Sonda mala tvar kocky, ktorej každá strana merala asi jeden meter. Zostupovať začala vo výške približne 300 kilometrov nad Mesiacom a na jeho povrch narazila rýchlosťou 7200 kilometrov za hodinu. Na Mesiaci urobila kráter 5 až 10 metrov široký a meter hlboký. Prach sa pri tom víril do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Ihneď po dopade v oblasti nazývanej Jazero znamenitosti na Južnom póle viditeľnej časti prestala šíriť signál.
Pôvodne mal SMART-1 dopadnúť na Mesiac už 17. augusta, ale v jeho odvrátenej časti. Európska vesmírna agentúra (ESA) sa preto rozhodla koniec sondy oddialiť, aby mohli vedci túto udalosť pozorovať. Naposledy preto sondu ešte v sobotu „zdvihli“ o 600 kilometrov. Náraz na Mesiac bol viditeľný v Spojených štátoch a v Tichomorí. Zaznamenala ho vedecká pozorovateľna na Havaji.
Náraz sledovali vo viacerých observatóriách na Zemi. Pracovníci kontroly letu v Nemeckom Darmstadte ho ocenili potleskom. Zo snímok častíc, ktoré sa uvoľnili po dopade, chcú odborníci určiť geologické zloženie miesta.
Konečné výsledky misie budú známe až o niekoľko mesiacov. Podľa šéfa operácií ESA Octavia Camina musia totiž vedci zanalyzovať veľké množstvo získaných údajov. Dúfajú, že im pomôžu aj objasniť pôvod tohto stále záhadného satelitu. Jedna z najprijímanejších teórií vysvetľuje vznik Mesiaca aj možným konfliktom Zeme s asteroidom vo veľkosti planéty v čase formovania slnečnej sústavy.
Prístroje na palube sondy zistili na mesačnom povrchu vápnik, hliník, horčík a kremík. Ide o podobné prvky ako na Zemi. Okrem toho urobila sonda veľmi ostré snímky Mesiaca.
SMART-1 vyniesla do vesmíru raketa Ariane 5 z francúzskeho kozmodromu Kouru v septembri 2003. Jedným z cieľov bolo aj preskúšanie iontových motorov, ktoré sa majú využívať v budúcnosti pri medziplanetárnych letoch. Prvým takýmto projektom má byť spoločná európsko-japonská misia BepiColombo k Merkúru, ktorej štart je naplánovaný na rok 2013.
Cesta SMART–1 na Mesiac trvala dlhšie ako rok. Rakety na konvenčný pohon zvládnu rovnakú vzdialenosť za niekoľko dní. Sonda však počas misie preletela sto miliónov kilometrov a vďaka motorom na iontový pohon spotrebovala iba 80 kilogramov xenónového paliva.
Iontový pohon však neumožňuje rýchly štart a let. Sonda preto najskôr 18 mesiacov krúžila po eliptickej dráhe okolo Zeme. Až v novembri 2004 ju k sebe pritiahla gravitačná sila Mesiaca. Jej motor využíval energiu zo solárnych panelov.
