbe vôbec nezáleží, je to ukážka čistého ľudského idiotizmu.

Myslíte si, že raz nastane čas, keď sa Rómovia prispôsobia životu ,bielej' populácie?
Prispôsobenie sa je aj stereotyp - pravidelný život - ráno vstať, zase ísť do práce, a potom sa zas vrátiť, a mať pravidelné víkendy. Každodennosť ubíja každého bez ohľadu na to, či je to biely, alebo čierny. Aj keď sú aj ľudia, čo to majú radi a nedokážu si to inak predstaviť... Takto som napríklad žil, keď som bol v Holandsku. Bývali sme so Chantal v prenajatom dome vedľa Amsterdamu. Chantal ma ráno zaviezla na vlak, potom som šiel peši, tam som odučil, a zase som peši šiel po krásnom meste, potom zase na vlak, a domov, kde ma čakala Chantal s Vladimirkom. Potom som si našiel miesto, kde som si dal kávu. Dosť ma to bavilo, ale po piatich dňoch prestalo. Človek má rád prekvapenia na každej ceste, či už je životná, alebo profesionálna. A ako som bol rád, keď som stretol spevákov a speváčky z univerzitného zboru! A vychýlený z rytmu som sa šťastne vracal neskoro v noci domov za rodinou. Vtedy ešte neboli mobily... A to vychýlenie z rytmu - to bolo to pravé!

Na čo sa najviac tešíte ešte v tomto roku?
Na jeseň máme na farme drakiádu - Horáčkov dráčik, kde lietajú všemožné lietajúce prístroje, modely a draky, ale najradšej mám Mikuláša, ktorého nám hrajú Zdenék Junák alebo Jiří Pecha. čerti a anjeli sú na koňoch a spolu s deťmi čakajú na Mikuláša, ktorý prichádza v kočiari. Naše deti a deti našich priateľov, ale aj deti z dediny si hrajú rôzne rozprávky, a potom nastáva ozajstná chvíľka dojatia a napätia, keď horia nedočkavosťou: ,Kedy, kedy už príde Mikuláš?' A z diaľky, z obzoru prichádza kočiar, navôkol sú tí čerti a anjeli na koňoch, pomáhajú Mikulášovi z koča von, a on hovorí: ,Dobrý podvečer, hospodár, dlho som ťa nevidel!' Ja ho privítam dúškom slivovice, pokľaknem pred ním a vediem ho do domu. Čerti a anjeli medzi deťmi stále úradujú, a to je veľmi pekný magický okamih. Niekedy sa stane, že je aj sneh, takže Mikuláš naozaj prichádza ako svätý. Raz, keď bol ešte Vladimirek malý, provokoval: ,Kde je ten Mikuláš svätý? Mohol by som mu povedať vtip!' Keď prišiel, spustil: ,Decká, viete prečo Bruce Willis nehral vo filme Titanic? Pretože by všetkých zachránil!' A uklonil sa. A ja hovorím: ,Mám tu ešte najstaršieho syna, Jiřího Pecu! Poď, Jiříku, povedz nám niečo pekné!' Peca bol trošku podgurážený a hovorí: ,Až přijde cholera sem, tak se poserem!’ U nás berieme Mikuláša vážne, ale robíme si zároveň žarty. Aby sme sa nebáli.

Prečo vlastne dospelí potrebujú strašiť deti?
Ja to nepestujem. A tí ostatní asi potrebujú pri výchove podporiť vlastnú autoritu, a tak sa odvolávajú na inú - príde čert, niečo strašidelné a neopísateľné.

V Jakubiskovom filme podľa Erbenovej Kytice ste hrali strašidelnú Polednicu, ktorá na pravé poludnie odnáša neposlušné deti. Bol to ozajstný des. Poznáte aj vy detské desy?
Mal som starších rodičov, bál som sa o nich, že skoro zomrú. Asi sa to vo mne poriadne mlelo a prenasledoval ma rovnaký sen - prišiel som domov, kde boli veľké vráta, ktoré som pomalými pohybmi, ako to v strašných snoch prosto musí byť, pomaly otváral. Za nimi bola temná chodba, popri stenách ktorej číhali čierne leopardy. Pod dverami do obytnej kuchyne boli veľké kamene, cez ktoré prenikalo čudné svetlo. S hrôzou som tie dvere otvoril, a uvidel som pri okne smerom do záhrady sedieť dvoch kostlivcov, čo sa na seba pozerajú. Pravdepodobne to boli moji rodičia... Ešte teraz mi z toho naskakuje husia koža. Obaja sa pomaličky na mňa pozreli, a ja som zabuchol dvere, a tou dlhou chodbou som utekal. Vybehol som do noci, čierne leopardy za mnou... Tento sen sa mi opakoval dlho.

Je niečo, čo by ste zmenili na svojom osude?
To nejde. Naozaj neviem, prečo o tom vôbec niektorí ľudia uvažujú.

Často hráte so slovenskými hercami. Ako cítite slovenský naturel?
Slováci sú asi temperamentnejší. Raz, na prehliadke českého divadla v Bratislave stál pred Štúdiom L+S jeden pán a rozdával letáky - Prečo voláme tých Čechov, keď všetci vieme, že slovenské divadlo je lepšie? Povedal som mu, že my tiež vieme, že ste lepší. Odrazu nemal čo povedať. Máte spevnejšie herectvo. To sa už však tiež mení, ale stále to nie je ten český 'civilizmus'.

Čo znamená ,český civilizmus'?
Je to podohrávanie - akési nepredstierané predstieranie. Slovenské herectvo je múzickejšie, možno plnšie. Česi skrývajú svoje city, akoby sa za ne hanbili, a preto sa cítia byť civilizovanejšími. Od toho je ,civilizmus', lebo to nedávajú až tak najavo... Možno preto ma majú na Slovensku radi, že zo svojho valašského chodníka k vám mám bližšie.

Chcete vraj pekne zostarnúť. Na čo ste prišli už teraz, kým ešte nie ste starý muž?
Neviem, či nie je zbytočné na niečo prichádzať a špekulovať. Život sám stále niečo odhaľuje, a tak sa vlastne stáva zrejmým, ako to je. Často je úplne zbytočné niečo formulovať a zaraďovať do kategórií. Istý starý Grék povedal, že bohovia určite existujú, ale o nás sa vôbec nestarajú. Je len ilúziou myslieť si, že bohom na nás záleží, ale to neznamená, že nie sú... A dosť sa mi páči aj iná myšlienka, že je jedno, či Boh existuje, alebo nie - dôležité je len to, či v Boha veríš, alebo neveríš.