„Tá formulácia bola nepresná. Samozrejme, že požiadam, predsa nenechám štátu peniaze, ktoré mu roky posielam. Skôr som tým chcel povedať, že nechcem byť dôchodcom. Mám veľa priateľov, ktorí sa tešia na dôchodok, že nebudú musieť pracovať. Ja však paradoxne, čím som starší, tým mám viac roboty, viac hrám a aj viac ľudí chodí na naše koncerty.“
Vydali ste množstvo autorských albumov a niekoľko ďalších s Minnesengřami. Koľko ich vlastne bolo spolu?
„Dvadsaťpäť. Zatracený písně je v poradí dvadsiaty šiesty.“
A piesní asi bude tiež dosť.
„Okolo šesťsto. Ale nikdy som ich nerátal, pretože niektoré pesničky z dávnych čias nepokladám za príliš vydarené, takže sa k nim radšej nehlásim. Považujem ich skôr za pokusy.“
Ste na pódiách štyridsať rokov, získali ste azda všetky ocenenia, ktoré môže český folkový pesničkár získať. Čo vás ešte motivuje?
„Zodpovednosť za kapelu, ktorá mi je ako rodina. Okrem toho ma stále baví hrať. Jediné, čo ma otravuje, je cestovanie a spanie v hoteloch. Keby som bol bohatý - a folker nikdy bohatý nebude - tak by som si najradšej kúpil helikoptéru. To nekonečné cestovanie je najmä v zime nesmierne únavné. Ale tie koncerty to potom všetko vynahradia.“
Dokedy chcete koncertovať?
„Ak sa mi stane, že napríklad dva týždne nehrám, tak som z toho nervózny. Ale rád spomalím. Mám takú predstavu, že po piatich rokoch pribrzdím a ak mi to zdravie dovolí, budem si vyberať - koncerty v zaujímavom prostredí s príjemnými ľuďmi.“
Čo malo na vašu tvorbu najväčší vplyv?
„Asi trampské začiatky, očarenie voľnosťou prírody. Žili sme v uzavretej zadrôtovanej klietke a úniky do prírody boli pre mňa jedinou formou slobody. I keď sa na vandroch hrávali prevažne trampské piesne, vyrastal som s pesničkami Beatles a divadla Semafor. Ale tiež som bol v roku 1964 v Plzni na koncerte Peta Seegera, otca folkovej hudby.“
Vždy ste dokázali zádumčivými a smutnými pesničkami očariť predovšetkým ženy. Čím to je? Platí to aj v súkromí?
„Ženy majú sklon ochraňovať. Iní muzikanti majú často smutnejšie pesničky než ja. Je však rozdiel medzi ženami, ktoré ma poznajú súkromne, a ženami a dievčatami v publiku. Tie doma mi museli často odpúšťať. Bola to daň za to, že som musel hrať a cestovať a nebol som pri nich vtedy, keď ma potrebovali.“
Väčšina folkových spevákov sa počas komunistického režimu venovala akejsi miestnej forme protestsongu. Vy nie.
„V tom období som obdivoval Mertu, Kryla, Hutku, neskôr Nohavicu. U nás sa skoro všetci folkeri snažili písať práve protestsongy. Mne to však nešlo. Môj vzdor, ktorý som cítil, bol skôr v obraznosti. Nechcel som písať piesne len na čas určitý, ale chcel som, aby prežili čo najdlhšie. Ale aj v obyčajných ľudových piesňach, ktoré sme upravovali, bolo množstvo podtextov. Podpísal som Niekoľko viet, mali sme problémy s režimom, rušili nám koncerty a podobne. Ale písať protestsongy - to som nevedel.“
Odpor proti bývalému režimu pesničkárov spájal, dnes ste konkurentmi. Necítite nostalgiu?
„Nostalgiu som pociťoval veľmi výrazne. Celá tá porevolučná eufória sa pominula v polovici 90. rokov. Hovoril som si: Kde sú tie časy, keď sme jedli z jedného kotlíka, pili z jednej fľaše, fajčili spoločné cigarety, jeden za druhého dýchali?
Trvá to stále?
„Nie, postupne sa všetko utriaslo. Dokonca na moje šesťdesiatiny sa spojili takmer všetci českí folkeri a kúpili mi nádhernú gitaru za osemdesiattisíc. Každý máme akési vlastné teritórium. A pravda je, že čo sme v osemdesiatych rokoch zasiali - a zasiali sme dobre - tak teraz žneme. Naše koncerty sú pravidelne vypredané. Tešia ma najmä tí mladší. Našli sa v našich pesničkách.“
Nedávno vyšla knižka Ráno bylo stejný aneb Pavel Žalman Lohonka očima Jana Hlaváče.
„Spočiatku som netušil, čo z toho vznikne. S Honzom sme sa počas štyroch rokov stretávali v krčmách a ja som rozprával na rôzne témy. Nahrali sme šesťdesiat kaziet. Povedal som mu všetko. Tak, ako sa to stalo. O mojich láskach, manželstvách, pádoch. On to celé spracoval do poviedok. A urobil to, podľa mňa, skvele.“
Pavel Žalman Lohonka sa narodil 20. marca 1946 v Českých Budějoviciach. V roku 1968 založil skupinu Minesengři, o štrnásť rokov neskôr kapelu Žalman a spol.
FOTO SME – MIRKA CIBULKOVÁ
