Táto téza však určite neplatí na to najhlavnejšie, čo nám svetová kultúra po tisícročiach zanechala. Bolo by predsa prinajmenšom smiešne hovoriť o „tovare“ v súvislosti s dedičstvom antiky, s Homérovými eposmi alebo egyptskými, gréckymi čí rímskymi staviteľskými pamiatkami a výtvarnými dielami.
A keďže hovoríme o preklade, určite nie ani s prácou prvých prekladateľov biblických textov, alexandrijských autorov Septuaginty či nášho patróna sv. Hieronyma, vierozvestov Cyrila a Metoda, prekladateľov evanjelia do staroslovienčiny a ich početných nasledovníkov, ku ktorým sa hlásime aj my, dnešní prekladatelia.
Kuchynské hrnce a Picassove obrazy
Ani tí anonymní stredovekí kopisti v benediktínskych kláštoroch, ktorí nám celé to obrovské duchovné dedičstvo minulosti zachovali a tak prispeli k súčasnej podobe európskej civilizácie, nevyrábali „tovar“ a nemysleli na jeho trhové uplatnenie, napriek tomu vytvárali duchovný obsah nášho sveta, jeho hodnotovú štruktúru.
Podľa klasickej ekonomickej teórie sa hodnota tovaru určuje množstvom spoločensky nutnej práce vynaloženej na jeho vyhotovenie. Táto definícia sa naskrze nedá uplatniť na najvýznamnejšie kultúrne statky. Skutočné umenie sa správa inak ako bežné druhy tovaru, a kto tvrdí opak, stavia na jednu úroveň ponožky, kuchynské hrnce a Picassove obrazy.
Ale aj v iných smeroch sa kultúra správa inak ako klasická tovarová výroba, a to aj vtedy, keď sa z nej tovar usilujeme spraviť. Keď si navzájom konkurujú automobilky, výsledkom sú čoraz krajšie, kvalitnejšie a bezpečnejšie autá.
Keď si konkurujú komerčné televízie, výsledkom sú čoraz primitívnejšie a vulgárnejšie programy, či už akčné, erotické alebo sentimentálne gýčovité filmy, najrozmanitejšie reality show, v ktorých je naozajstnej reality ako šafranu a kultúry ešte menej; slovom, konkurencia ťahá toto najvýznamnejšie dnešné médium na dno.
A za komerčnými televíziami sa ponáhľa i tzv. verejnoprávna, aj noviny a časopisy, ktoré sa pomaly už tiež nevládzu (alebo ani nechcú?) brániť pred triumfálnym nástupom bulváru.
Blud o neviditeľnej ruke trhu
Téza o tovarovom charaktere kultúry má teda jednoznačne protikultúrne dôsledky, ešte zavŕšené a znásobené takou oslavovanou „rovnou daňou“, ktoré vlastne zvýhodňuje, ba priam prémiuje produkciu kultúrneho odpadu.
Netreba matematického génia, aby sme si vyrátali, že ak rovnako zdaníme preklad Petrarcových sonetov a programy Mojsejovcov, Petrarca to musí na celej čiare prehrať. A uznajte, že perspektíva Nory a Braňa ako kultúrnych idolov súčasného sveta je dosť desivá.
Neprekvapuje, že téza o kultúre ako tovare nenarazila na nijaký väčší odpor u politikov či štátnych úradníkov. Je pohodlné spoľahnúť sa na „neviditeľnú ruku trhu“, ktorá všetko za nás vyrieši, aj keď je to evidentný blud. Dôsledky veľkej krízy z 20. rokov by predsa nebolo možné prekonať bez intervencie štátu, ktorá je dodnes nevyhnutná v každom trhovom hospodárstve. Aj vo vytváraní ekonomických rámcov pre fungovanie kultúry v modernej spoločnosti.
Horšie je to, že v túto tézu uverili, alebo sa s ňou aspoň zmierili aj sami tvorcovia kultúry, ktorí sa akoby báli, že postaviť sa proti nej znamená hlásiť sa k dedičstvu totality kultúry. Takže pohodlnosť administrátorov štátu a rezignácia kultúrnych pracovníkov spoločne prispievajú k duchovnému ochudobňovaniu spoločnosti.
Je najvyšší čas spamätať sa, prízrak novodobého barbarstva klope pestovanými a nalakovanými prstami na dvere čoraz chatrnejšej stavby našej národnej kultúry. Zastavme ho.
Autor: JOZEF MARUŠIAK (Autor je prekladateľ a publicista)
