Jarmila Samcová.
FOTO – PETER PROCHÁZKA
sť prekladateľov umeleckej literatúry, ktorá v súčasnosti združuje 335 umeleckých prekladateľov zo 43 jazykov. Medzi jej aktivity patrí aj vydávanie štvrťročníka Revue svetovej literatúry, ktorý vedie šéfredaktorka JARMILA SAMCOVÁ.
Váš časopis kladie na prekladateľa a umelecký preklad veľké nároky, čo je určite správne. Lenže, kde sa dá potom získať prekladateľské meno či skúsenosti? Ako ste začínali vy?
„Kedysi v časoch štúdia som sama začínala tak, že som si musela nájsť poviedky vhodné na preklad a miesto, noviny alebo časopis, kde by sa dali uverejniť. Tak som preložila napríklad Konverziu židov od Rotha alebo poviedky Updika, Bradburyho, Caldwella. Dnes by však noviny museli uzatvárať zmluvy so zahraničným autorom, možno aj preto preklady umeleckej literatúry neuverejňujú.“
Akú šancu majú publikovať v revue neznámi mladí, resp. začínajúci prekladatelia? Majú vôbec šancu?
„V každom čísle uverejňujeme preklad niektorého mladého prekladateľa, niekedy i viacerých. Bude to tak aj v najnovšom čísle s výberom z nórskej literatúry. A tých dvanásť rokov na jednom mieste by možno bolo aj otupných, keby sa neprestajne nestriedali okruhy ľudí, ktorí sem prichádzajú. Popri veľmi skúsených prekladateľoch a autoroch sú to práve aj začiatočníci.“
Aké máte s nimi skúsenosti?
„Mladým adeptom prekladu úprimne pomáham, pokiaľ vidím, že naozaj chcú. Niekedy im stačí len trochu ukázať, povedať, ako by mali, čo by mali robiť. Musím však u nich vidieť živý záujem, lebo nútiť do umeleckého prekladu sa nedá. Keď si niekto ani len nepozrie časopis prv, ako sa vyberie do jeho redakcie, to považujem za vrchol arogancie. Ale aj neznalosti a nedôvtipnosti, lebo taký človek potom nevie, či už rovnaký preklad dávno nevyšiel a nepozná spôsob prípravy príspevku.“
Mnohé veľké svetové diela pomohla objaviť práve revue vo svojich výberoch z jednotlivých literatúr, ktoré ponúkajú komplexnejší pohľad do tvorby jedného národa, resp. do viacnárodnej tvorby v jednom spoločnom jazyku.
„Pokiaľ ide o objaviteľskú úlohu revue, nie je tajomstvom, že vydavateľskí pracovníci striehnu, kedy vyjde nové číslo, lebo tam majú nápady, medailóny autorov aj prekladateľov. Je to pre nich nielen inšpirácia, ale už aj návod na použitie. My si môžeme dovoliť takto idealisticky pracovať preto, lebo vychádzame s podporou ministerstva kultúry a sme neziskoví. Pravda, nevieme, ako dlho to potrvá.“
Za tie roky máte viac-menej dokonalý prehľad o dianí na tomto poli. Dokáže vás literatúra ešte prekvapiť?
„Odpoviem slovami nórskej poetky Irene Larsenovej, ktoré preložila Katarína Motyková. Najnovšie ma očarila minimalistickými veršami na spôsob japonských haiku: Žlté septembrové ústa/ hovoria zvädnutou rečou/ bozkávam inovať/ na lesklých steblách/ verte mi,/ toto je iba medzi/ októbrom a mnou. Opätovne mi potvrdzuje známu pravdu, že preklad je ustavičné objavovanie.“
Autor: MIROSLAVA ČIERNA (Autorka je publicistka a prekladateľka)
