Aby nás odpoveď nezaviedla na priveľmi vzdialené chodníčky, hneď na začiatku spresním, že mám na mysli takzvaný umelecký preklad, teda preklad umeleckých diel, a nie napríklad preklad návodov na použitie rozličných prístrojov a prípravkov, hoci aj bez neho by nám neraz bolo ťažko.

Zhodneme sa azda, že bez dotykov so svetovou kultúrou, bez prijímania a využívania jej impulzov na vlastný duchovný rast by nám hrozilo, že natrvalo uviazneme v postavení akéhosi paholka, v lepšom prípade drotára Európy. (Hoci iste svojrázneho a svojstojného.) Nikde totiž nie je postoj vyjadrený naším povestným „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“ taký pomýlený ako v oblasti kultúry; tu by malo platiť, že s cudzím i svojím sa radi podelíme.

Zhodneme sa azda aj na tom, že po celé stáročia bola hlavným a pre nás najdostupnejším „nosičom“ svetovej kultúry práve literatúra.

V dôsledku nežičlivých historických okolností mali Slováci na prahu 20. storočia v poznaní a „udomácnení“ významných diel svetovej spisby obrovské manko a zaslúžia si obdiv, ako ho napriek tiež nie najžičlivejším okolnostiam (dve svetové vojny, päť desaťročí takej či onakej totality) dokázali v priebehu jediného storočia znížiť, ba viac-menej odstrániť.

Kto dnes zatúži prečítať si klasikov takzvaných veľkých európskych literatúr, bez ťažkostí ich nájde, ak nie na pultoch kníhkupectiev (nikdy to neboli a ani nie sú trhové „trháky“), tak určite v knižniciach, a zároveň k nám raz cícerkom, inokedy hojnejšie zo zahraničia pritekajú aj najaktuálnejšie literárne prúdenia.

Väčšina týchto diel vychádza vo vynikajúcom pretlmočení, lebo od habkavých, amatérskych začiatkov sa slovenský preklad najmä v druhej polovici uplynulého storočia vypracoval aj vďaka vydavateľským redaktorom na vysokú úroveň.

Tým sa dostávame k otázke, čím by bol bez prekladu náš jazyk.

Je to, našťastie, tak ako tá prvá, iba otázka hypotetická a nedá sa ňu exaktne odpovedať. Je však isté, že aj väčšie a takpovediac vyspelejšie národy začali svoju kultúrnu emancipáciu prekladom, konkrétne prekladom Biblie, ktorý sa viackrát stal základom ich literárneho jazyka.

Preklady Shakespeara, Danteho, Puškina, Flauberta, Prousta, Joycea a mnohých ďalších svetových autorov dokazujú, že slovenčina zvládne aj tie myšlienkovo a formálne najnáročnejšie texty.

Aj, ba do veľkej miery práve vďaka prekladovým dielam má dnes pôvodný slovenský pisateľ či „hovorca“ k dispozícii svieži, lexikálne i syntakticky bohatý a tvárny jazyk.

Len aby sme ho súčasnou honbou za masovosťou (konzumentov) a rekordmi (v predaji mediálnych „produktov“) nepremenili na primitívne, hulákavé nárečie ľudožrútov z kmeňa Mumbo-Jumbo - ale to by bola už tretia otázka.

Autor: Pavel Vilikovský (Autor je spisovateľ a prekladateľ)